O čo vlastne v knihe ide? Štvorica spolužiakov zo strednej školy sa stretáva pri príležitosti ich 200. výročia, keďže práve všetci štyria dosahujú päťdesiat rokov. Jeden z nich je dnes mocným ruským superbohatým oligarchom, druhý vysokopostaveným plukovníkom, tretí chirurgom v Izraeli a posledného veda zaviala kdesi do výskumného strediska v západnej Európe. Spočiatku Tarn rozohráva nie veľmi prekvapujúcu satiru na ruských postsocialistických oligarchov, ktorí môžu všetko a robia to s patričnou ruskou výstrednosťou: v paláci sa preháňajú hrochy, nahé baletky tancujú erotické Labutie jazero. Pravidlá sa riadia jedine rozmarmi veseliacej sa družiny.
V opitej bujarej zábave skrsne nápad ukradnúť z mauzólea múmiu V. I. Lenina. Lenže múmia ožije a začne sa správať podľa predpokladov – ako správny zombie revolucionára chce prevziať moc nad Ruskom. Nastáva zmäť komických situácií, v ktorých sa Vodca revolúcie stretáva s dnešnou ruskou realitou počnúc miestnymi hrubokrkými mafiánmi cez mládežnícke subkultúry až po extrémistické politické strany. Pri snahe získať moc nad Ruskom jeho cesta kopíruje niektoré dejinné míľniky. Púť Lenina sa končí kakofóniou protestov v petrohradských uliciach, ktoré sa však rozplynú po záverečnom vylúštení hádanky, prečo Lenin ožil, symbolicky vypožičanom z ruských rozprávok.
Príbeh letí trhaným, synkopickým rytmom, ako groteska postavená z viac či menej vydarených situačných gagoch. Občas sa v Tarnovom písaní zableskne osteň apokalyptického videnia, občas skvelé nápady a aforizmy, občas klišé úškľabok nad vodkou poničenou dušou ruského človeka. Miestami sa smejete z výborných postrehov, miestami sa trocha čudujete, prečo kniha pôsobí bezradne či ako literárny náčrt. Kdesi uprostred knihy napríklad autor z bezradnosti dvoch zo štyroch hlavných hrdinov zabije útokom ruských vrtuľníkov, a vy vlastne neviete, prečo. Ako keď sa v seriáli vyhadzujú postavy, lebo majú enormné požiadavky na honoráre alebo sa prosto opozerali.
Pozadím celej grotesky je nepochybne už niekoľko rokov trvajúca diskusia o tom, či vosková múmia V. I. Lenina má, alebo nemá svoje miesto na Červenom námestí. Leninov odkaz je nepochybne v dejinách moderného Ruska neprehliadnuteľný, nielen v zlom, ale aj v dobrom. Na druhej strane, otŕčať preparovanú múmiu vodcu na námestí v hlavnom meste je dosť negustiózne a akosi nepochopiteľné. Kult mŕtvoly Vodcu revolúcie sa v prípade Tarnovho románu stal výborným cieľom satiry, ale nápad ukradnúť Lenina akoby prevalcoval svojou absurditou autorove sily.
Pokiaľ máte v láske čiernu komédiu či grotesku, nepochybne sa na mnohých Tarnových nápadoch a situáciách zasmejete. Ak čakáte ďalšie výnimočné dielo ruskej satirickej literatúry (aj keď Tarn sa tvári ako izraelský autor), môžete byť trocha v rozpakoch z knihy ako celku.
Aleks Tarn: Ukradnúť Lenina, preklad Ján Štrasser, Marenčin PT, 2012
