Vyšli na chodbu.
„Vraj si urobil zbierku pre postihnuté deti,“ začala Lena.
„Len takú malú. Bolo mi ich ľúto, keď sme tam boli. Chodíme tam zo školy ako do zoo.“
„Si trochu ako tie deti, vieš?“
Pozrel na ňu. Neusmievala sa.
Mlčal.
„Taký iný, zraniteľný, stratený a bezbranný.“ Teraz sa trochu usmiala. Dráždila ho. To, čo na ňom iné odrádzalo, Lenu priťahovalo.
Stále nič nevravel.
Chytila ho za ruku.
„Poď,“ šepla a ťahala ho do spoločenskej miestnosti.
Nikto tam nebol. Zopár drevených stoličiek rozostavených pred starým televízorom sa topilo v tme. Zavrela presklené dvere a prisala sa mu k perám. Objal ju, jazykom jej vnikol do úst, išlo to samo. Chvíľu sa bozkávali a tuho objímali. Rukami jej prechádzal po tele, láskal ju, slastne vzdychala. Zrazu sa odtrhla, začala si rozopínať džínsy, hypnotizovala ho zeleným pohľadom, strácal sa v ňom. Skĺzli z nej s tichým šuchotom, v tme zažiarili jej stehná a biele nohavičky. Také dievčenské, žiadne tangá, všimol si. Sťažka dýchal. Rozopla nohavice aj jemu, stiahla mu ich. Penis mu stál, pulzoval od vzrušenia.
„Sadni si,“ vydýchla a postrčila ho na stoličku.
„Ale čo keď…“
„Nikto nepríde, nesmie!“
Sadla si naňho; všetko išlo samo a rýchlo, penis do nej vkĺzol akosi sám od seba. Dosadla, zaúpel. Bolo to, ako keby sa ponoril do oceánu slasti. Nielen sladké chvenie, čo ho zalievalo z pohlavia a slabín, ale všetko – blízkosť Leny, jej dych, mäkkosť pŕs, ktoré nahmatal pod tričkom, sladkojedovatá zeleň očí; všetko to splývalo do jedného kolotoča. Pomaly vlnila bokmi, on vláčne prirážal, obaja sa zvíjali slasťou, topili sa v hlbinách intenzívnej blízkosti, prekrytí, zdieľaní jeden druhým. Stolička vŕzgala, no len sama pre seba, nikto tam nebol, ani tí dvaja, čo na nej sedeli, vpletení jeden do druhého. Bolo to vášnivé, ale pretekalo to jemnosťou. Michalovi sa zdalo, že sa z nich tie vlny musia prelievať a zaplavovať celú miestnosť, chodbu, budovu, svet.
„Teraz niečo iné,“ vzdychla Lena. Špičkou jazyka mu olizla krk. Vstala, chytila ho za ruku a ťahala k stene. Sníval, nemohlo to byť skutočné.
„Urobíš mi to poriadne, viem, že je to v tebe, dostaň to zo seba!“
Pritisla sa k stene, zaprela sa rukami, vystrčila na neho zadok. Bez premýšľania k nej prikročil, rukou mu pomohla vniknúť do nej odzadu. Chytil ju za prsia a začal rýchlejšie prirážať.
„Táák,“ priadla.
Vlnila sa v rytme jeho pohybov, stal sa z nich jeden celok. Michal bol prekvapený, že mu to tak ide, dokonalý rytmus, dokonalé zladenie, len nad tým nepremýšľať, lebo to pokazí; stačilo sa oddať, vtedy to bolo perfektné. Pritisol sa k nej, objal ju, chcel, aby sa mu roztopila v náručí.
„Poriadne! Ešte! Ták!“
Jej povzbudzovanie ho dostávalo do varu; pohyby strácali vláčnosť, začínali byť trhané. Chytil ju za boky a prirážal ako o život.
„Môžeš do mňa! Nič sa nestane.“
Zaváhal.
„Striekaj do mňa, prosím!“
Vykríkol, stuhol, vedomie zmizlo, semeno vystreklo. Vtedy vybuchla aj ona, stáli stuhnutí ako živé sochy, ktoré sa nehýbu, ale predsa nimi prechádza spoločný kŕč. Stáli tak dlho, celé storočia alebo sekundy, zviezli sa na zem, obom od slastných kŕčov tiekli slzy, držali sa a chveli v spoločných tónoch.
Jozef Karika - V tieni mafie
Drsný a zároveň dojímavý mafiánsky román o úpadku jednej celej generácie. Autor so znalosťou veci analyzuje príčiny formovania prvých zločineckých skupín, teritoriálne rozdelenie moci a vplyv podsvetia na politickú klímu v krajine. Jozef Karika umožňuje nahliadnuť do zákulisia nielen gangstrov nižšieho rangu, ale i mafie v bielych golieroch, fungovania regionálnej politiky i práce médií. V románe so šokujúcou otvorenosťou opisuje bezohľadné mafiánske praktiky od výpalníctva, nakrúcania pornografie, obchodu s bielym mäsom až po korupciu, ktorá rozožiera štátne a samosprávne štruktúry.
24. februára vydá Ikar
