Iní by si zasa možno predstavili jeho heroikomický román Faustiáda a niektorí by možno poznali aj jeho satirické prózy Šofránkovci alebo Chruňo a Mandragora. Podaktorí by si zasa spomenuli na jeho veselohru Najdúch. Niektorým by azda zišlo na um, že Záborský stál v opozícii voči štúrovcom, že odmietol prijať Štúrovu slovenčinu či pristúpiť k Tatrínu, a že jeho básne Žehry, písané po česky, boli podrobené zdrvujúcej kritike Jána Kalinčiaka a Mikuláša Dohnányho.
Niekto by možno vedel aj o Záborského konverzii ku katolicizmu či o jeho neúčasti a kritike slovenského politického postupu v udalostiach rokov 1848/1849. Rozhodne by neboli ďaleko od pravdy tí, ktorí by Záborského označili za jednu z najvýznamnejších a najzaujímavejších slovenských postáv 19. storočia, ktorých odkaz dodnes nie je celkom prebádaný, publikovaný a zhodnotený.
Pred štyrmi rokmi si verejnosť, štátne i cirkevné inštitúcie pripomenuli a oslávili dvestoročnicu narodenia slovenského kňaza, národovca, spisovateľa, dramatika i historika Jonáša Záborského, ktorého posledným pôsobiskom bola katolícka farnosť vo východoslovenských Župčanoch. Pri tomto výročí sa udial i významný edičný počin vďaka editorovi Timotejovi Kubišovi, ktorý z rukopisu, uchovávaného v Prahe, v roku 2012 po prvýkrát knižne vydal Záborského Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových a odstránil tak ďalšie biele miesto vo vydávaní Záborského rozsiahleho diela. Tých bielych miest zostáva ešte aj dnes niekoľko – spomeňme napríklad veršovaný náboženský epos Vstúpenie Krista do raja či cyklus jeho drobných satirických spisov, ktoré dosiaľ neboli v úplnosti vydané (Kalendár drotára Fedora, Kniha Džefr a i.).
Bolo by potrebné vydať i Záborského rozsiahlu publicistiku, roztratenú po dobových novinách a časopisoch, i doplniť jeho sčasti vydanú korešpondenciu (zrejme by stál za úvahu i projekt jeho zobraných spisov).
V tejto situácii je príjemným prekvapením vydavateľská iniciatíva Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV, Ústavu slovenskej literatúry SAV a Slovenského komitétu slavistov, ktorí pod editorskou záštitou Eriky Brtáňovej vydali v reedícii dvojzväzkovú zbierku kázní Jonáša Záborského Múdrosť života ve chrámových řečech, pôvodne vydanú vo Viedni roku 1853.
Tíšina oltárov
Korene Záborského teologickej formácie i neskoršieho pastoračného pôsobenia siahajú hlboko do jeho mladosti a napĺňajú prakticky celý jeho činný život. Už v roku 1831 zanechal právnické štúdiá na lýceu v Kežmarku a zapísal sa na teologické a filozofické štúdium na kolégiu v Prešove. Zdalo sa mu, že „tíšina oltárov“ je najpríhodnejšia pre literárne práce, na ktoré už vtedy pomýšľal.
Po skončení kolégia prijal kaplánku v cirkevnom zbore v Pozdišovciach (1835), odkiaľ odišiel v roku 1839 na štúdium do Halle. V roku 1840 na pol roka kaplánčil u Michala Hodžu v Liptovskom sv. Mikuláši a od roku 1841 už úradoval v cirkevnom zbore v Rankovciach. Tu sa pod vplyvom vonkajších i vnútorných okolností dostal do osobnej krízy, v dôsledku ktorej opustil Rankovce i evanjelickú cirkev a konvertoval ku katolicizmu. V roku 1843 ho vysvätili za katolíckeho kňaza v Košiciach, kde pôsobil ako kaplán niekoľko rokov pri nemeckej fare. Po redaktorskom intermezze vo Viedni v rokoch 1850 – 1853 mu zverili katolícku faru v Župčanoch, kde pôsobil až do smrti (23. január 1876) a kde je aj pochovaný. Záborský si svoju zbierku kázní rozvrhol tak, aby jednotlivé kázne pokrývali všetky obdobia a príležitosti cirkevného roka, začínajúceho kázňou na 1. adventnú nedeľu a končiaceho „poslednou“ nedeľou po sv. Duchu. Ani to nie je všetko, lebo nasledujú ešte mariologické kázne, potom rôzne príležitostné kázne, sedem pôstnych a ďalšie príležitostné kázne a celú knihu uzatvárajú teologické Úvahy o základních náboženstva pravdách.
V záhlaví 1. dielu autor cituje verše svojho súčasníka – ruského básnika a slavianofila Chomiakova, 2. diel je uvedený citátom zo starogréckeho klasika Pindara. V predhovore autor uvádza, že všetky kázne vypracoval pôvodne on sám, priznáva sa však k vplyvu zahraničných kazateľov – Francúza Massillona (1663 – 1742) a Nemca Zschokkeho (1771 – 1848), v kázňach samotných sa zo dva razy zmieňuje i o francúzskom kazateľovi 17. storočia Bossuetovi. Podrobnejšie o týchto vplyvoch píše Erika Brtáňová v doslove s názvom Záborského kazateľská próza.
Opravdiví slabúchové
Názov zbierky Múdrosť života síce upomína skôr na morálnu filozofiu, no autorovi nejde o „vyvýšenie ľudského poznania a skúsenosti, ale o ich podloženie Božím zjavením… a o Duchom svätým inšpirovaný obsah kázne“ (Brtáňová). V teologickej doktríne je Záborský pevný, s Písmom svätým je dokonale oboznámený, čo dokladá početnými citátmi na ploche celej zbierky. Večné evanjeliové pravdy autor umne aplikuje na najrôznejšie oblasti praktického života, ak to uzná za potrebné, vie byť aj osobný, čerpajúci z vlastnej životnej skúsenosti, čo sa prejavuje aj voľbou expresívnejšieho jazyka, čím kázne nadobúdajú aj špecifické estetické parametre.
Vie byť v kázni aj prísny, farníkom hovorí do duše: „My chceme spasení takové, kteréby pohodelnosť naši v ničem nezrušilo, žádosti naše v ničem neomezilo, žádnú nám oběť nenakladalo“ (Na jméno Ježíš). Kázeň na Veľkonočnú nedeľu venoval Záborský dobovo citlivej téme alkoholizmu, pričom sa inšpiroval i domácimi kazateľskými prameňmi (Kuzmány, Hodža).
Len ako kuriozitu uvediem, že Záborský, v snahe postaviť poslucháčom pred oči kontrast a dobrý príklad, šikovne narába s mýtom čistých, nepoškvrnených predkov: „Předkové naši, kteří jen z kryštálových studnic a bystrých svých potoků žížeň kojili, byli veliké postavy, pěkného zrůstu a srdnaté, zmužilé povahy: my pak, jimž ustavičně z pálenčáren síly přitéká, jsme proti nim opravdiví slabúchové.“
Zdá sa, že už 19. storočie i na Slovensku čelilo sekularizácii a odlevu veriacich. Záborský sa nerozpakuje okrem argumentácie v prospech náboženskej výchovy detí či obnovenia „domovní nábožnosti" pripojiť i kázne osvetového charakteru, napríklad o vesmíre, ekológii, proti týraniu zvierat či o optimálnom spravovaní gazdovstva alebo o kresťanskom postoji k voľbe vrchností. Ak treba, vie byť i osobný, o čom vypovedá napríklad osobná modlitba v závere kázne na 5. nedeľu po sv. Duchu, z ktorej cítiť chvenie na trajektórii medzi človekom a Bohom, úprimnú snahu o polepšenie a bezvýhradné odovzdanie sa do vôle Božej.
Záborského kázne Múdrosť života boli jeho tretím a posledným knižne vydaným dielom v češtine. Autor sa napokon priklonil k slovenčine a v nej napísal prakticky celé svoje literárne dielo, ako aj ďalšiu zbierku Kázne na všetky nedele a sviatky (Slovenský Sion 3, 1871). Aj tá sa možno raz dočká reedície, čo by si velebný pán Jonáš Záborský iste zaslúžil.
