Na viac ako štyristo stranách sa podrobne a s nie celkom bežnou pamäťovou kapacitou rozhovorila o sebe, svojej rodine, životnom osude, ktorý „pokúšal“ jej 7 životov, o jednotlivých pracoviskách, kultúrnom a literárnom pôsobení, politike atď. Ako dlhoročná redaktorka Kultúrneho života bola v samom jadre kultúrneho diania, pretože práve tento týždenník sa stal v 60. rokoch popredným bojovníkom za kultúrno-spoločenské zmeny.
Za slobodnejší svet
Dramatický moment vniesli do jej rozprávania osobné životné peripetie. Pochádzala zo židovskej rodiny a žila osudom tejto komunity v čase, ktorý jej prial i v čase, keď sa jej život stal tragédiou. Pred deportáciami sa zachránila len útekom do Budapešti, kde prežila v katolíckom kláštore. Po vojne sa vrátila na Slovensko, vydala sa za Jána Kalinu, odborníka na film, kabaret a ďalšie divadelné žánre. Keďže sa angažovala v tzv. obrodnom procese, počkala si na ňu normalizácia. Tá znamenala prepustenie zo zamestnania a zákaz publikovať.
Ešte horšie obišiel jej manžel, ktorému „prišil“ režim rozvracanie republiky a skončil vo väzení. Keď ho zatvorili, niekoľko týždňov strávila vo väzbe aj ona. Východiskom pre rodinu sa stala emigrácia – ich dcéru Júliu nevzali na vysokú školu ani na ôsmy raz. Kalinovci sa vysťahovali do Mníchova – už pred nimi sa tam sťahoval Ján Rozner s manželkou.
Agneša Kalinová sa stala pracovníčkou Rádia slobodná Európa. Tam sa s čerstvou skúsenosťou perzekúcie uplatnila veľmi dobre, mala všetko aktuálne z prvej ruky. Znovu sa angažovala, tento raz za slobodnejší a demokratickejší svet.
Bol to šok
Spomienky Mojich 7 životov majú niekoľko vrstiev. Prvá, to je autorkin osobný život a život jej rodiny a ostatného početného príbuzenstva, na ktoré si spomína s účasťou a s veľkým porozumením. Dnes sa to už veľmi nenosí, rodinné vzťahy sa uvoľnili a rodinné putá oslabili. Preto venovať rodinným príslušníkom, bližším či vzdialenejším desiatky strán a vytrhnúť ich tak z prepadliska čias, je rarita, ale zároveň čosi hodné obdivu. Okrem rodiny a blízkych sa jej spomínanie organicky rozšírilo i na priateľov, spolupracovníkov, kolegov, spolužiakov atď., ktorí ju sprevádzali v jednotlivých životných etapách. Hoci prežila ťažké situácie, nezatrpkla.
Pre širšiu verejnosť sú interesantné tie časti Kalinovej spomienok, ktoré sa týkajú kultúrnych a kultúrno-politických pomerov v 50. a 60. rokoch. Časopis Kultúrny život, v ktorom pracovala viac ako poldruha desaťročia, sa postupne prepracoval na ofenzívny orgán kultúrnych a spoločenských zmien. Tie sa začali na historicky významnom zjazde KSSZ roku 1956, na ktorom Chruščov odsúdil Stalina a stalinské zločiny.
Bol to šok, z ktorého sa komunistické strany a ich lídri ťažko spamätúvali; ale aj časť kultúrnych činiteľov a spisovateľov bola dezorientovaná a zmätená. (Stačí sa začítať do Denníkov Františka Hečka). Ako prijala kritiku Stalina A. Kalinová a jej priatelia? „Zapôsobilo to na nás, ako keby nám ťažké kamene padali zo srdca, lebo to bolo presne to, čo sme už tušili, čo nás ťažilo.“
Napätie medzi režimom a komunistickým intelektuálmi, ktorých postoje tlmočil Kultúrny život, kotvili v minulosti. Začiatkom 50. rokov prebehli viaceré vykonštruované politické procesy s významnými komunistickými činiteľmi, s tzv. buržoáznymi nacionalistami a potom s tzv. kozmopolitmi či sionistami, ktorí mali dosah na celú kultúrnu sféru. V 60. rokoch sa režim pod tlakom kritík stalinizmu k nim vrátil a obvinených (viacerí skončili na šibenici) čiastočne rehabilitoval. Doba si však žiadala plnú rehabilitáciu, do ktorej sa komunistickým pohlavárom nechcelo. Agneša Kalinová podrobne popisuje, ako tento zápas s režimom prebiehal.
Keď zhasla nádej
Situácia však bola zložitejšia, pretože v rámci kultúrnej obce pôsobil vnútorný rozpor. Spočíval v tom, že kritizujúci pri prvom procese sa stali kritizovanými pri druhom procese. Tento paradox rozdeľoval pomerne dlhý čas tvorcov a mal aj konkrétne dôsledky. Pôsobil v Čechách, hoci tam dostal iný prízvuk.
O tom, ako hlboko sa to aj osobne dotýkalo jednotlivých spisovateľov, vydáva svedectvo Protokol II. zjazdu československých spisovateľov (s redakciou Kultúrneho života sa na ňom zúčastnila aj Agneša Kalinová), ktorý vyšiel až roku 2011. Zjazd sa konal roku 1956 a bol prvou kolektívnou akciou, namierenou proti politickým deformáciám a ideologickému nátlaku.
Aktivity kultúrnej sféry (postupne sa k nej pridala aj ekonomická) za socializmus očistený od rozličných excesov v polovici 60. rokov zosilneli a vyvrcholili na IV. zjazde Zväzu československých spisovateľov (Kalinová mylne uvádza, že išlo o III. zjazd) roku 1967.
Na všetkých týchto aktivitách sa zúčastňoval Kultúrny život a teda aj Agneša Kalinová. Pre tento časopis boli dôležití šéfredaktori. Najviac odvahy bojovať s režimom mali L. Mňačko, J. Špitzer, P. Števček. IV. zjazd bol druhým kolektívnym vzopätím kultúrnej obce proti nanucovanej kultúrnej politike a režimovým praktikám vôbec. Stal sa zároveň predobrazom zmien, ktoré sa uskutočňovali v rokoch 1968 – 1969.
Nádej na trvalejšiu zmenu pomerov zhasla vstupom vojsk Varšavskej zmluvy. Následná normalizácia vrátila pomery hlboko do 50. rokov. Aj keď nešlo o také drastické zmeny, doplatili na to desaťisíce tých, čo sa angažovali. Týkalo sa to aj Kalinovcov, ktorí v ťažkom období strácali i nadobúdali priateľov. A občas to boli ľudia, o ktorých by si to neboli nikdy pomysleli. Normalizácia triedila duchov, niekedy dosť nečakane.
Povaha, ktorej pristane smiech
Agneša Kalinová popisuje všetko, čo sa dialo na Slovensku v kultúre a v spoločnosti počas niekoľkých desaťročí veľmi konkrétne, podrobne, živo a so znalosťou veci. Jej spomienky sú plné faktov a osôb, takým či onakým spôsobom sa zúčastňujúcich na vývinových procesoch, a zároveň vehementného hodnotenia toho, čo vzrušovalo celú spoločnosť.
Text sa vyznačuje racionalitou, ale nie je v ňom nič suché a nezáživné („som dosť temperamentná osoba“). Na druhej strane mala vnútornú silu na to, aby sa dokázala vyrovnať s tragédiami, ktoré postihli jej blízkych a nepoddať sa im: „…s traumou holokaustu som sa vysporiadala vedome tak, že som si povedala, že nezabudnem, ale že sa tomu nepodriadim. Že to nemôže byť moja životná náplň, že tu nemôžem žiť len tvárou obrátenou k… tým mŕtvym. Že nemôžem žiť len z nenávisti za to, čo sa stalo.“
K tomuto vedomému rozhodnutiu jej pomáhala aj povaha, skôr optimistická, ako pesimistická, ktorej pristal smiech. Spomína, že aj jej manžel si ju „vzal preto, lebo sa vedela tak výborne smiať“. Kalinovej spomienky majú formu rozhovoru. Otázky Jany Juráňovej sú nenápadné, usmerňujú tok rozprávania a nezasahujú doň. Zmizla tak rozdrobenosť a posilnila sa súvislosť a celistvosť spomínania.
Kalinovej knihu Mojich 7 životov môžeme pokladať za dôležitý príspevok k poznávaniu toho, čím prešla slovenská kultúra a spoločnosť v povojnovom tridsaťročí. Ale čítame ju s potešením, lebo úroveň rozprávania ju zdvihla nad priemer a jej charakter určujú aj literárne kvality.
Agneša Kalinová: Mojich 7 životov, Aspekt, Bratislava, 2012
