„Bolo mu súdené, aby ako Maďar a Žid prežil celé strašné 20. storočie. Prešiel peklom vyhladzovacieho tábora a potom sa vedome rozhodol vrátiť domov. Chcel sa totiž stať spisovateľom. A doma si potom uvedomil, že tú totalitu, ktorá ho takmer fyzicky zlikvidovala, vystriedala iná totalita, ktorá takisto zobrala človeku jazyk, aby sa mohol vyjadriť,“ povedala pre Pravdu po tom, čo Kertész získal Nobelovu cenu, dnes už tiež zosnulá prekladateľka jeho diel Juliana Szolnokiová. „Jazyk je prostriedkom kultúry, ktorá prijíma do seba určité témy a určité zasa vytesňuje. V zápase o prežitie sa v danom národe vytvorí mlčanlivo prijímaný dominantný subjekt, ktorý ako národný konsenzus zanecháva odtlačok aj na literatúre národa. Tento subjekt odsúva nositeľov živých skúseností s holokaustom na perifériu,“ dodala.
„Holokaust nemá svoj vlastný jazyk. Každý, kto prežil, ho znovu prežíva slovami svojho materinského jazyka. Z toho plynie, že dôsledky, ktoré vyvodíme z konkrétnych príbehov, a všeobecnejšie – spôsob, ktorým budú integrované do ľudskej skúsenosti, závisia od kultúry, v ktorej jazyku sa tieto spomienky rodia. A tiež od toho, ako ich tá-ktorá kultúra prijíma a berie za svoje. V Maďarsku napríklad holokaust nie je súčasťou ani kultúry, ani pamäti krajiny,“ myslel si Kertész.
Jeho prvou a zároveň najznámejšou knihou je autobiografická Bezosudovosť – príbeh 14-ročného chlapca, ktorého v júni 1944 deportujú do Osvienčimu, kde klame, že má 16, aby prežil a previezli ho na prácu do tábora v Buchenwalde. Román prvýkrát vyšiel roku 1975, väčšej pozornosti sa mu dostalo až po páde komunizmu.
Bezosudovosť nie je tradičným románom o holokauste. „Zdanlivo neosobný apatický úškrn, akým sa hlavný hrdina vyrovnáva s realitou v lágri, ba spočiatku priam nadšenie dospievajúceho chlapca, ktorý pokladal aj transport do neznáma za dobrodružstvo, vyvolával u potenciálnych vydavateľov rozpaky až pobúrenie,“ napísal slovenský vydavateľ knihy Slovart. Podľa českej prekladateľky románu Kateřiny Pošovej je dielo nielen obžalobou holokaustu, ale aj obžalobou akejkoľvek diktatúry, ignorovania slobody človeka a jeho práva na vlastný osud.
V slovenčine vyšlo aj Kertészovo dielo Kaddiš za nenarodené dieťa; eseje pod názvom Vyhnaný jazyk a Kalligram vydal aj menšiu prózu Likvidácia, ktorá opäť tematizuje holokaust.
„Mýlil by sa ten, kto by Kertésza považoval za židovského spisovateľa. Hrôzy a hanebné kapitoly maďarských dejín 20. storočia prežil ako maďarský spisovateľ. Lebo Kertészovo životné dielo hovorí o bezbrannosti človeka alebo, ako to on napísal, o tom, že ,múdrymi môžeme byť iba v hraniciach svojej obmedzenosti',“ napísal pre Pravdu pred rokmi o Kertézsovi takisto zosnulý literárny kritik a publicista Pál E. Fehér.
V rokoch 2002 až 2012 žil Kertész najmä v Berlíne, kam odišiel, keď sa v Maďarsku začali šíriť protižidovské nálady a pochody polovojenskej Maďarskej gardy. Pri preberaní Nobelovej ceny vravel, že svoju prácu by chcel venovať miliónom tých, ktorí zomreli, a tým, ktorí si ich pamätajú. Tiež by však chcel, aby jeho dielo bolo odkazom do budúcnosti. „V premýšľaní o Osvienčime premýšľam paradoxne nie o minulosti, ale o budúcnosti.“
