Vďakabohu aj za to – ale nestalo sa tak. V priebehu marca sa totiž objavila správa, že vydavateľstvo Slovart vydalo dosiaľ nikdy tlačou nevydanú prácu Jonáša Záborského Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových.
Toto objemné 700-stranové dielo však mohlo vyjsť najmä vďaka neobyčajnému nadšeniu, pracovitosti a vytrvalosti absolventa FFUK v odbore slovenský jazyk a literatúra a etika Timoteja Kubiša. Je to dôstojná splátka nášho dlhu voči tvorbe katolíckeho, predtým evanjelického kňaza Jonáša Záborského. Ani Záborského dielo, ani splátka v podobe vydania sa však v našom priestore nerealizujú automaticky: Záborský svoj historický opus písal zo 20 rokov, na jeho vydanie sme čakali 137 rokov.
Ináče výtečné dejiny
Pre ľudí zapodievajúcich sa slovenskou literatúrou 19. storočia nie je tajomstvom, že nezanedbateľná časť Záborského tvorby nebola publikovaná a zostala v rukopise. Hoci sa slovenská literárna história snažila tento dlh voči Záborskému vyrovnať (najmä štvorzväzkovým výberom z diela z roku 1954 a dvojzväzkovým z roku 1989), až do dnešných dní zostávajú v úplnosti nevydané najmä drobné satirické spisy (Kalendár drotára Fedora, Kniha Džefr a i.), monumentálny náboženský epos Vstúpenie Krista do raja, rôzne iné diela a až donedávna to boli i prítomné Dejiny, ktoré Záborský dokončil v roku 1875.
Záborský sa o ich vydanie ešte za svojho života pokúšal: začiatkom 70. rokov, keď sa obrátil so žiadosťou o vydanie diela na Maticu slovenskú. Po pomerne zdĺhavom posudzovaní sa napokon výbor MS rozhodol nevydať tieto „ináče výtečné dejiny“ s odôvodnením, že sa príliš hlboko púšťajú do náboženských otázok, čo by mohlo uraziť „bratov katolíkov“. Záborský ešte stihol pred smrťou poslať svoje rukopisy po zatvorení Matice slovenskej Matici českej do Prahy.
Časť Záborského pozostalosti sa na Slovensko vrátila roku 1963 pri príležitosti stého výročia založenia Matice. Rukopis Dejín zostal v Prahe. Neúspechom sa skončila aj iniciatíva slovenského historika Júliusa Botta (1848 – 1926) o vydanie Záborského Dejín v obnovenej Matici slovenskej. Úspešný bol až celkovo štvrtý, súčasný pokus Timoteja Kubiša, ktorý sa pre dielo nadchol, vypátral ho v oddelení rukopisov a starých tlačí Knižnice Národního Muzea v Prahe a náročnú prácu zavŕšil prítomným vydaním vo vydavateľstve Slovart.
Tri občasia
Záborského Dejiny sú dielom celkom výnimočným. Autor ich koncipoval ako reakciu na jednej strane – na pokusy maďarskej a nemeckej historiografie privlastniť si dejiny Uhorska, dať im svoj, pre Slovákov nepriaznivý výklad, a na druhej strane – na pokusy dobovej slovenskej historiografie (Sasinek, Hložanský, Kellner-Hostinský a i.), ktorá z pohľadu Záborského nedostatočne čelila maďarsko-nemeckým snahám o vyvlastnenie Slovákov z uhorských dejín.
Druhou, intímnejšou motiváciou bola i vnútorná potreba autora oboznámiť sa s uhorskými dejinami pre potreby vlastnej dramatickej tvorby (Záborský napísal vyše tridsať hier, mnohé z nich sa tematicky viažu k dejinám Uhorska).
Autor svoj opus rozdelil do štyroch častí: časti úvodnej (asi roky 800 – 1000), ktorú pôvodne napísal ako dodatok k trom vlastným častiam a len editor ju presunul chronologicky tam, kam patrila; občasia prvého (1000 – 1173), občasia druhého (1173 – 1301) a občasia tretieho (roky 1301 – 1395). V úvodnej časti autor len zbežne rieši, zhruba od rímskych čias, otázku osídlenia inkriminovaného územia. Pokiaľ ide o príchod Slovanov, stavia sa kdesi do stredu medzi teóriou o autochtónnosti a alochtónnosti a pomerne rýchlo prechádza na líčenie dejov 9. storočia.
Hlavnú pozornosť venuje udalostiam súvisiacim s Veľkou Moravou, zápasu panovníkov s Nemcami i rozporu vplyvov západnej a východnej cirkvi; pre zaujímavosť možno uviesť, že Záborský málokedy používa pojem „nitrianske kniežatstvo“, prikláňa sa k pojmu „považské kniežatstvo“ a uvádza aj fakt, že Pribina, pôvodne vyhnaný Mojmírom, sa s ním neskôr zmieril a stal sa vladárom dvoch kniežatstiev: severného považského a južného blatenského. Svätopluk bol preňho „dobrý vojevodca, ale preplaný politik“, zazlieval mu najmä to, že nepokračoval v Rastislavovom diele ohľadom slovanskej bohoslužby. Veľkú pozornosť venuje Záborský i pôvodu a príchodu Maďarov – kritizuje uhorské pramene, líčiace bezproblémové zaujatie vlasti Maďarmi, no uznáva ich vojenskú zdatnosť.
Pulzujúce srdce i rozum
V prvých dvoch občasiach Záborský opisuje tristoročnú éru arpádovskej dynastie a zvolenú periodizáciu pokladá historik Richard Marsina za celkom originálnu. Autor sa podrobne zaoberá účinkovaním a hodnotením jednotlivých panovníkov. Podobne si počína aj v treťom občasí, kde sa zaoberá vládou Anjouovcov v Uhorsku a rôznymi prevratmi až do nastolenia Žigmundovej vlády. Tým sa končí autorom vymedzené skúmanie uhorských dejín, ktorým chcel presvedčiť čitateľa o význame a prínose slovanského živlu v raných dejinách Uhorska, po tomto období nastáva presadenie nemeckých záujmov.
Záborského Dejiny sú písané nesmierne živo, pútavo a hutne: sú rozdelené do 912 kapitoliek s názvom. Autor vidí všetky deje vo vzájomných súvislostiach, má zmysel pre dramatickú kresbu, všetky tvrdenia dokladá prameňmi, je prítomný v diele objektívne i subjektívne. Kritici niekedy vyčítajú Záborskému subjektívnosť, ktorá podľa nich nepatrí do vedeckého diela, no ja sa prikláňam k názoru Timoteja Kubiša, ktorý v subjektívnom podaní Záborského vidí skôr modernú črtu, nezbavenú svojského pôvabu.
V írečitých, jadrných replikách Záborského – historika máme pred sebou živé pulzujúce srdce i rozum 19. storočia, navždy vtlačené do individuálneho autorského štýlu. Som presvedčený, že vydanie týchto Dejín je prínosom nielen pre slovenskú historiografiu, ale aj pre slovenskú kultúru, a verím, že si nájde svojich čitateľov.
Jonáš Záborský: Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových, Slovart, Bratislava 2012
