Znášanie ťažkého osudu a náročného života môže mať rôzne podoby od húževnatého boja až po apatiu. Román Stoner amerického spisovateľa Johna Edwarda Williamsa (1922 – 1994) prináša čitateľom nezvyčajný obraz človeka tak stoicky znášajúceho tvrdé rany, až pôsobí akoby bol mimo všetkého, čo sa okolo neho odohráva.
Hlavná postava William Stoner sa narodí na konci 19. storočia a v úsilí vyhnúť sa chudobnému farmárskemu životu jeho rodičov odíde študovať poľnohospodárstvo. Počas štúdia ho ohromí veľkoleposť anglického jazyka, zmení študijný odbor a ako učiteľ na katedre strávi nakoniec celý svoj pracovný život. Stonerovo súkromie poznačia viaceré zásadné neúspechy, predovšetkým nevhodne uzavreté manželstvo, zlyhanie v láske a manželkine manipulácie s dcérou. Bezútešnosť sa stala pre Stonera prirodzená do takej miery, až si ju prestal všímať.
Komunikáciu medzi postavami charakterizujú rozpaky, ticho, uhýbanie pohľadom, nevedia, čo povedať alebo dlho hľadajú správne slová. Zložitosť komunikácie vyplýva z rozdielnych spoločenských vrstiev nútených v istom okamihu nadviazať kontakt. Ako typické situácie v tomto ohľade môžeme vybrať dve: Williamovi rodičia, farmári, zoznamujúci sa so svojou nevestou zo zámožnej rodiny, William ako študent na pohovore u profesora literatúry. Postavy nachádzajú k sebe cestu zložito, prelamovanie bariér je pre ne náročné a výsledky sporné. Vo vzťahoch s okolím prevažuje u Stonera odcudzenie.
Za povšimnutie stoja osobitne kapitoly, v ktorých sa Stoner vyrovnáva s veľkými dejinnými udalosťami: I.¤svetovou vojnou, veľkou hospodárskou krízou a následnou II.¤svetovou vojnou. Napĺňajú ho zúfalstvom a beznádejou, hoci sa ich bezprostredne neúčastní. Celým životom ho však v myšlienkach sprevádza mŕtvy kamarát, ktorý zahynul práve v I.¤svetovej vojne. Stonera môžeme nakoniec čítať aj ako iniciačný román o mladom mužovi prechádzajúcom do dospelosti. Mŕtvy kamarát je pre Stonera oporný bod v krízových situáciách, keď Stoner uvažuje, čo by povedal jeho nežijúci priateľ.
Jazyk knihy je úsporný, väčšinou jednoduché vety odrážajú rezervované vzťahy medzi postavami, hoci príležitostne sa myšlienky rozvinú do širšieho priestoru. Strohosť viet a minimálne popisy slúžia svojmu účelu: uviesť čitateľa do uzavretých svetov, z ktorých sa Stonerovi ani jeho známym nedarí uniknúť: "Hlboko v ňom, pod nánosmi spomienok, bolo ukryté poznanie útrap, hladu, vytrvalosti a bolesti. Aj keď iba zriedkavo myslel na svoju mladosť na farme v Booneville, jeho podvedomie sa nikdy príliš nevzdialilo pokrvnému dedičstvu jeho predkov, ktorých životy boli zabudnuté a temné, ťažké a stoické a ktorých filozofiou bolo nastavovať despotickému svetu tvár bez výrazu, tvrdú a ponurú.“
Román na viacerých miestach vykresľuje konflikt človeka s jeho okolím. Stoner robí chyby a s odstupom času si ich presne uvedomuje. Vo viacerých situáciách sa správa pasívne, ak považuje svoje hodnoty za správne, tak potom neváha vstúpiť so svojím okolím do konfliktu, a to sa týka hlavne prostredia univerzity, na ktorej Stoner pôsobí.
Rivalita v akademickom prostredí zasahuje Stonera hneď dvakrát: medzi kolegami na katedre a tiež vo vzťahu učiteľ a žiak. Akademické prostredie obzvlášť spútavajú konvencie a prísne normy, v podobnom prostredí porušenie očakávaného správania prirodzene prináša intrigy, klebety a neformálny nátlak. Vo viacerých bodoch sa osud Stonera podobá na osud autora Johna Williamsa, ktorý bol sám profesorom literatúry.
Kniha samotná upadla od jej pôvodného vydania v roku 1965 do zabudnutia a nového vydania sa dočkala v anglicky hovoriacich krajinách až s príchodom nového milénia. Ohlas na ňu však bol nezanedbateľný, a to až do takej miery, že ju The New Yorker označil za "najlepší americký román, o ktorom ste nikdy nepočuli“.
- John Williams: Stoner, preklad: Lucia Žitňanská, Artforum 2015
