Veď čo je pre jedného spravodlivosť, druhý môže vnímať ako nespravodlivosť. Autor priznáva, že ani on sám nie vždy vie s istotou povedať, čo je spravodlivé. Vie však, čo je nespravodlivé.
Slovensko malo v minulosti niekoľko významných spisovateľov, ktorí svoje skúsenosti z advokátskej praxe priblížili verejnosti umeleckým slovom alebo v podobe literatúry faktu. Za všetkých spomeňme aspoň Svetozára Hurbana-Vajanského, Janka Jesenského, Ela Šándora či Ivana Horvátha. Nebolo ich veľa a aj dnes je ich ako šafranu. Preto možno hovoriť o vzácnom a vari aj ohrozenom druhu. Advokátovi zväzuje ruky pri písaní príbehov zo súdnej siene – okrem všetkého ostatného – ešte aj povinnosť zachovávať mlčanlivosť. Zbaviť ho tohto záväzku môže iba klient, niekedy však ani on. O to viac musí literát z tejto branže vážiť každé slovo. Niekedy svoje zážitky radšej zbeletrizuje do takej miery, že sa v nich niektorí protagonisti ani nespoznajú.
To však nie je prípad nášho autora a jeho knihy. Blaha v nej opisuje sedem súdnych príbehov, z ktorých sa dva síce udiali na začiatku jeho advokátskej dráhy, takmer pred polstoročím, ďalších päť je však už „ponovembrových“. Svojich klientov spravidla neuvádza plnými menami, musí si vystačiť s iniciálkami ich priezvisk, výnimkou sú prípady, keď zastupoval štát, resp. jeho organizácie. Niet však pochýb, že ide o pravdivé príbehy, viaceré z nich sú dokonca všeobecné známe, lebo boli ojedinelé až výnimočné v dejinách kriminalistiky i advokácie na Slovensku a v čase, keď sa udiali, riadne rozvírili hladinu verejnej mienky.
Na strane zločincov i obetí
Napríklad prípad Ľuboška, ktorého v novembri 1964 uniesli v centre Bratislavy. Páchateľ využil moment, keď mamička zašla do drogérie a na chvíľu nechala chlapčeka bez opatery v kočíku pred predajňou… Prípad pridelil súd Blahovi ex offo, zastupoval Ľuboškovho únoscu a vraha, psychicky chorého človeka, ktorý utopil dieťa v Dunaji. Súd mu nariadil ochrannú liečbu, o niekoľko rokov neskôr však ušiel z psychiatrickej liečebne a skoncoval so životom vo vlnách rozvodneného Hronu.
V polovici januára 1973 Bratislavou otriasol atentát na ministra spravodlivosti SSR. Páchateľom bol invalidný dôchodca, ktorý sa už takmer desať rokov márne domáhal od svojho bývalého zamestnávateľa plného odškodnenia za ujmu na zdraví, spôsobenú pracovným úrazom. Pri výbuchu po domácky zhotovenej výbušniny zahynul atentátnik aj vedúci sekretariátu ministra, ťažko sa zranil ministrov šofér, samotný šéf rezortu spravodlivosti vyšiel s ľahším zranením. Blaha v tom čase už prerušil advokátsku prax v súvislosti s prechodom na iné pracovisko, páchateľa však zastupoval o niekoľko rokov skôr v jeho pracovnoprávnom spore. Vedel o ňom teda veľa, ale nemohol tušiť, že dôsledky úrazu hlavy a existenčné problémy ho nakoniec privedú až k spáchaniu tohto zločinu.
Prípad, ktorý sa nemohol prihodiť pred novembrom 1989, spracoval Blaha v príbehu Ako som sa stal eštebákom. Obhajoval klienta, ktorý sa ocitol v zoznamoch ŠtB, zverejnených Ústavom pamäti národa. Súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že je tam evidovaný neprávom, ústav sa proti dobre zdokumentovanému rozsudku ani neodvolal.
Až dvanásť rokov trvalo slovenským súdom, kým definitívne rozhodli v kauze lekára pôrodníka, ktorý mal zaviniť smrť rodičky. Do hry musel vstúpiť Ústavný súd, ktorý vo svojom náleze konštatoval prieťahy v tomto súdnom konaní. Blaha žiadal nové znalecké posudky, opakované a dôsledné vyšetrovanie prípadu, ktoré napokon zbavilo jeho klienta obvinenia.
Ďalšie dve kauzy sa týkajú reštitúcií po prevrate v roku 1989. V prvom bol autor právnym zástupcom Slovenskej národnej galérie. Išlo o kaštieľ s parkom v Strážkach (miestna časť Spišskej Belej), ale predovšetkým o jeho hnuteľný majetok, ktorý tvorilo niekoľko desiatok obrazov obrovskej hodnoty od Ladislava Mednyánskeho. Spor, ktorý mal dve súdne dejstvá, vyústil po náročných rokovaniach so žalujúcou stranou do mimosúdnej dohody v prospech SNG.
Len nedávno sa širšia verejnosť dozvedela (prvýkrát zo stránok Pravdy 29. 5. 2014), že slávny bratislavský „Manderlák“, prvý tunajší vežiak postavený v roku 1935, nepatril len známej mäsiarskej dynastii. Mal spolumajiteľa – vtedajšieho bratislavského advokáta Artúra Wollnera, ktorému súd protiprávne odňal majetok v roku 1961. O nezákonnosti tohto rozhodnutia rozhodol Krajský súd v Bratislave takmer po polstoročí. Záujmy Wollnerových pozostalých obhajuje Dr. Blaha. Práve sa začína druhá etapa súdneho riešenia tohto sporu – o výške odškodného.
Nájsť to správne slovo
O všetkých týchto prípadoch by sa dali napísať novinárske súdničky alebo kriminálne poviedky. Blaha volí zložitejšie postupy literatúry faktu, dokumentárne záznamy kombinuje so svojimi spomienkami a pocitmi, s kriminologickými a filozofickými úvahami, nevyhýba sa ani historickým paralelám a psychologickej analýze.
Kladie si otázky o príčinách kriminality (Ako sa rodí zločin?), o zmysle práva („dať priechod tomu, čo je dobré a spravodlivé“) i o poslaní obhajcu („spochybniť výsledky práce tímu vyšetrovateľov, znalcov, prokuratúry“). Prečo však má obhajovať vraha? „Lebo poslaním obhajcov je niečo z biblického prikázania – pomôcť vstať a vykročiť aj tomu, kto klesol na dno.“ Ľahko sa povie, ťažšie vykoná: „Je to najťažšie protirečenie v našej profesii, stále napätie medzi svedomím a povinnosťou,“ priznáva Blaha.
Autor zároveň prezrádza mnohé z advokátskej kuchyne. Úspech obhajoby v prípade obžalovaného gynekológa si žiadal nielen preštudovať množstvo odbornej lekárskej literatúry, ale byť dlhodobo morálnou oporou klientovi („sám som nevedel, či som obhajca, psychológ alebo psychiater"). Lekár totiž prišiel o prácu, o rodinu a v dôsledku súdnych prieťahov prestával vidieť svetlo na konci tunela. Niekedy sa však kľúč k správnej obhajobe skrýva v jednom jedinom slove a jeho výklade. Ale nájsť ho nie je vôbec ľahké. To bol prípad pokladu v Strážkach, ktorý by inak skončil v zahraničí.
Kniha je atraktívna už výberom a podaním súdnych prípadov, napriek tomu si od čitateľa žiada isté úsilie a trpezlivosť. Vyplatí sa mu to. Každý sa predsa raz môže stať účastníkom súdneho konania či dokonca posadiť sa na lavicu obžalovaných. Mal by vedieť, čo môže očakávať od obhajcu. A čo – od dobrého obhajcu.
- Anton Blaha: Manderla a Modrý Maurícius, Spolok slovenských spisovateľov 2015
