Aj pre slovenských čitateľov je to svetoznámy semiológ, filozof, spisovateľ, ale aj odborník na konšpiračné teórie a tajné spolky. Vrcholnou ukážkou tejto stránky jeho erudície je román Pražský cintorín. V slovenskom výbere z jeho článkov s názvom Vyrobiť si nepriateľa a iné príležitostné písačky si všíma, ako k šíreniu bludov a nepodložených fám prispieva tlač. Jeho posledný román Nulté číslo, ktorý práve vyšiel vo vydavateľstve Slovart, je celý venovaný tomu, ako sa vydávanie novín môže zmeniť na opak toho, čo sa pokladá za dobrú novinárčinu.
Fakty oddelené od názorov
Foto: SLOVART
Rozprávača, nie práve úspešného novinára a spisovateľa, si v apríli roku 1992 pozve približne rovnako úspešný šéfredaktor a navrhne mu, aby napísal knihu o tom, ako sa pripravovalo vydanie nultého čísla nového denníka. Presnejšie, dvanásť nultých čísel denníka, ktorý nikdy nevyjde. Objednal si ich istý Komendátor, vlastník hotelov, televíznych kanálov a dvadsiatich titulov periodickej tlače, aby sa dostal do vysokých kruhov finančníctva, prípadne i politiky. Z každého nultého čísla sa vytlačí len niekoľko exemplárov a Komendátor sa postará, aby sa dostali do presne určených rúk. Keď sa ukáže, že adresát by sa uverejnením informácií z nultého čísla dostal do serióznych problémov, požiada Komendátora, aby do toho nešiel, ten upustí od vydávania denníka a získa vstupenku do vysokých kruhov. To, že noviny v skutočnosti nikdy nevyjdú, je prísne tajné. Rovnako ako sa Komendátorovo počínanie nesmie nazvať vydieraním. Denník ide predsa uverejňovať správy, ako píše New York Times, "all the news that's fit to print“. Sem-tam nejakú aj navyše.
Šéfredaktor pozháňa šesť podobných lúzrov, ako je rozprávač, a dajú sa do práce. Na redakčnej porade sa dozvedia, ako sa robia zodpovedné demokratické noviny, ako sa dá najavo, že fakty sú oddelené od názorov. Napríklad denník uverejní správu o požiari a nemôže, pochopiteľne, povedať, čo si o tom myslí. A tak do článku vloží v úvodzovkách vyjadrenie priameho svedka, človeka z ulice, nositeľa verejnej mienky. V úvodzovkách sa z uvedených udalostí stávajú fakty, čiže je fakt, že daný jedinec vyjadril takú mienku. Aby sa nepredpokladalo, že novinár dal hlas iba niekomu, kto má taký názor ako on, uverejní sa aj iný názor, aby sa ukázalo, že na jeden prípad jestvuje viacero odlišných názorov. Vtip spočíva v tom, že sa dá do úvodzoviek najprv názor banálny, až potom ďalší trochu vyváženejší, ktorý má blízko k tomu, čo si myslí novinár. Čitateľ tak nadobudne dojem, že je informovaný o dvoch faktoch, ale vedený je k tomu, aby si ako presvedčivejší osvojil jeden názor. Podobne sa dozvedia, ako sa má uverejniť dementi tak, aby nič nedementovalo, ako sa ohradiť voči nejakému obvineniu tak, že nebudete dokazovať opak, ale spochybníte toho, kto vás obvinil, a tak podobne.
A nebol by to Eco, aby v prípade, keď sa jeden z novinárov začal zaujímať o tému rytierskych rádov, nevysúkal na dve strany zoznam pravých i falošných maltézskych rádov, ktoré majú takmer rovnaký názov a navzájom sa uznávajú i spochybňujú.
Všetko sa ruší
Jeden z novinárov sa ukáže ako ideálny typ na hľadanie senzácií a rozvíjanie konšpiračných teórií. Zverí sa rozprávačovi, že natrafil na niečo, čo bude ozajstná bomba a týka sa to Mussoliniho. Domnieva sa, že namiesto Duceho 28. apríla 1945 zastrelili jeho dvojníka a Mussoliniho niekam upratali.
Pravdepodobne do Argentíny. Zapadá mu do toho aj vytvorenie tajnej organizácie Gladius, ktorá podľa neho v rokoch 1960 až 1990 podnecovala teroristické útoky, aby to potom hodila na ľavicu. Nos do toho vopchala aj lóža Propaganda Due (P2) Licia Gelliho a vysvetľovalo to aj zbabraný pokus o štátny prevrat Junia Valeria Borgheseho. Keď bolo v decembri 1970 na prevrat všetko pripravené, Borghese zrazu oznámil, že sa všetko ruší. Novinár má vysvetlenie tohto nezmyselného počínania: po prevrate sa mal ako charizmatický symbol objaviť na scéne Mussolini, no práve v osudnú noc prišla správa, že zomrel. Preto všetko narýchlo odvolali.
Novinár sa chystá zhromaždiť posledné dôkazy, aby mal materiál kompletný. Dvanásť častí pre dvanásť nultých čísel. Jeho fantazírovanie sa dostane do celkom iného svetla, keď sa v redakcii dozvedia, že novinára zabili. Vystrašený rozprávač sa utiahne na vidiek, lebo sa bojí, že tí, čo zavraždili novinára, sa môžu pokúsiť odstrániť aj jeho ako informovaného svedka. Postupne sa upokojí a prijme myšlienku, že novinára zabili pre niečo iné, ako pre jeho sprisahanecké výmysly. V jeden večer však televízia odvysiela dokumentárny film BBC Operation Gladio a všetko, čo novinár zozbieral, potvrdí.
Organizácia Gladius naozaj stála v pozadí prechmatov v politickom dianí, a to nielen v Taliansku. Využívala služby Borgheseho a ostatných fašistov. Licio Gelli sa vo filme priznal k spolupráci so spojeneckými tajnými službami a príslušníci krajnej pravice potvrdili, že sa sústreďovali na stratégiu vytvárania napätia, aby sa verejnosť psychicky pripravila na vyhlásenie výnimočného stavu. Tajné služby a polície po každom atentáte podsúvali falošné dokumenty, aby marili vyšetrovanie. Červené brigády neboli len infiltrované, ale dostávali rozkazy priamo od generála talianskej vojenskej kontrarozviedky.
Nepretržitá bdelosť
Pre mladších slovenských čitateľov to všetko bude vyzerať ako zápletka napínavej knihy, ale pre Talianov boli v desaťročiach pred rokom 1992 mená ako Gladius, Borghese, Gelli, Červené brigády a atentáty znepokojujúcou súčasťou každodenných správ.
Poslednou knihou Eco nijako nevybočil z línie svojich tém a spôsobu písania. Ubral však z jeho rozsahu. Predtým sa neuspokojil, kým sa neblížil aspoň k päťsto stranám, teraz mu stačilo menej ako dvesto strán (v slovenskom preklade). No aj v rozvíjaní zápletky akoby šiel len na polovičný plyn. Dej sa posúva niekedy bez veľkej invencie, celé strany sú prepisom dejinných dokumentov alebo parafrázovaním novinových článkov. Je tu aj Eco so svojím ľahkým perom, iróniou a literárnymi odkazmi, hoci sľubuje, že sa im vyhne. Ale nie každý čitateľ vie, ako vyzeral novinár, keď sa zatváril ako kardinál Hyppolit pred Ariostom. Alebo keď si rozprávač nad svojimi šiestimi spolupútnikmi z redakcie povzdychne, že je to hotový most San Luis Rey, pravdaže, mínus jeden.
Prečo most San Luis Rey? A prečo mínus jeden? Eco to nepovie, patrí to k jeho spôsobu rozprávania. Nechá to na čitateľov. Tí sčítanejší sa dovtípia sami, tí menej sčítaní to nájdu vo Wikipedii. Slovenským čitateľom občas pomohol prekladateľ Stanislav Vallo, ktorý talianske reálie i Ecov štýl dobre pozná. Jeho zásluhou, ale aj zásluhou vydavateľstva Slovart bude Slovensko krajinou, kde si budeme môcť prečítať Ecov posledný román medzi prvými. Anglický preklad sa chystá na november a neviem, či bol niekto vôbec rýchlejší ako my.
Na záver sa možno hodí citát z Ecovej prednášky Sila falše: "Uznanie faktu, že našimi dejinami hýbalo mnoho príbehov, ktoré teraz pokladáme za falzifikáty, nás musí urobiť nanajvýš obozretnými, schopnými neustále spochybňovať rovnaké príbehy, aké dnes pokladáme za pravé, pretože kritérium múdrosti komunity sa zakladá na nepretržitej ostražitosti voči omylnosti nášho vedenia.“
