Hoci je Marika Gombitová úprimná a otvorená bytosť, jej život bol – vzhľadom na okolnosti – zahalený tajomstvom. Občas sa objavili v tlači „úlomky“ právd o tom, čo sa s ňou deje, ako žije a knižka dáva tieto chýry na pravú mieru, do súvislostí. Boli obdobia, keď bola Marika uprostred života, potom bola bokom, neskôr celkom stratená a, našťastie, teraz sa vrátila – až na pódium!
A pridala aj knihu, akoby chcela niečo svojim fanúšikom vysvetliť, vynahradiť a dopovedať. Ľudia boli totiž na jej osud vždy zvedaví, cítili s ňou a niekedy boli možno až dotknutí či urazení, že sa neozýva. Knižkou to speváčka napráva a vynahradzuje, hoci nepovie všetko. Sú to úlomky. Intímne súkromie si ponecháva pre seba, čo jej svedčí, ale hovorí o sebe dosť. Ide krok za krokom, po rokoch, glosuje svoj život, neodhaľuje pikantérie, ale svoju osobnosť.
Nikdy nebola mimo
Knižka mohla byť aj sentimentálna. Marikin osud je taký dramatický v každom smere, že sa dalo rozprávanie postaviť len na emóciách, clivotách a vzdychoch. Na Marike je sympatické, že nešla touto cestou. Horekovanie je jej vzdialené. Hoci je v knižke úprimná a hovorí aj o bolestiach, ktorými musela prejsť, o havárii, o liečení, rehabilitácii, o stratách a rozčarovaniach, vôbec to nie je smutné čítanie. Ukazuje sa, že aj keď bola Marika „mimo“, nikdy nebola mimo svojej práce a brandže.
Foto: Ikar
Gombitová v rozprávaní kladie dôraz na pracovnú stránku svojho života. Píše o tom, aká je šťastná v nešťastí, že hoci ju následky havárie ochromili, zostala jej schopnosť tvoriť, spievať, pracovať. Môže uplatňovať talent a ten nie je hocijaký. Marika je všestranne nadaná žena, spev je len časť jej schopností. Ona aj komponuje, vie napísať text (báseň) a má výtvarné cítenie. Hneď na začiatku si vytvorila napríklad perfektný imidž (blonďavé vtáča, nevinný vamp) a ten jej v podstate vydržal dodnes, lebo nebol zvolený náhodne a vychádzal z jej prirodzenosti.
Vždy bola pracant, ale – ako opisuje v knižke – teraz musí vynakladať trojnásobnú dávku energie na to, aby naplnila svoj denný program. Najprv treba precvičiť telo, dýchacie cesty, až potom sa môže v domácom hudobnom štúdiu venovať práci, ktorú má rada. Už je však hlboké popoludnie. Chcela by, aby deň bol dlhší… Marika bola profesionálka odmalička – má to vrodené a jej priamočiara cesta k hudbe o tom svedčí.
Veľmi pekne v knižke vykresľuje svoj detský svet v Turanoch nad Ondavou a seba v ňom. Obklopená sympatickou veľkou rodinou bola vedená k práci a zodpovednosti. Otec hral na harmóniu v kostole, priúčal muzike aj dcéru, a tak v jej speve a hudbe zostalo navždy niečo chrámovo vznešené. Vôbec – v jej hlase i osobnosti je niečo sakrálne. A pritom nie je vôbec mystická alebo svätuškárska. Naopak. Hovorí, že človek by mal mať vieru, mal by niečomu veriť, ale je len na ňom, čo alebo kto to bude.
Marika nie je len Marika
Pri čítaní knižky Úlomky spomienok si čitateľ uvedomí, s kým má do činenia. Marika nie je len „Marika“, je to zaujímavá umelkyňa a silná osobnosť. Nie náhodou mala silu aj na to, aby sa odmlčala a bola dlho v ústraní. Vystačila si, pracovala, neupadala. Mala z čoho čerpať a na čom stavať. Nie je asi náhoda, že Marika Gombitová sa hneď na začiatku kariéry dostala k špičkovým osobnostiam slovenskej populárnej hudby a že ju plne akceptovali. Varga, Lehotský, Žbirka, Hammel, Ursíny, básnik Peteraj, textár Filan, spisovateľka Vášová… Marika, hoci absolvovala strojnícku priemyslovku, bola v hudbe doma, a doma bola hneď aj v bratislavských umeleckých kruhoch. A aj v českých.
Foto: z knihy Úlomky spomienok, Ikar 2016
Do akého prostredia vlastne vtedy vstúpila? Kým sa objavila, speváčky pôsobili inak. Boli to skôr dámy v róbach, za chrbtom mali veľký orchester, na hlave trvalú. Marika – ako priznáva v knihe spomienok – si tiež dala v kaderníctve urobiť trvalú, ale bol to celkom iný účes – vlasy neboli úhľadné, chcela afroúčes. Kučery sa týčili okolo hlavy ako elektrinou nabité drôty, ako nepokojná svätožiara. Boli pre ňu – a vlastne dodnes sú – typické. Na fotkách v knižke vyzerá niekedy ako Jezuliatko – horí jej zlato okolo hlavy! A ona hneď aj vedela, čo si k tým vlasom obliecť – žiadne hlboké výstrihy alebo našuchorené krinolíny.
Mala rada pánsky štýl, ale vedela sa obliecť aj žensky nežne. Aj na vystúpeniach po havárii, teda už na vozíku, dbala o to, aby mala moderné a šarmantné oblečenie. V spomienkach píše, že si na zahraničných cestách rada zašla do butikov a nakupovala si šaty. Tešila sa, že ju tam nikto neokukuje. Mohla sa sústrediť na výber šiat – veď chcela byť pekná! A to sa jej stále darí a za to ju tiež treba pochváliť! Nevzala fanúšikom svoju podobu, ktorú mali radi, zachovala ju. Držala sa! Na jednej dvojstrane fotiek v knižke má napríklad všelijaké šiltovky – neprestala byť speváčkou ani po tejto stránke. Chcela byť zaujímavá a originálna. Vozík-nevozík.
Zložila hudbu ku Koloseu
Možno si mnohí ľudia ani neuvedomujú, pokiaľ sa o populárnu hudbu nezajímajú hlbšie, že Marika Gombitová je aj hudobná skladateľka. Myslia si, že pieseň (napríklad také Koloseum) naspievala, ale hudbu zložil niekto iný. Knižka do autorstva vnáša svetlo – je v nej zoznam Gombitovej pesničiek a pri každom titule je uvedený autor hudby. Vidno, koľko ich zložila! Takisto je v knižke prehľad dôležitých vystúpení, koncertov, cien, ako aj zloženie kapiel a skupín, s ktorými vystupovala. Takto získala publikácia ďalší rozmer – dokumentárny.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Z rozprávania však vyplynú aj iné, jemnejšie, skutočnosti – aký dôležitý bol pre ňu napríklad básnik Kamil Peteraj. Ako básnik vytušil jej vnútorný svet, vedel, čo jej leží na srdci a ako prijíma život. Pri slovách piesní pre ňu teda vychádzal z toho, čo cíti ona.
Mala lásky aj konflikty
Vcelku sa dá povedať, že Marika pôsobí veľmi cnostne, a zrejme taká aj je. O láske sa vyjadruje veľmi decentne a ušľachtilo. V knižke hovorí o troch mužoch svojho života, ktorých milovala, veľa jej dali, ale vzťahy sa nenaplnili. Vysvetľuje to, predstavuje Rudiho, Tolju aj Alberta, čitateľovi ich ukáže aj na fotkách. Keďže sa o speváčkinom súkromí – vzhľadom na nedostatok informácií – aj dosť klebetilo, knižka uvádza veci na pravú mieru. Speváčka sa vyjadrí spôsobom, aký uznala za vhodný, ale fámy a rôzne vyjadrenia k jej súkromiu v tlači ponecháva bokom. Ako pravá dáma – na nízke podnety nereaguje.
Do kategórie takýchto pikantných správ patrili svojho času aj mnohé chýry o jej opatrovateľkách. Speváčka rozpráva v knihe aj o nich, o ženách, ktoré sa o ňu starali a starajú. Ďakuje im a vyznáva sa z toho, že bez pomoci iných ľudí by nemohla existovať. Čitateľ si pri čítaní týchto pasáží uvedomí, aké ťažké je byť odkázaným na cudziu pomoc, že aj v takejto situácii vznikajú vzťahy a väzby, že to je istý typ spolužitia, ktorý treba zvládnuť, a že to nie je len tak, byť s niekým stále. Speváčka priznáva, že bola istý čas naozaj odizolovaná (vtedy vznikalo vo verejnosti najviac dohadov a fám) a že to bola vskutku „robota“ jednej z opatrovateliek. Prečo k tomu došlo?
„S ošetrovateľkou sme si nesadli, objavili sa konflikty a ja som urobila veľkú chybu, že som ju hneď neprepustila. Nemala som dosť fyzických ani psychických síl, aby som do svojho života vpustila novú ošetrovateľku.“ Áno, človek na vozíku nemôže zavrieť dvere a povedať „dajte mi všetci pokoj!“, lebo nedokáže existovať sám. Nemôže si dovoliť vzdor, vzburu, slobodu. Ale Marika to dokázala: „Z dievčaťa je žena, aj keď opustená, skúšaná životom, žila si po svojom,“ napísala v piesni Prosba, ku ktorej zložila hudbu aj text. A to je to najobdivuhodnejšie. Po prečítaní knižky si človek paradoxne nevdojak pomyslí: Tá žena stojí pevne na svojich nohách!
