Kniha roka: Sugestívny bedeker po spletitých osudoch ruskej religiozity

Jednu z nich nájdeme pri mene Alexandra Bloka v pasáži, kde autor hovorí o poéme Dvanásť ako o príklade chaotických pokusov o skĺbenie boľševickej revolúcie a kresťanstva, druhú na mieste, kde je reč o „antikristov­ských“ transformáciách kresťanských reálií v sovietskom Rusku. V obidvoch prípadoch stojí v zátvorke lakonický odkaz: Obraz XX. Podobné odkazy sú v Putnovej eseji na mnohých miestach a ich úlohou je nasmerovať čitateľa na kapitolu, kde sa o príslušnej téme hovorí viac. Kapitolu s názvom „Obraz XX“ však v knihe nenájdete. Za časťou označenou ako „Obraz XIX. Sovietska Rus a obnova pravoslávnej trojice“ nasleduje už len „Záver: Nové zápasy starých Rusí“.

Zátvorky odkazujúce „do stratena“ signalizujú, že pôvodný koncept knihy zahŕňal aj 20. kapitolu, ktorú sa autor z nejakého dôvodu pri záverečnej redakcii rozhodol vynechať, ale odkazy v texte zabudol odstrániť. Obraz XX bol zrejme pokračovaním rozpravy o novej „sovietskej viere“ a jej ironizovaní v postmodernej literatúre, ktorú Putna načína v XVIII. obraze. Škoda, že v knihe chýba, sugestívny bedeker by bol úplnejší. Inak celkovo treba povedať, že toho, čoho sa kniha z kultúrnych dejín ruskej religiozity nedotýka, je len málo.

Možno by tu niekto chcel nájsť zmienku o misionárskych aktivitách pravoslávia, a to nielen o osobitne zaujímavom prípade Stefana Permského, ale aj o kontaktoch či konfliktoch pravoslávia s duchovným svetom ázijských teritórií kolonizovaných od 16.-17. storočia, či o Kirilovi Turovskom a Dmitrijovi Rostovskom, alebo o filozofii Nikolaja Losského, ale ich absencia nie je s ohľadom na koncept knihy taká citeľná.

Od Ifigénie z Tauridy až po Pussy Riot

Vo svojich „obrazoch“ ponúka Putna čítanie obohacujúce a inšpiratívne nielen pre laika, ale aj pre špecialistu. Koncízny výklad, v zásade založený na chronologickej postupnosti, predstavuje tému v naozaj impozantnom zábere od antiky po súčasnosť. Autor sa pritom dôsledne usiluje o aktualizáciu výkladu, jeho „obrazy“ vystupujú z vlas­tnej uzatvorenosti, upozorňuje na hlbšie súvislosti, časové a myšlienkové presahy. Čítate o Herodotovi či Euripidovej Ifigénii z Tauridy, ale nemáte pocit, že je to starina a nepotrebný balast, spomenutý iba pre banálnu spojitosť s teritóriom. Rovnako neodťažitý je obraz ruského intelektuálneho diskurzu 19. storočia, miesta a úlohy slavizmu, panslavizmu, byzantinizmu či rozličných mesianistických projektov a vízií, ktorých zrod poznačilo pravoslávne milieu.

Putnove interpretácie sprevádzajú čitateľa množstvom kľúčových diel najrozličnejších žánrov, od filozofických pojednaní až po punkovú modlitbu, ktorú predniesli Pussy Riot v chráme Krista Spasiteľa, hlavnej svätyni putinského pravoslávia. Ak k tomu prirátame erudovaný úvod o českej tradícii skúmania Ruska a jeho duchovnosti, ktorý zďaleka nie je iba povinným prílepkom, musíme konštatovať, že kniha je omnoho viac ako iba populárno-vedeckým bedekrom k duchovnému životu Ruska a hlási sa k najlepšej literárnej esejistike na túto tému. V tomto smere treba chápať aj pointu, ku ktorej autor smeruje prakticky od počiatku a ktorú formuluje v závere knihy: nádejou pre Rusko je európska skúsenosť jeho západu. A pravoslávnosť Ruska tomu nijako nebráni.

Dvojnásobný prešľap

Putnove poukazy na časové a myšlienkové presahy sú často cenné a inšpiratívne, niekedy však (ako v Obraze X), na počudovanie, strácajú intelektuálnu solídnosť. Putna tu píše o náboženskom hnutí starovercov, ktoré sa zrodilo v 17. storočí v odpore proti cirkevným reformám moskovského patriarchu Nikona. V inak zaujímavom a plastickom výklade sa dal zjavne v úsilí o šťavnatosť strhnúť, keď akoby mimochodom spomína v súvislosti s upálením niekoľkých popredných starovercov (vrátane ich vodcu, protopopa Avvakuma) údajnú Stalinovu poučku „niet človeka, niet problému“. Tým sa proti poctivej esejistike prehrešuje hneď dvojnásobne.

Po prvé preto, lebo neexistuje nijaký dôkaz o tom, že by Stalin takúto „poučku“ niekedy vyslovil, a teda takýto „citát“ nemá v solídnej spisbe čo hľadať. Putna ho asi pozná z Rybakovovho románu Deti Arbatu, kde sú naozaj vložené do Stalinových úst, ale uniklo mu, že sám Rybakov neskôr uviedol, že tieto slová alebo kdesi počul, alebo si ich vymyslel, lebo chcel lapidárne vyjadriť ducha stalinizmu.

Putna sa však prehrešuje aj tým, že neopodstatnene podsúva čitateľovi myšlienku o akomsi endemickom ruskom sklone k brutalite. Predstavte si, že by ste čítali knihu o dejinách slovenskej religiozity a v kapitole o reformácii a protireformácii by ste pri zmienke o upaľovaní bosoriek v 17. a 18. storočiach (takýchto prípadov boli u nás stovky) našli letmý odkaz na popravu Vladimíra Clementisa! Ak by sme našli v opise stalinskej brutality odkaz na brutalitu stredoveku, dalo by sa to chápať ako pokus o plastickejšie zvýraznenie krutosti komunistického režimu, v opačnom garde je však podobný poukaz manipulatívnym alogizmom a ahistorizmom.

Obraz ako reflexia

Putnova esej nie je historickou prácou v pravom zmysle slova, jej charakter výrazne určujú pramene – takmer výlučne literárne a filozofické texty, doplnené o reflexiu religiozity v kontexte umenia ako celku. Pramene, o ktoré sa zvyčajne opierajú historici primárne, využíva Putna iba výnimočne. Nenájdete tu napríklad nič o rozmachu výstavby chrámov na starej Rusi ani o počtoch veriacich, ktorí ich navštevovali, či o popularite patrocínií, ktoré týmto chrámom dávali. Všetko sú to fakty, ktoré nepochybne do historického prehľadu dejín religiozity patria. Možno ich vytiahnuť z ohromného materiálu ruských letopisov a archeologických výskumov a poskytli by nepochybne plastickejší obraz ako neefektívne žmýkanie ošúchaných letopisných príbehov o kristianizá­cii Rusi.

Podobne tu nenájdete z hľadiska obrazu religiozity mimoriadne zaujímavé štatistické údaje zo sčítania obyvateľstva roku 1937, ktoré nás stavajú pred otázku, ako je možné, že aj po rokoch ateistických kampaní a v atmosfére teroru až 55 miliónov ľudí vyhlásilo, že sú veriaci, údajne v blahej nádeji, že takýmto spôsobom privedú režim k tomu, aby znova otvoril kostoly. Nie sú tu využité ani informácie z hlásení straníckych buniek a kadejakých oddelení „pre veci cirkevné“ okresnej úrovne, v ktorých sa hovorí o masovej návštevnosti bohoslužieb pri príležitosti toho či iného sviatku. Toto všetko by použil historik, keby písal obrazy z dejín ruskej religiozity.

Slovo „obrazy“ v názve Putnovej eseje teda má podstatný význam: netreba tu hľadať historický obraz ruskej religiozity, ale skôr jej reflexiu v ruskom intelektuálnom prostredí.