Agneša Kalinová: 20. storočie skončilo pádom železnej opony

Hlas Agneše Kalinovej dôverne poznajú všetci, čo v socialistickom Československu počúvali rádio Slobodná Európa. Publicistka a reportérka zakázaného Kultúrneho života sa prihovárala z Mníchova ľuďom, čo ostali za železnou oponou, pokojne, ale s osobným pochopením, v akej neslobode žijú. Ideologická moc dovolila rodine Kalinovcov vysťahovať sa z Bratislavy v roku 1978 do západného Nemecka, lebo ich označila za „poburujúce živly“.

Agnesa Kalinova Agneša Kalinová
Agneša Kalinová
Autor: ,

Boli potrestaní ako exemplárny príklad nespoľahlivých intelektuálov, ktorí odmietli pochopiť bratskú pomoc, čo prišla do Československa 21. augusta 1968 na tankoch. No dramatický, plnokrvný, nevšedný príbeh Agneše Kalinovej sa začal odvíjať už v predvojnovej prvej Československej republike. Pokračoval útekom pred holokaustom, neskôr povojnovým entuziazmom, intelektuálnym zrením aj škálou sklamaní. Vydavateľstvo Aspekt v marci vydalo knihu – rozhovor Agneše Kalinovej, ktorý viedla spisovateľka Jana Juráňová, s názvom Mojich 7 životov. A už pripravuje ďalšie vydanie. Aj preto, že kniha sa stala nielen osobnou výpoveďou poprednej slovenskej novinárky, ale aj realistickým dokumentom o „krátkom 20. storočí“.

Knihu si už prečítalo veľa ľudí. Aké sú ohlasy?
Naozaj priaznivé, ale ten hlavný a vlastne najpozitívnejší ohlas prišiel od generácie mojej dcéry.

Ako si to vysvetľujete?
Ide vlastne o ľudí, ktorí mali v roku 1968 od 10 do takých 17–18 rokov. Už vedome prežívali spoločenské zmeny, ale celkom im nerozumeli a neskôr sa už k informáciám bližšie nedostali. Reagujú najmä na to, čo hovorím o 50. a 60. rokoch. Zrejme je to pre nich doplnenie osobných zážitkov. Navyše aj ľudia, čo ma dobre poznajú, našli v knihe miesta, ktoré boli pre nich nové. Som dosť zhovorčivá, ale súvislý prúd rozprávania, ako sa to podarilo zachytiť Janke Juráňovej – to nie je celkom môj štýl… Ešte aj moja dcéra zistila, že o mojom pobyte v kláštore sa najviac dozvedela až z našej knihy.

Zámerne ste s ňou nehovorili o vašom úteku pred holokaustom?
Základný fakt, že som sa počas vojny dva a pol roka skrývala v budapeštianskom kláštore, ktorý bol vlastne polepšovňou, sa dcéra odo mňa dozvedela už v detstve. Ale až tak veľa, také podrobnosti ako v knihe som jej nerozprávala, hoci som ich ani nechcela tajiť. Nehádzala som nikdy zažité za plece, a vždy som jej a potom aj svojej vnučke veľa rozprávala o minulosti, o „starých časoch“.

Zazneli aj kritické čitateľské hlasy?
Nie veľa, dali by sa zhrnúť do dvoch výhrad. Vyčítali mi, že najmä v prvej časti knihy rozoberám celú svoju rozvetvenú famíliu a že v tých bratrancoch sa veru nevyznajú, že v tom majú zmätok. Teraz ľutujem, že som čitateľov hneď v úvode neupokojila tým, že sa v tom nevyznal ani môj manžel: Hoci osobne poznal veľkú časť mojej rodiny, predsa mi hovoril – prosím ťa, už mi to vôbec nevysvetľuj, lebo ja to do smrti nepochopím. Mne však išlo aj o čosi iného, keď som o nich, o tej svojej rozvetvenej rodine, tak podrobne rozprávala: zachovať ich pamiatku a naznačiť ten strašný prelom, aký pre mňa znamenal holokaust.

Aká je druhá výhrada?
Zaujímavé bolo, že dvaja bývalí kolegovia z dávnych čias mi hovorili, že príliš veľa rozprávam o svojich zahraničných cestách v časoch, keď sa ľudia poväčšine nemohli nikam dostať. Ale ja predsa v knihe vedome stále zdôrazňujem, že ma pohoršovalo aj ponižovalo – že aká to už len je úžasná udalosť a milosť, keď ma niekam ráčia vypustiť! Aj preto som to písala, aby si dnešní ľudia uvedomili, aká to vtedy bola veľká hodnota. A pokiaľ ide o samotné cesty, ktoré spomínam, dali mi veľmi veľa, otvorili mi pohľad na svet. Nebolo to len také letom-svetom.

To, aká ste vášnivá cestovateľka, sa potvrdí aj v závere knihy, kde už len lakonicky uvádzate krajiny a miesta, ktoré ste navštívili v 90. rokoch. Ich zoznam je impozantný.
V čase môjho detstva sa veľmi necestovalo, no a neskôr už „spadla klec“… V Bratislave som bola za prvej Československej republiky len raz, do Prahy som sa dostala až po vojne. Dnes si uvedomujem a pripúšťam, že moju osobnosť dosť výrazne formoval môj manžel Ján Ladislav Kalina, s ktorým som sa zoznámila, keď som ešte nemala ani 17 rokov a vydala som sa zaňho ako 21-ročná. Vždy som mala túžbu cestovať, ale on, ktorý mal po skončení vojny 32 rokov, vášnivo chcel spoznať celý svet. Cítil sa ukrátený, že sa dovtedy nikam za Viedeň a Budapešť nedostal a išiel sa roztrhať, len aby sme sa konečne niekam cez Čedok či ináč dostali. Aj ma potom poriadne naháňal po pamiatkach, divadlách, kultúrnych a iných pozoruhodnostiach, keď sa nám naozaj podarilo pozrieť sa niekam do cudziny. Dodnes mám zlé svedomie, keď niekde len vylihujem, preto musím stále niečo podnikať, vidieť čo najviac. Cestovanie vám prináša presne toľko, koľko zvedavosti doň investujete.

Dnes si už nedokážeme ani predstaviť, že by sme znovu mali prekonávať hranice medzi štátmi v Európe, na druhej strane v spoločnosti ožíva nostalgia za minulým režimom. Ako vnímate tento rozpor?
Keď sa na Slovensku hovorí o istej nostalgii, môžem to pozorovať len z diaľky, sprostredkovane. No minulosť vždy automaticky zružovie. Najmä pre ľudí, ktorí v bývalých režimoch boli mladí. Keď je človek mladý, má ilúzie a očakávania, svet je krajší, pestrejší, otvorenejší. A v spätnom pohľade je to ešte krajšie ako vtedy, keď to prežívate. Taká je každá nostalgia. Vždy si v podobnej súvislosti spomeniem na slová z básne Endre Adyho „megszépitö távolság" – „skrášľujúca vzdialenosť“ či „diaľka…“ – a viem, že ide o ilúziu.

V knižných spomienkach sa vám podarilo vyhnúť podobným ilúziám?
Možno v časti, kde rozprávam o prvej Československej republike, by sa dalo vystopovať isté idealizovanie. Ale do akej miery ide o moju nostalgiu za mladosťou alebo o reálne fakty, už nech posúdi čitateľ, lebo historicky bolo pre nás toto obdobie nesporne prínosom. Keď sa ale vrátime k dnešku, na Slovensku to v spoločnosti v mnohom ide „šejdrem“, ak použijem taký pekný čechizmus. A každodenné problémy ľudí ich ovplyvňujú v životnom pocite aj v celkovom hodnotení situácie krajiny. Na dobré sa zvyká ľahko a ľahko sa to vydobyté potom podceňuje. Že už nie sú hranice, že slobodne môžeme ísť, kam chceme, považujeme za samozrejmosť. Hoci len nedávno to bolo nemožné, mladí to už nevedia a starí zabudli.

No v normalizácii nešlo iba o zavreté hranice, ale o potlačenie slobody ako takej. To by si ľudia ešte pamätať mohli…
Iste, ale to si žiaľ mnohí vôbec neuvedomujú. V čase normalizácie, keď som sa ja mala veľmi zle, mnohí iní sa mali celkom dobre. Teda v rámci vtedajšej dosť skromnej, nenáročnej normy. A to dusné prostredie im až tak neprekážalo. Išlo o rovnostársky svet, v ktorom bola do istej miery potlačená aj závisť pre majetok, čo je jedna zo základných ľudských vlastností. Veď keď si napríklad uvedomíme, čím disponovali privilegovaní komunisti oproti dnešným ruským zbohatlíkom, čo si kupujú na Azúrovom pobreží vily a ostrovy v Stredozemnom mori, tak Brežnev bol pomaly chudák. Rovnostárstvo znižuje pocit ukrivdenosti a dnes skrášľuje spomienky.

Ako sa dá zvonku pochopiť, že sa postkomunistické krajiny pustili do budovania slobodnej spoločnosti s vulgárnou sociálnou bezohľadnosťou?
Je tu mnoho vecí, ktoré sa vyvíjajú čudným spôsobom. Mám na to osobnú teóriu – iste trocha povrchnú – že to, ako sa tu vyvíja kapitalizmus, je aj priamy, oneskorený dôsledok komunistickej propagandy. Veď tá propaganda dlhé roky vytrvalo a dôsledne hlásala, že kapitalizmus je podvod, vydieranie a vykorisťovanie, a že nemá nijaké zákonitosti, pravidlá, nijaké medze. Ľudia tomu, zdá sa, automaticky uverili, ako predtým socializmu, a podľa toho sa do toho pustili. Dodnes sa tu presne tak stavia aj ten náš svojský, rychlo kvasený kapitalizmus – podvod je súčasťou pravidiel a zákony nemusia platiť.

Ale v súčasnosti prechádza tektonickým vývojom už celý svet. Nehľadá azda Západ odpovede na krízu aj v Marxových spisoch?
V intelektuálnom prostredí západnej Európy vždy bola skupina, ktorá neprestávala veriť marxistickým teóriám a túto filozofiu rozvíjala, čo je absolútne oprávnené. Napríklad na univerzitnej pôde. Skôr ma trocha prekvapuje, že v dnešnej kríze nevidím masívnejší návrat ku komunistickým myšlienkam, ktorý by som akosi očakávala, hoci nijako neprivítala – prestala som dávno veriť krajným riešeniam, aké predstavujú… A smutne sa na druhej strane dívam na oživenie a odpúšťanie fašistických a fašizujúcich ideológií uprostred Európy.

Pozorujete ich aj v Nemecku?
V Nemecku som to zachytila len cez médiá – keď napríklad prepukli škandály s ilegálnou neonacistickou vražednou skupinou, ktorá má iste aj svoje širšie podhubie. Výraznejšie sa to prejavuje práve na území bývalej NDR… No musíme si uvedomiť, že Nemecko sa postupne a pomerne dôsledne vyrovnalo so svojou nacistickou minulosťou. Dnes je tam naozaj nepatričné verejne hlásať podobné ideológie. Hádam to tam podkožne stále tlie, ale rozhodne nie viac ako inde. A oficiálne sa to absolútne odmieta, ba dôsledne trestá. Udáva sa tým tón celej spoločnosti, v ktorej sa nepatrí verejne prejavovať ani náznak antisemitizmu či rasizmu, v ktorej sú akékoľvek pronacistické názory považované takmer za politickú pornografiu.

Ako vnímate, keď sa u nás porovnáva fašizmus so stalinizmom? Táto téma opäť vyplávala v súvislosti s nadrozmernou sochou Stalina, ktorá stojí v Bratislave pred dverami Esterházyho paláca SNG. Je súčasťou výstavy, ale patrí podľa vás na verejný priestor – na ulicu?
Keď sa robí štatistika obetí, neubránite sa tomu dať tieto ideológie do jedného koša. To, kam Stalin zatiahol vývin Sovietskeho zväzu a komunistických ideí, ako ovládol krajiny, ktoré získal po druhej svetovej vojne, nemá ospravedlnenie. Takže po jeho smrti prirodzene nastal pocit výdychu. Ale ja si stále myslím, že nemôžeme porovnávať východiskové body týchto dvoch ideológií.

Východiská zmierňujú dôsledky?
Nie, ale aj tak musíme všetko dôsledne rozlišovať. Nemecký nacizmus sa zakladá na absolútne bludných teóriách, ktoré tu vždy boli, ktoré tu sú a ktoré majú dnes nové podoby v rôznych sprisahaneckých teóriách. Zatiaľ čo sociálna, socialistická až komunistická ideológia nadväzovala na utopistický sen o spravodlivom svete pre všetkých. Na niečo, čo svojím spôsobom malo pozitívne ciele a úmysly, ktoré sa postupom času zvrhli. Aj sa neskôr ukázalo, že išlo o ľudské inžinierstvo, umelé naštepovanie ideologických premís na život, ktoré sa nepresadilo, a ani sa nemohlo ujať. Na druhej strane som napokon aj ja dospela k myšlienke, že rasová teória a triedna teória majú akýsi spoločný koreň. Keď niekoho odsúdiš len pre triedny pôvod, aký je potom rozdiel, či ho odsudzuješ pre rasový alebo náboženský pôvod? Nakoniec sa to zvrhlo k veľmi podobným prejavom. Ja by som tú Stalinovu sochu nevytŕčala na ulici, aj keď je súčasťou výstavy. Patrí dovnútra.

V Bratislave nám zružovel samotný Stalin, keď z neho odstraňovali červenú farbu, ktorou ho oblial niekto neznámy. Teraz sa môžeme pozerať na ružovú minulosť aj bez okuliarov.
Na mieste galérie by som mu bola nechala zakrvavené ruky, potom nech si chvíľu stojí aj na námestí. Veď v 90. rokoch sa to isté stalo s Gottwaldovou sochou. Vtedy som ešte robila v Slobodnej Európe a dobre si pamätám, ako stála na námestí s červenými rukami, až kým ju nezbúrali. Vtedy to bol celkom výstižný výtvarný doplnok. Ako by mohol byť aj dnes. Keď už niekto toho Stalina vytrčil, mal mu nechať aj krvavočervené ruky a hlavu. Ale na druhej strane – celkom iná vec je pre mňa účasť Sovietskeho zväzu vo vojne a v boji proti fašizmu.

Čo pre vás znamená v tomto zmysle?
To, ako Stalin po nemeckom útoku, ktorý ho zastihol nepripraveného, potom dokázal oduševniť masy vlastných ľudí, ale aj ovplyvniť antifašistický vývoj svetovej politiky, iste nemožno hodnotiť negatívne. Vtedy naozaj vládla ilúzia aj v ľavom hnutí – nielen medzi komunistami, ale aj medzi sympatizantmi či ľavými sociálnymi demokratmi – že vojnovou skúsenosťou sa Sovietsky zväz zmení. A že podobný prelom, aký nastal až niekedy za Gorbačova, príde hneď po roku 1945. Nemožno predsa zabudnúť, že účasť sovietskej armády a Stalina, ktorý jej velil, bola veľkým prínosom vo víťazstve proti nacizmu. Myslím, že ak by zvíťazil Hitler, osud celej Európy by bol ešte oveľa horší, ako bol v rozdelenom svete „sovietsko-železno-oponovom“.

Dnes, keď veľa mladých ľudí nedokáže pochopiť, ako mohli inteligentní ľudia uveriť komunistickej utópii, prinášate vlastné svedectvo. Je súčasťou mozaiky 20. storočia, o ktorom Jana Juráňová napísala, že bolo krátke. Myslíte si to aj vy?
Áno, myslím si totiž, že do prvej svetovej vojny ešte doznievalo 19. storočie. Tiež to vnímam tak, že 20. storočie sa začalo výstrelom v Sarajeve. A skončilo sa pádom železnej opony. Preto je „krátke“. No na to, koľko strašných ľudských osudov premlelo, ako veľa sa v ňom udialo, koľko krvi v ňom pretieklo, bolo pridlhé.

Strhujúca a tragická je 2. kapitola vašej knihy, ktorá hovorí o obetiach holokaustu. Keď v nej opisujete svoj pobyt v budapeštianskom kláštore, spomínate, že vám tam nadobudnuté kresťanstvo poskytlo útechu. Oslovuje vás dodnes?
Istým spôsobom áno, v knihe to vysvetľujem presnejšie. Pred vojnou ma vychovávali v osvietenskom liberálnom duchu, s ktorým som bola veľmi hlboko stotožnená. Nenavštevovala som už na gymnáziu židovskú náboženskú výchovu a o kresťanstve som mala len romanticko-rozprávkové predstavy, na ktoré som vlastne v kláštore nadviazala. Moje myslenie a intelektuálna duchovnosť sa pred útekom do Budapešti utvárali v názorovej rovine Anatola Francea či Romaina Rollanda. Takže kláštor som vnímala aj ako duchovné väzenie, lebo mi tam tieto knihy upierali. A keď som sa odtiaľ napokon dostala, opäť som sa hltavo zmocňovala svetovej literatúry. Kresťanstvo mi ostalo ako spomienka na niečo pekné, cítim sa dobre v katolíckom prostredí, v chráme, aj na omši, ale neviem sa k nemu vrátiť ako k viere a náplni života.

V knihe spomínate, ako vás urážalo pseudokresťanstvo ľudákov, ktorí sa navyše po vojne usilovali vrátiť do politiky. Opisujete napríklad spochybňovanie významu SNP, tému, ktorú istí ľudia vrátili na pretras aj v 90. rokoch. Akoby si naša spoločnosť neuvedomovala, že len vďaka SNP sa Slovensko neocitlo medzi porazenými, nemuselo platiť kontribúcie, a napokon – „nemuselo“ prejsť takou morálnou očistou ako Nemecko.
S takto definovanou úlohou SNP v dejinách Slovenska absolútne súhlasím. Všetci by si mali uvedomiť, že bez Povstania by bolo postavenie Slovenska v povojnovej Československej republike podstatne horšie. Asi by nebol nijaký Košický vládny program, a neviem, či by západné mocnosti odolali nátlaku Stalina, ktorý si robil zálusk na naše územie až po Poprad.

Prečo si to myslíte?
Keď som sa po vojne vrátila do Prešova, bolo to v máji – júni 1945, sovietske vojská tam už neboli, ale mnohí mi vtedy hovorili, ako sa ruskí dôstojníci spočiatku chválili, že Sovietsky zväz bude až po Poprad. Stačí si spomenúť, ako ľahko Stalin anektoval Podkarpatskú Rus. Ľudia vraj stáli na perónoch a vítali Beneša, ktorý vlakom prechádzal do Košíc. Lenže vlak sa nezastavil – ani v Užhorode, ani v Berehove… Ak by nebolo SNP, nie je isté, či by Sovietsky zväz nepohltil aj celé Slovensko, ktoré mu v roku 1941 spolu s Nemeckom vyhlásilo vojnu.

Poznáte viac tém, ktoré rozdeľujú našu spoločnosť. Napokon mnohé ste komentovali už na vlnách Slobodnej Európy. Ako ste vnímali rozkol, aký nastal v spisovateľskej obci začiatkom 90. rokov?
Myslím, že ten rozkol už nastal dávno predtým, vlastne sa črtal od polovice 60. rokov a možno sa v tých 90. rokoch ešte prehĺbil či zvýraznil. Za seba môžem povedať len to, že čo sa tu stalo v roku 1968, sa už nikdy neodstalo. Bol to zlom, ktorý spôsobil Sovietsky zväz, a ľudia, ktorí sa s ním vtedy stotožnili, stavili na morálne absolútne falošnú kartu. Od tohto okamihu, od 21. augusta 1968 som nadobudla obrovský odstup od všetkých prísľubov komunizmu a utopistických ilúzií.

Na začiatku normalizácie ste neprešli straníckymi previerkami. Vo vašej komisii sedel aj Vladimír Mináč, ktorý bol istý čas vaším šéfredaktorom v Kultúrnom živote. Ako ste si rozumeli?
V knihe ho trochu charakterizujem aj ako šéfredaktora. Bol charizmatický. (Charizmatický macho.) Ako šéfredaktor sa nad nami nevyvyšoval a usiloval sa za ten pomerne krátky čas dať časopisu pevnejšiu štruktúru. Bol veľmi mladý, keď sa dostal do Povstania a prešiel koncentrákom. Potom sa zviditeľnil tým, ako pôsobivo písal. Bol to však najmä vynikajúci publicista. Dnes už neviem posúdiť jeho romány, ale vtedy boli veľmi zaujímavé občas s nimi tvrdo narazil u vrchnosti. Bola to dosť eruptívna, priebojná osobnosť. Keď ho zničujúco skritizovali za jeho knihu o Trati mládeže, trochu sa stíšil, ale tematicky stále krúžil okolo Povstania, bol to jeho východiskový bod… No s reformnými názormi redakcie Kultúrneho života sa definitívne rozišiel už asi v roku 1964.

Prečo?
Dôvodov bolo viac.Mladá nastupujúca literárna kritika ho veľmi neuznávala a on zásadne odmietal ich kritériá. Jednu teóriu hlásal Ladislav Mňačko – vraj mu vtedy, v polovici 60. rokov ponúkli miesto člena v ÚV KSČ, teda toho dôležitého, pražského Ústredného výboru strany, ale Mňačko im vrelo odporučil Mináča, lebo sám sa nechcel až takto angažovať. Je to Mňačkova verzia, ale fakt je, že v tom čase sa Mináč stal nielen kandidátom ÚV KSČ, ale aj poslancom – tiež pražského – Národného zhromaždenia a vraj si ho obľúbil a ujal sa ho obávaný a vplyvný ideologický tajomník strany Jiří Hendrych. Asi si ho vtedy tak trocha „kúpili“, aj mu to iste lichotilo. Oslnila ho politická kariéra, ktorú mu ponúkli, a ktorú prijal, hoci si navonok naďalej zachoval tú svoju skeptickú pózu. No ku mne sa naďalej správal veľmi priateľsky. Počas normalizácie, keď mal ešte vyššie celoštátne funkcie a bol aj predsedom Matice slovenskej, som bola za ním intervenovať za svoju dcéru, ktorú už ikstý rok odmietli prijať na vysokú školu. Prijal ma a povedal mi, že nemôže nič urobiť. V rovnakom kamarátskom tóne a duchu, ako ma zo strany vyhodil. Všeobecne sa však hovorilo, že v Matici mnohým ľuďom pomohol. Nevidela som ho vtedy v tom najnegatívnejšom svetle. Ale to, čo začal písať začiatkom 90. rokov do Literárneho týždenníka, bolo pre mňa absolútne neprijateľné. Myslím, že išlo o zatrpknuté, až nenávistné nepochopenie novej situácie. V mojich očiach to bol jeho úplný ústup zo slávy a veľké sklamanie.

Normalizačný príbeh manželského páru Jána Kalinu, autora slávnej knihy 1000 a jeden vtip, a vás, známej redaktorky Kultúrneho života, je na slovenské pomery dosť ojedinelý – obaja ste sa ocitli vo väzení a spoločenská perzekúcia pokračovala roky, až kým ste neodišli do Mníchova. Dá sa to vysvetliť aj tak, že vám obom podrazil nohy vlastný zmysel pre humor, keď vám ľudia nedokázali odpustiť „ostrý jazyk“?
Nikdy som si to takto neuvedomovala, hoci môj muž celý život robil satiru… Celý život tým kadekomu a najmä funkcionárskym kádrom prekážal a ležal v žalúdku. Ale čo sa týka mňa, pre ideológov som bola skôr akási „kozmopolitná“, príliš veľa som chodila do sveta a ešte som o tom aj písala – Taliansko, Francúzsko, sem-tam ešte aj Amerika… A provokovali sme ich aj tým, že sme sa ani za normalizácie nechceli vzdať normálneho života, že sme si povedali, že my teda budeme naďalej žiť ako dovtedy, stýkať sa s priateľmi a to ešte aj zo zahraničia, hoci sme už mali obaja zákaz publikovať… Bol to náš spôsob, ako si napriek podmienkam zachovať svoju ľudskú dôstojnosť. Uvedomovali sme si, samozrejme, že kniha 1000 a jeden vtip je veľký úspech, pritom v skutočnosti v nej bola len menšia časť priamo politických vtipov, aj z nich len pár skutočne aktuálnych, ktoré vraj podrážali režim. No určite na nás vtedy – začiatkom roku 1972 – v Bratislave chceli rýchlo demonštrovvať smerom k Prahe, kde už prebiehali prvé procesy proti disidentom, že nezaostávajú – že tiež vedia potrestať svoje „protištátne živly“. Takže sme to boli odrazu my – takí ich „obetní baránkovia“. Exemplárny príklad na zastrašenie všetkých ostatných pochybných intelektuálov.

Do širokého povedomia ste sa vrátili až o niekoľko rokov neskôr – po emigrácii, keď sa váš hlas začal ľuďom prihovárať z vysielania Slobodnej Európy. No predtým ste v knihe spomenuli, ako ste „paberkovali“ v Geologickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK a istý pán profesor vám povedal – ešte budete slávna novinárka, ešte budete! Akú úlohu pripisujete osudu?
Nehovorím tomu osud, ale šťastie. Vravievam si, že mám ešte viac šťastia ako rozumu! Akosi náhodou mi nakoniec vychádzajú všetky veci v živote a vyústia do nejakého šťastného či aspoň znesiteľného rozuzlenia. Vždy som sa trochu nechala niesť osudom – keď sa mi ponúkla nejaká cesta, tak som bez dlhého premýšľania na ňu nabehla. A usilovala som sa z nej urobiť to najlepšie, čo sa dalo. Keď som teraz v knihe všetko rekapitulovala, prekvapilo ma napríklad, že všetky zamestnania v novinách mi boli ponúknuté. Vždy niekto prišiel – veď tam by si mohla ísť a toto by si mohla robiť… Iba svoju prvú filmovú recenziu, tuším to bolo niekedy v roku 1947, som spontánne napísala do Pravdy, potom sa to odvíjalo ďalej samo, až po tú Slobodnú Európu.

Ako si spomínate na túto prácu?
Do Mníchova sme sa vybrali aj preto, že tam sídlila redakcia Slobodnej Európy, v ktorej sme mali kamarátov a trochu sme dúfali, že by sme tam mohli občas prispievať. Ale nemali sme ani tušenie, či tam budú nejaké voľné miesta a či máme vôbec šancu. No ale keď mi okamžite ponúkli miesto, neváhala som ani sekundu.

Cez svoje príspevky v Slobodnej Európy ste nadobudli veľkú autoritu u ľudí, čo žili v Československu za železnou oponou a nemali kontakt s okolitým svetom. Vnímali ste to ako boj proti komunizmu alebo ako pomocnú ruku, natiahnutú tým, čo tu ostali?
Oboje! Aj som sa snažila hovoriť pokojne a vysvetľovať ľuďom, čo sa v skutočnosti odohráva a dávať im informácie. Veď som presne poznala, čo všetko doma ľudia nevedia, k čomu všetkému sa nedostanú. Ale súčasne som bola už naozaj veľmi naštvaná a pohoršená režimom, a mala som veľkú chuť vyplaziť mu občas jazyk. Povedať takto z druhej strany, čo považujem za vhodné. Bola to pre mňa po rokoch ohromná satisfakcia, že si môžem otvorene a na plné ústa povedať, čo si o tom všetkom, o celom tom normalizačnom režime, myslím. No snažila som sa to hovoriť pokojne a nie agresívne. Uvedomovala som si, že noviny v Československu stále na ľudí kričia, že nástenné heslá na nich padajú odvšadiaľ, každé na nich vykrikuje nejakú propagandu. Rozhodla som sa, že budem hovoriť pokojným, slušným tónom, aby ľudia vedeli, že sa možno s verejnosťou rozprávať aj celkom normálne, nie len s krikom.

Na vašej knihe je fascinujúce aj to, akú máte vynikajúcu pamäť. Schopnosť suverénne, „z hlavy“ narábať s faktami, údajmi, jazykmi a súvislosťami, sa už stáva privilégiom staršej generácie. Keď sa na pozadí prežitého, ktoré si veľmi dobre pamätáte, pozriete do budúcnosti, k čomu sa prikláňate? Čo prinesie kríza? Pád alebo nový začiatok?
Neakceptujem žiadne teórie o konci sveta. Vôbec si ich nevšímam. Som v základe optimistický človek a stále si hovorím – ešte sa ľudstvo, či konkrétne tá naša Európa, z toho všetkého nejako „vysomári“. Nepripúšťam si katastrofické informácie, ktoré sa valia zo všetkých strán. Popri hrozbe politickej pornografie, o ktorej sme už hovorili, a ktorá sa dvíha aj cez internet (veď dnes je jej nositeľom do veľkej miery práve internet), sa vážne hovorí o klimatických zmenách, o zničenom životnom prostredí, na druhej strane zas znejú silné hlasy tých, čo to všetko popierajú…Je tu stále nezvládnutá hospodárska kríza. Pritom ma občas ovládne obava, či nemajú pravdu tí, čo tvrdia, že kríza eurozóny je zároveň aj krízou celej predstavy sociálnej ekonomiky, „sociálneho trhového hospodárstva“, ku ktorému sa dodnes hlásia aj nemecké kresťansko-konzervatívne strany.

Prečo si to myslíte?
Aj preto, že už kedysi veľmi dávno mi v Slobodnej Európe hovoril český ekonomický publicista Radek Selucký: „Keď si to vyrátaš, ono je to všetko veľmi pekné – právo na zdravie, dôchodky, vzdelanie… A je to potrebné. Ale nedá sa to zaplatiť.“ Teraz si hovorím, čo keď mal ten Radek vtedy pravdu? Som zdesená z toho, ako sa tej kríze nedá porozumieť. Na jednej strane Merkelová tlačí na šetrenie, na strane druhej čítam v New York Times, ako nositeľ Nobelovej ceny Paul Krugman píše, že netreba šetriť, ale, naopak, požičiavať si ešte viac. Ku kríze zatiaľ neviem zaujať stanovisko, akokoľvek sa usilujem sledovať to a informovať sa, ale ja som už raz taká zadubená optimistka, že si stále myslím, že sa to všetko ešte nejako dobre vyvŕbi.

Agneša Kalinová

  • Narodila sa 15. júla 1924 v Košiciach, ale vyrastala v Prešove.
  • Už počas 2. svetovej vojny sa spoznala so svojím budúcim manželom Jánom L. Kalinom (zakladateľ filmovej dramaturgie na VŠMU v Bratislave, 1964, autor knihy 1000 a jeden vtip, 1968).
  • V prvých rokoch svojej novinárskej činnosti sa venovala filmovej kritike a publicistike, začala prekladať odbornú filmovú a umenovednú literatúru, neskôr aj beletriu z francúzštiny, nemčiny a maďarčiny.
  • Od roku 1952 bola redaktorkou, neskôr členkou redakčnej rady týždenníka Kultúrny život, ktorý sa od 60. rokov zasadzoval za liberálnejší prístup v kultúre a spoločnosti
  • Po zákaze Kultúrneho života (september 1968) sa stala slovenskou redaktorkou pražského dvojtýždenníka Filmové a televízne noviny
  • V roku 1970 ju postihol zákaz publikovať, uverejňovať preklady a zamestnať sa v akomkoľvek odbore, súvisiacom s kultúrou.
  • Pracovala ako prekladateľka z angličtiny a z nemčiny manuálov pre počítače v n. p. Datasystém, roku 1972 bola tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie z ,,poburovania"
  • Na jeseň 1978 sa ako ,,nežiaduci živel" mohla s rodinou vysťahovať do Mníchova.
  • V Mníchove nastúpila ako komentátorka v českom a slovenskom vysielaní rozhlasovej stanice Slobodná Európa.
  • Vo svojich pravidelných príspevkoch sa venovala predovšetkým dianiu v Československu.
  • Od roku 1995, keď Slobodná Európa prešla do Prahy, žije v Mníchove ako voľná novinárka.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

32 fond na podporu umenia 3x

Fond na podporu umenia vyhlásil všetky tohtoročné výzvy

19.05.2016 07:00

Riaditeľ Fondu na podporu umenia Jozef Kovalčík rázne odmieta, že by odborné komisie rozhodovali zaujato.

Fond na podporu umenia

Fond na podporu umenia udelí štipendiá na proces tvorby

20.04.2016 16:00

Divadelníci, choreografi, hudobní skladatelia, literáti a ďalší môžu po prvý raz žiadať Fond na podporu umenia o štipendiá na tvorbu, naštudovanie a realizáciu umeleckých diel.

Pulitzers

Dary mora od otrokov. Pulitzerove ceny získali reportáže o zotročovaní rybárov

19.04.2016 10:53

Cenu za najlepšiu divadelnú hru získal muzikál Hamilton, za najlepšiu prozaickú knihu označili spoveď vietnamského prisťahovalca do USA nazvanú Sympatizér.

EÚ, Veľká Británia, vlajka

Demonštranti v britskom Doveri spálili vlajku EÚ

28.05.2016 22:23

Tridsať britských demonštrantov, hlásiacich sa ku krajnej pravici, spálilo na zhromaždení v Doveri na juhu Anglicka vlajku Európskej únie.

parlament, NRSR,

Aj poslanecké zákony pôjdu do pripomienkového konania

28.05.2016 20:44

Do pripomienkového konania pôjdu aj poslanecké návrhy noviel a zákonov, respektíve návrhy vypracované výbormi Národnej rady SR.

nkú, najvyšší kontrolný úrad,

OĽaNO chce zmeniť voľbu vedenia NKÚ

28.05.2016 20:39

Poslanci z hnutia OĽaNO chcú zmeniť spôsob voľby predsedu Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ).

blesk, búrka

Blesk zranil v Paríži 11 ľudí, v Poľsku zabil turistu

28.05.2016 17:49, aktualizované: 21:39

Úder blesku v jednom parížskom parku zasiahol skupinku detí a dospelých. Ďalší blesk zasiahol troch dospelých počas futbalového zápasu