Hoci orchester sa našej verejnosti predstavil po prvýkrát, jeho mladý šéf, napriek sľubne sa rozvíjajúcej medzinárodnej kariére, hosťoval vo svojom domovskom meste, ak dobre rátam, len po piaty raz (v predchádzajúcich rokoch stál postupne za dirigentským pultom orchestra VŠMU, Slovenskej filharmónie, orchestra Slovenského rozhlasu a napokon festivalového súboru Viva Musica).
Valčuhov dirigentský zjav je mimoriadny a v našich podmienkach dozaista ojedinelý. Charakterizuje ho presná a detailne vypracovaná koncepcia interpretovaného diela, jemná a precízna práca s detailom či frázou, úsilie nič neoddirigovať rozšafným štýlom al fresco, ktorý poslucháča síce ohúri silou záberu, ale ponechá bokom vycibrenosť orchestrálnej perokresby.
Tieto dirigentove danosti sme mohli obdivovať aj pri sledovaní výkonu skvelo disponovaného talianskeho orchestra. Rossiniho predohra k opere William Tell zaznela bez jediného výkyvu či intonačného zakolísania, dikcia sólových violončiel a anglického rohu bola pevná a sýta, záverečný galop telesa prednesený brilantne, ale aj s dôrazom na zreteľnú artikuláciu každej nástrojovej skupiny.
Aj sprievod k Chopinovmu klavírnemu koncertu (najmä ukážkovo podaný orchestrálny úvod k pomalej časti) bol na míle vzdialený od bežnej interpretačnej rutiny, ku ktorej zvádza menej diferencovaná a sólovému nástroju podriadená orchestrálna sadzba. Valčuha sa jej hudobnému textu venoval s maximálnou sústredenosťou a využil každú príležitosť na dôstojné partnerstvo klaviristovi.
Rachmaninovova Tretia symfónia bola vyvrcholením dirigentovej schopnosti pôsobivo a bez vonkajších efektov tvarovať každú hudobnú myšlienku a získať pre svoj zámer celý orchester.
Nadšene aplaudujúcemu publiku sa umelci odvďačili sugestívnym podaním medzihry z Mascagniho opery Sedliacka česť. Bulharský klavirista Evgeni Bozhanov, neoficiálny víťaz minuloročnej súťaže F. Chopina vo Varšave, je na svoj vek zrelou a výrazne profilovanou umeleckou osobnosťou. Sólový part Chopinovho klavírneho koncertu e mol zahral suverénne, hoci pri prednese volil pomalšie tempá a melodické frázy zadržiaval väčšmi, ako je to u Chopina obvyklé. Jeho hra však bola presná a na výsosť zreteľná, každú myšlienku tvaroval pozorne a dôkladne. Lahôdkou v umelcovom podaní bol aj prídavok – Chopinov Valčík As dur, op. 42.
