Aj úmysel spochybniť tieto predsudky motivoval Veroniku Rácovú, literárnu vedkyňu s pôsobiskom na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, aby o poézii Ivana Štrpku napísala knihu. Nazvala ju enigmaticky a tiež s určitou pokorou Na pomedzí škrupiny. Isto nie náhodne si pritom vypožičala slová, ktoré patria medzi kľúčové motívy Štrpkovho básnického sveta. Už táto voľba naznačuje autorkino zaujatie skúmanými textami.
Zúženie pozornosti na Štrpkovu poéziu znamená, že bokom ostáva jeho textárske dielo (momentálne prístupné v rámci reedície albumov Deža Ursinyho), aktivity rámcované skupinou Osamelí bežci, román Rukojemník, esejistika a publicistika, ako aj prekladateľské, redaktorské či občianske aktivity. Táto voľba však umožňuje Veronike Rácovej postupovať naozaj dôkladne a relatívne komplexne.
Ako prvá v slovenskej literárnej vede skúma masív autorovho básnického diela v tej rozľahlosti, ako ju fixujú všetky doterajšie knižné vydania. Všíma si však aj Štrpkove časopisecké začiatky, ktoré predchádzali debut Krátke detstvo kopijníkov (1969). Postupuje podľa chronológie, v akej jednotlivé zbierky vznikali, a to až po nateraz poslednú knihu Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad (2010). Náznakovo zachytáva aj básne publikované v roku 2015 v časopise Fragment.
Autorka pri usporiadaní výkladu na časovej osi zužitkovala súborné vydanie Štrpkovej poézie, ktoré vyšlo v troch zväzkoch v rozmedzí rokov 2008 – 2014 a ktoré uvádza jednotlivé diela až po zbierku Hlasy a iné básne z roku 2001 práve v poradí, v akom pôvodne vznikli, teda nie v tom, v akom vychádzali. V tejto súvislosti sa Rácová musela vyrovnať tiež s faktom, že Štrpka svoje staršie texty pre súborné vydanie rôzne upravoval, čoho výsledkom je autorizovaný textový variant diela, v mnohom odlišný od podoby, v akej sú zbierky vžité z prvých vydaní.
Rácová sa materiálovo drží práve pôvodných vydaní, problematiky rôzneho znenia sa však viackrát dotýka, napríklad keď si všíma povahu a rozsah zmien alebo keď skúma intertextuálny rozmer Štrpkových básní. Z jej pozorovaní vyplýva, že prepisy sú motivované „re-konštrukčným princípom“, básnikovou snahou o vyššiu koherenciu vlastného diela ako celku. Zo starších textov sa pritom vytráca väzba na dobové okolnosti a presadzuje sa v nich súčasná autorova optika.
Polemika s jazykom
Aj keď Veronika Rácová prispieva k rekonštrukcii toho, ako sa Štrpkova poézia vyvíjala, dominantné zameranie jej práce nie je literárnohistorické. Spisovateľov životopis, dobová literárna či spoločenská reflexia majú skôr rámcujúcu funkciu, prípadne sú výberovo akcentované pri istých príležitostiach. Podrobnejšie sú zachytené reakcie literárnej kritiky na Štrpkov vstup do básnického diania v 60. rokoch.
Výklad sa tak môže sústrediť na samotné texty a na rádovo vyššie textové celky, ako sú básnické cykly, zbierky, tvorivé obdobia alebo rôzne tematicko-žánrové modality. Najväčší dôraz je položený na autorove diela zo 60. rokov a z obdobia po roku 1989. Autorka vychádza z analyticko-interpretačného čítania. Pri príslušných zbierkach uvádza ich dominantné motivicko-tematické aj výrazovo-kompozičné črty a zároveň ponad ne mapuje autorove typické stvárňovacie a významotvorné stratégie.
Chronologický výklad priebežne prehlbujú a rozširujú exkurzy do rôznych výskumných okruhov, ako ich prináša Štrpkov hodnotovo-myšlienkový svet. Je to primeraný spôsob, ako okrem básnickej „techniky“ (napr. práca s interpunkciou, obraznosť, symbolika, podoby lyrického subjektu atď.) zohľadniť fakt, že v prípade Ivana Štrpku poézia znamená „imaginatívne myslenie, myslenie prostredníctvom predstáv“. Medzi podstatné výskumné problémy potom patrí existenciálna reflexia situácie moderného človeka, na ktorú Rácová v súlade s inými bádateľmi nazerá aj cez inšpirácie vo filozofii Emmanuela Lévinasa.
Ako dôležitý fenomén sa tiež javí básnikova priebežná polemika s jazykom, chápaným trojako: ako nástroj poznania, ktorý má svoje obmedzenia a nástrahy, ako médium moci v totalitnom režime a ako surovina, ktorú spotrebúva konzumný spôsob života.
Spoľahlivý sprievodca
Toto usporiadanie výkladu nasvedčuje, že Rácová svoje čítanie Štrpkovej poézie nepochopila len ako drift vybranými básňami, ale že dbá aj o systematické, koncepčné usporiadanie získaných poznatkov. O komplexe poznatkov, s ktorým sa obracia na čitateľskú verejnosť, možno povedať, že výstižne zachováva mnohoznačnosť Štrpkovej poézie, a zároveň dokáže slúžiť ako spoľahlivý sprievodca jej mnohospektrálnym prúdením.
Z koncepčných iniciatív Veroniky Rácovej vyzdvihnime, že v básnikovej tvorbe rozpoznáva viaceré polohy či žánrovo-tematické okruhy. Hovorí o filozoficko-analytickej a ironicko-demýtizačnej modalite, ale vymedzuje tiež básne s bezprostrednejšími referenciami na životnú realitu, či už ide o spoločenskokritickú, alebo zážitkovo-spomienkovú poéziu.
V časti o Štrpkovej tvorbe po roku 1989 potom do svojho inštrumentária priberá aj nadžánrové kategórie. Pripomína staršie zistenie literárneho vedca Petra Zajaca, že básnikovu tvorbu určuje ódický princíp zviazaný s hodnotovým prebytkom, superficitom, a dopĺňa ho o argument, že táto poloha sa u Štrpku od počiatku prelína so svojím opakom, ba že jeho „autorský naturel prirodzene tenduje skôr k druhému pólu, teda k deficitnosti a elegickosti“. Oprávnenie tejto hypotézy potom nachádza práve v zbierkach z posledného obdobia, ktoré stvárňujú existenciálne krízy, absurdity a paradoxy sprevádzajúce našu spoločenskú a kultúrno-civilizačnú realitu.
Diskrétna kritika
Hodnotiaci aspekt v zmysle kritických výhrad či zistení je v práci prítomný skôr diskrétne. Ako hodnotiaci signál si možno vysvetľovať to, že zbierky z 80. rokov nie sú rozoberané jedna po druhej, ale cez niekoľko prierezových výskumných okruhov. Decentné kritické formulácie sa vzťahujú na časť spoločensky zameranej básnikovej tvorby, ktorá sa vyznačuje explicitnosťou a expresívnosťou. Výraznejšie sa kritická optika dostáva k slovu v súvislosti s koncepciou najmladšej autorovej zbierky Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad.
Pravdaže, výskum Veroniky Rácovej si nenárokuje pôsobiť ako posledné slovo k danej téme. Vzhľadom na povahu básnikovho diela to ani nie je možné. Okrem toho treba dúfať, že zverejnenia sa dočkajú aj iné práce podobného zamerania. Mám na mysli najmä podrobnú štúdiu Zoltána Rédeya o Štrpkovej tvorbe od debutu po zbierku Medzihry. Bábky kratšie o hlavu (1997). Je však isté, že pri ďalšom intímnom aj odbornom spoznávaní poézie Ivana Štrpku nebude možné Rácovej prácu obísť. Dôvod nie je len formálny, teda že je prvou knižnou monografiou venovanou tomuto básnikovi, spočíva totiž hlavne v poznatkoch, ktoré systematizuje a ktoré prináša.
Veronika Rácová: Na pomedzí škrupiny. O poézii Ivana Štrpku. Bratislava: Ars Poetica, 2015, 154 s.
Autor pracuje na Katedre slovenského jazyka a literatúry na PdF UK v Bratislave
