Aký má pre vás zmysel robiť dokumentárne filmy?
Obrovský. V Anglicku, vo Francúzsku, ale aj inde vo svete tvorili dokumentaristi také silné hnutia, že dokázali ovplyvniť spoločenskú mienku. Vedeli rozprávať o akomkoľvek probléme a dostávali na to priestor. Pre mňa sú ich filmy čosi ako elektronická kniha, ktorá hovorí o stave sveta. V 20. rokoch minulého storočia vznikali v Anglicku dokumenty o robotníkoch, ktorí boli zdieraní, a spoločnosť sa po zhliadnutí filmov rozhýbala. V Poľsku zase vzniklo hnutie kino nepokoja. Robilo sociálne prieskumy, ako sa žije Poliakom a snímky tvorcov, medzi ktorými bol aj Kieślowski, potom v spoločnosti vyvolali emóciu, čo je základ na to, aby sa človek začal zaoberať situáciou racionálne. A aj na základe filmových svedectiev sa v Poľsku utvorilo politické hnutie.
Môžeme však očakávať podobne výrazné reakcie publika a dokumenty aj na súčasnom Slovensku?
Keby boli možnosti, tak by to fungovalo. V televízii sa strácajú obrovské peniaze a pritom by ročne stačilo vyčleniť dva milióny korún na to, aby každý týždeň vyštartovali do terénu dokumentaristi a zachytili, čo je to skutočná chudoba a že náš štát nie je sociálny. Všetko to tu buble pod pokrievkou a keby dokumentaristi tú pokrievku nadvihli, čo je ich povinnosť, videli by sme odrazu, ako sme klamaní a ako tu množstvo vecí nefunguje. Veľmi sa teším na film Roba Kirchhoffa, ktorý hovorí o kauze Cervanová a stále nie je hotový – tuším prečo. Právnici a sudcovia, ktorí v tomto prípade pochybili, sú doteraz činní a to je strašná vec. Keby mali dokumentaristi možnosť a prostriedky, keby im bolo dovolené toto odhaľovať, som presvedčený, že by tu vznikla malá Francúzska revolúcia.
Na Slovensku sa však hovorí, že keď má dokumentárny film návštevnosť 10-tisíc ľudí, tak už ide o veľký úspech…
To je smutné. Na Slovensku neexistuje taká úcta k dokumentárnej tvorbe ako napríklad vo Francúzsku. Stále sa pozeráme na Jánošíka a búchame sa do pŕs, namiesto toho, aby sme spravili krok dopredu. Keď som urobil film My zdes, trval som na tom, aby sme ho nasadili do kín. Považovali ma za blázna. Bol to jeden z prvých pokusov premietať dokument v kinách. Potom sa to už rozbehlo. Na ľudí treba zapôsobiť a ukázať, že dokumentárny film nie je ako kedysi, že to nie sú nezáživné propagačné obrázky s komentárom. Dokonca by som už aj vynechal prívlastok dokumentárny, pretože tieto filmy často rozprávajú príbehy, obsahujú rozpracované charaktery, prvky hraných snímok. A prečo nie, film je predsa voľný a otvorený systém. Treba ho hodnotiť ako dobrý alebo zlý, nie na základe tvorivej metódy.
Nie sú diváci príliš navyknutí na hrané filmy, ktoré im poskytujú emócie a úniky?
Ľudské vnímanie je tak nastavené. Keď však tvorca príliš stavia na emocionálnu stránku, potom je to už spojené s kalkulom a so zámerom nachytať diváka. Je tu však napríklad Ken Loach, ktorý používa nehercov a robí vynikajúce filmy. Tiež majú veľký emocionálny náboj, ale nie prvoplánový. Je to pre mňa poctivejšia emócia, pretože sa prepája na uvažovanie o živote.
Dokumentárne filmy môžu využívať prvky hraných, ale rozprávajú o skutočných ľuďoch v ich reálnom kontexte. Máte ako dokumentarista nejaké pravidlá, hranice, ktoré nechcete prekračovať?
Určite. Nejde mi o to dostať ľudí, cez ktorých podávam správu, na kolená. Neprekračujem hranicu, ktorú nechcú prekročiť oni. Nechcem liezť po chrbtoch nešťastia druhých ľudí, aby som sa mohol potom tešiť z premiéry môjho filmu.
Ako vlastne vzniká scenár dokumentárneho filmu, pri ktorom je existujúca skutočnosť určujúca?
Prvotná je vždy myšlienka. Priestor, ľudia, téma, o ktorej si myslím, že stojí za to. Na základe toho si napíšem koncept, ako prvotnú myšlienku čo najlepšie vyjadriť. Vyberiem si postavy, cez ktoré chcem rozprávať a potom sledujem ich život. Film, ktorý sa pláta až v strižni, nie je dobrý a bezhlavé nakrúcanie je nebezpečné. Základ je uvedomiť si a určiť ešte v prenatálnom štádiu, čo chcem povedať. Hlavným režijným vkladom je potom vybrať si vhodných ľudí, ktorí zvolenú tému dobre vyjadria. Vždy pritom nechávam otvorené dvere aj pre nepredvídateľné udalosti, ktoré prinesie život.
Vypovedajú vaše dokumenty aj o vás?
Rozlišujem autentickosť toho, čo je pred kamerou, a vnútornú autentickosť tvorcu, ktorá je pre mňa ešte dôležitejšia. Moje dokumenty sú vlastne autoportréty, akurát sprostredkované inými ľuďmi. Film My zdes je o rodine z Kazachstanu, ktorá hľadá na Slovensku nový život, nové vzťahy. Ja som prišiel z Martina do Bratislavy a zažíval som kultúrny šok. Preto som pocitom Dimitrija z My zdes dobre rozumel a cez neho reflektujem svoje vlastné vnímanie sveta. Podobne ma odzrkadľujú všetky moje filmy. Zoberme si výnimočných režisérov, akým je trebárs Miloš Forman. Ten celý život rieši tému slobody a jeho filmy sú silné, lebo sú vnútorne autentické. Bergman sa zase zaoberal vzťahmi muža a ženy a opäť to bolo autentické. Preto ide o veľkých tvorcov. Myslím si, že tento rozmer chýba tvorcom slovenským hraných filmov – životná téma a vnútorná autentickosť.
Téma vašich filmov sa rokmi nemení?
Ani nie. Moja základná téma je zušľachťovanie priestoru okolo seba. Aby bolo dobro normálnou vecou, aby sme dokázali ľudí vnímať takých, akí sú, a aby sme sa ich najprv snažili pochopiť. Niekedy sa mi totiž zdá, že dobro je úzkoprofilový tovar. Ide mi o to, aby sa ľudia vnímali ako spojené nádoby a aby sme si tu nevytvárali trápne problémy.
Takže keď sa dnes pozriete na svoj film spred niekoľkých rokov, plne sa s ním stotožňujete?
Keď sa spätne pozerám na staršie filmy, presne viem, akou životnou etapou som vtedy prechádzal, čo ma trápilo, ako som uvažoval. Niektoré sú trochu naivné a krehké, ale aj tak by som ich nemenil. Pretože vtedy úprimne odrážali moje vnútro.
Ako bude vyzerať váš nový dokument Cigáni idú do volieb?
Sledujem v ňom, ako sa Róm Vlado Sendrei snaží uspieť v komunálnych voľbách. Vybral si trinásťčlennú partiu Rómov, pripravujú kampaň, Američania ich učia, ako podávať ruku, ako sa prihovárať. Bude to taký veselo-smutný film. Vec sa však má tak, že pokiaľ nebudú mať jedného výrazného vodcu, nikdy nebudú vedieť byť politicky činní. Rómovia sú totiž rozdelení podľa rôznych rodov a líder každého z nich chce byť lepší ako ten druhý. Je to celé zložitý problém. Boli sme nakrúcať v Jarovniciach, kde žije tritisíc ľudí v prírode. To by neprekážalo, keby tam žili kompaktne a prakticky – chovali dobytok, dopestovali si, čo treba. Lenže oni všetko dostávajú a to je deformujúce.
Chystáte aj hraný projekt. Keď ste spomínali Kieślowského, on prešiel od dokumentov k hraným filmom a zaoberal sa v nich predovšetkým vnútorným priestorom človeka. Bude to tak aj vo vašom prípade?
V dokumente sa to niekedy nedá, ale v hranom filme chcem ísť absolútne do ľudského vnútra. Účinkovať v ňom budú neherci a témou bude láska – aká je nešťastná a tragická a zároveň bez nej nevieme žiť. Bude to aj o tom, aké kruté to je, keď sa pozrieme za seba a zistíme, že sme premrhali čas a nevšímali si človeka, ktorého sme mali radi. Má to byť duchovný až mystický film.
