Hoci rozprávač v Zónach už nežije, viažu ho k nim blízke väzby. Kto to teda je? Amatérsky záujemca o históriu svojho národa, genealóg, fotograf, turista, dôverný znalec krajiny svojho detstva.
Napriek svojej nostalgickej, bolestivej láske k nej opakovane zaznamenáva jej nelichotivý stav a skepticky sa stavia k jej budúcnosti, to znamená k perspektíve ľudí a jazyka, ktorým hovoria. Rozprávanie v prvej osobe sa odohráva v prítomnom čase, ale časovým ťažiskom je 2. svetová vojna a obdobie tesne po nej. Rusíni, o ktorých tu celý čas ide, sa v próze priamo neobjavia ani raz. Pomenúvajú sa vždy len opisne – hovorí sa o nich ako o obyvateľoch Zóny, rusínčina je tu vždy len „rečou zón“ alebo autor volí symbolické odkazy na rusínsku kultúru. Napríklad sa v texte objaví medveď, ktorý akoby „zostúpil z vlajky Zón“ – tu treba vedieť, že toto zviera je súčasťou rusínskej národnej symboliky – prípadne možno rusínsku etnicitu identifikovať prostredníctvom známych reálnych postáv (napríklad Andy Warhol).
Táto miestopisná próza je úzko prepojená s dejinami Rusínov v 20. storočí, zjednodušene povedané, ide tu o „obrazy starého sveta“, nostalgickú rozlúčku s pomaly odchádzajúcim národom. Aspoň tak sa k jeho budúcnosti stavia rozprávač Carpathie, ktorý má v tejto próze dominantnú pozíciu. Sám seba štylizuje do pozície Stalkera (podľa filmu Andreja Tarkovského), na ktorého odkazuje aj využitím toponyma „zóna“. Próza rešpektuje základné fabulačné východisko Tarkovského Stalkera: rozprávač žije mimo Zóny a je zasväteným sprievodcom po tomto záhadnom území.
Carpathia má vo svojich najlepších pasážach charakter meditatívnej eseje. Autor vie byť sugestívny, najmä keď čerpá z legendicko-spomienkového tematického substrátu, tam, kde je aktuálny, trčí z jeho písania publicistická kostra. Podstatne zaujímavejší ako často únavný štýl je Krajňakov prístup k zvolenej téme krajiny a historického pôsobenia jedného etnika v nej.
Maroš Krajňak: Carpathia, Trio Publishing, Bratislava, 2011