Lekár možno niekedy nevie zbaviť človeka choroby, ale trápenie mu dokáže zmierniť vždy. Zbavovať trápenia môže však len ten, kto je silný a verí v zmysel života. Profesor Traubner taký je. Energia z neho sála.
Prirodzená mravná sila
Osobne Pavla Traubnera nepoznám, ale veľa som o ňom počula, je priateľom mojich priateľov, takže som si myslela, že aj v knižke si budem čítať už len to, čo o ňom viem. Bolo to však inak: Príbeh Traubnerovho života ma zaujal nielen ako osobný osud, ale aj ako čítanie o udalostiach, ktoré sa cez nás na Slovensku valili a ktoré podobne prežívali všetci jemu vekovo príbuzní.
Zarábal si v prístave
Otec Pavla Traubnera bol zubár, v kraji mal mnoho pacientov i priateľov, ľudia si ho vážili, snažili sa rodine pomôcť. Múdri a charakterní ľudia si rozumeli bez slov, existoval silný cit spolupatričnosti, či už išlo o prenasledovanie Židov, neskôr buržujov a ešte neskôr vylúčených zo strany. Táto tichá solidarita zdravého rozumu pôsobí v našej spoločnosti aj dnes, a kniha Tak čo vás trápi? ju iste posilní.
Profesor Traubner sympaticky rozpráva o svojom vzťahu k práci. Bol výborným študentom, čo nebolo ľahké. Skriptá na medicíne si museli poslucháči odpisovať a problémom u Traubnerovcov boli aj peniaze: „Vôbec netajím, že som chodil so svojím priateľom, synom vysokoškolského profesora, Pavlom Varsíkom, do prístavu nakladať a vykladať zemiaky do vagónov, aby som si zarobil pár drobných, ktoré by som mohol mať pre seba, a aby som mojim rodičom čo najmenej míňal finančné prostriedky.“
V knižke je veľmi zaujímavo opísané štúdium neurológie, bývanie v internáte, kde sa spriatelil so zaujímavými ľuďmi, napríklad s Mariánom Labudom. Jeho prvým hereckým pacientom bol však František Dibarbora. Okrem zážitkov tohto druhu sa však Pavel Traubner vyjadruje aj k súčasnému zdravotníctvu, a to dosť podrobne. Hovorí aj o tom, ako by – podľa neho – malo byť zdravotníctvo riadené.
Zmieňuje sa aj o láske a dievčatách. „Povráva sa, že keď ste sa ženili, tak obradná sieň v Ružinove bola po kolená zaplavená vodou. Údajne to boli slzy vašich ctiteliek,“ navodzuje Hradská a on odpovedá: „Nebolo to po kolená, ale po členky (smiech).“ A o manželke Katke: „Ženil som sa s Katkou veľmi rád, pretože to bola milá, skromná, a šarmantná dievčina, ktorá, aby som bol úprimný, vyhrala konkurz (smiech).“ Ako z citátov vidno, knižka je aj veselá, rozprávanie je veľmi človečenské.
Pacientov si nevyberal
August 1968 zastihol Traubnera na študijnom pobyte v Tübingene, v Nemecku. Po okupácii Československa mohol hneď nastúpiť v nemeckej nemocnici, ale vrátil sa: „… otecko bol vážne chorý a nevedel som si ani len predstaviť, že by som ho v chorobe opustil a nestaral sa oňho. To v nijakom prípade. A nech to znie ako fráza, ja som mal Slovensko veľmi rád.“
Hradská kladie aj chúlostivé otázky. Vraj ako lekár neodmietol pomoc istému exponentovi Slovenského štátu a liečil aj mnohých komunistických prominentov. Ako sa k tomu stavia? „Ja som v každom videl predovšetkým človeka – bez ohľadu na jeho politické cítenie. Samozrejme, nie všetci mi boli sympatickí a príjemní, ale bola to moja morálna povinnosť.“ Týmto citátom len stručne naznačujem, akých zaujímavých tém sa knižka dotýka a že stojí za to si ju prečítať.
Keďže otázky kladie historička, sú zasvätené a vychádzajú z historického kontextu. Čím viac sa text blíži k súčasnosti, tým sú naliehavejšie: Ako sa profesor pozerá na súčasný nástup extrémizmu na Slovensku? Čo hovorí na extrémistov v parlamente? Traubner otvorene vyjadruje svoje názory a za základ neblahej situácie považuje deficit poznania. Najmä mladá generácia je neinformovaná, nechápe, čo sa v minulosti dialo, a tak si nemôže dávať rôzne javy do súvislostí. V knižke sa však hovorí o všetkých generáciách, ich postojoch. Mimoriadne zaujímavá je pasáž o období po nástupe komunizmu, o tom, ako jeho otcovi znárodnili zubársku prax, ako sa on v tom čase cítil v škole, ako sa správali a čo cítili vtedy ľudia okolo neho.
Tabuizované témy
Priznáva sa, že stál v škole čestnú stráž, keď v roku 1953 zomrel Stalin, a že bol vďačný sovietskym vojakom za oslobodenie. O týchto v súčasnosti tabuizovaných témach, ktorým sa mnohí vyhýbajú alebo si ich účelovo prispôsobujú, rozpráva veľmi úprimne, rekonštruuje totiž celkovú vtedajšiu situáciu a pocity povojnových detí. Hovorí aj o tom – opäť bez zbytočných emócií – či sa na Slovensku stretol s antisemitizmom voči svojej osobe.
Najsilnejšie pasáže – a veľmi potrebné – sú práve tie o židovskej komunite na Slovensku. Ponúka pohľad do jej vnútra, ukazuje vzťah k ostatným. „Ja som sa nebál nahlas povedať, kto som, čo som. Aj pred revolúciou bolo o mne známe, že som Žid – a robilo mi to vnútorne dobre.“ Hovorí ďalej o tom, že aj táto komunita sa musela v nových podmienkach po roku 1989 pozbierať a aktivizovať. On sám začal organizovať stretnutia, na ktorých sa diskutovalo o židovskej kultúre a dejinách. Boli na to zvedaví aj samotní Židia, lebo o týchto veciach sa viac mlčalo, než hovorilo.
Profesor Traubner vie hovoriť o všetkom, bezprostredne, oslobodzujúco, spolčujúco, osmeľujúco. Je ako prvolezec a z jeho rozprávania vyplýva, že všetci sme na jednom lane. Musíme sa teda lepšie navzájom poznať. Kniha sa číta ako román, optika humoru jej dáva zvláštny punc.