Jeho hudbu príde spolu s ním predstaviť 170 hudobníkov a spevákov vybraných z najlepších orchestrov a speváckych zborov, ktoré Európa ponúka. Ennio Morricone poskytol denníku Pravda exkluzívny rozhovor priamo vo svojej vile v Ríme.
Kvôli zdravotným problémom ste museli zrušiť dva plánované termíny koncertov v Bratislave, jeden v apríli a druhý v októbri. Ako sa cítite?
Mal som problémy s chrbticou a musel som podstúpiť operáciu. Po nej nasledoval nepríjemný zápal, ktorý proces liečby len zhoršil. No už dlhší čas sa cítim výborne a som pripravený navštíviť Bratislavu vo februári. Dúfam, že publikum nestratilo trpezlivosť a že uvidím zaplnenú sálu.
Hudbe sa venujete od šiestich rokov, aké bolo vaše detstvo? Aký impulz vás priviedol k hudbe?
Viem, že to znie prekvapujúco, ale je to pravda. Ako dieťa som bol zamilovaný do nemeckého skladateľa Carla Mariu von Webera, hoci som poznal len zopár jeho diel. V hlave mi zneli jeho lovecké znelky a snažil som sa ich zreprodukovať na lesnom rohu. Bolo to počas dovolenky pri mori, keď ma môj otec, veľký trubkár, naučil používať husľový kľúč a ja som pocítil, že môžem komponovať hudbu. Samozrejme, že to boli veľmi jednoduché prvotiny, no to bol môj začiatok. Môj otec bol veľmi talentovaný a ja som začal hrávať s ním, neskôr bez neho. Potom som študoval trúbku a tak sa mi pošťastilo už ako dvadsaťročnému hrať s rímskym orchestrom.
Vždy ste žili v Ríme?
Vždy. Nedokázal by som žiť niekde inde. Mal som ponuky presťahovať sa do Ameriky, no odmietol som. Mal som pocit, že by som tak stratil svoju slobodu a nezávislosť, a to je pre skladateľa kľúčová vec. Tu bývam a tu tvorím, moja pracovňa je hneď vedľa.
Inšpiruje vás toto mesto?
Nie. Skladatelia nemajú inšpiráciu. Ľudia tomu síce veria, je to ich romantická predstava, no tak to nefunguje. Áno, na začiatku musím mať vždy nejaký hudobný nápad, no ten je čisto hudobný. Z neho potom niečo vyhodím, niečo pridám, začnem odznovu… Rozumiete? Inšpirácia je niečo, čo si ľudia vymysleli, niečo, čomu chce publikum veriť.
Ako sa rodí filmová hudba? Dostane sa k vám už hotový film alebo spolupracujete s režisérom aj počas nakrúcania a ovplyvňujete tak jednotlivé scény?
Je mnoho prístupov. Niekedy si najprv prejdem celý scenár, ktorý potom konzultujem s režisérom, pozriem si zábery, ak už nejaké existujú, a tak sa začína náš dialóg. Režisérovi zahrám svoju prvú myšlienku a on povie áno alebo nie. Odtiaľ sa môžeme pohnúť ďalej, dôležité je nájsť spoločnú reč.
Na konte máte množstvo spoluprác, vyčnieva medzi nimi niektorá?
Ak spomeniem jednu, zatienim tým tie ostatné. Musel by som ich spomenúť príliš veľa, preto radšej nepoviem žiadnu.
A dostali ste, naopak, ponuku skomponovať hudbu k filmu, ktorú ste odmietli a následne to oľutovali?
Samozrejme, odmietol som toho veľa. Ak raz vidím, že si s režisérom nerozumiem, je vždy lepšie pratať sa preč. Pokiaľ je jeho vidina príliš vzdialená mojej, treba radšej predísť vojne. Dnes preto odmietam filmy, ktoré sa mi nepáčia, no nebolo to vždy tak. Keď som bol mladý, skutočne som veril, že dobrá hudba môže zachrániť film. Prijímal som ponuky a skutočne som sa cítil hrdý, že dokážem zmeniť osud filmu, ktorý by bol inak predurčený na neúspech. Uvedomil som si však, že to nebola pravda a úspech neprišiel tak či tak. Nikdy som žiaden film nezachránil. Teraz mi dokonca pripadá dobrá hudba k zlému filmu iritujúca, zbytočne len mätie diváka.
Asi neprezradíte, ktoré neúspešné filmy máte na mysli…
Môžem, no určite by ste ich nepoznali. Boli také zlé, že ich nikdy nikto nevidel.
Vaša hudba znie vo viacerých filmoch Quentina Tarantina, no po snímke Divoký Django ste povedali, že už by ste s ním nespolupracovali, napriek úspechu všetkých snímok. Prečo ste sa tak rozhodli?
S Tarantinom som nikdy nespolupracoval, opakujem, nikdy. On len zobral moje existujúce skladby a aplikoval ich do svojich filmov, tak to bolo vždy. Naposledy ma však oslovil, aby som preňho niečo zložil, nakrúca totiž teraz nový film. Súhlasil som a dohodli sme si telefonický rozhovor, k tomu však nikdy nedošlo, pretože bol zaneprázdnený hercami. Medzitým som mu poslal jednu moju staršiu skladbu, ktorá by sa pre film perfektne hodila, ale netuším, či ju použije. Vo februári vyrážam na turné a nebudem mať čas zložiť preňho niečo nové.
Je z pohľadu hudobného skladateľa rozdiel medzi americkým a európskym filmom?
Pre mňa žiaden. Nikdy nerozmýšľam nad tým, pre aké publikum tvorím. Či ide o talianske, európske, alebo americké publikum, práca je pre mňa vždy rovnaká. A ani ma nikto nikdy nežiadal, aby som svoju tvorbu prispôsobil určitému publiku.
Čo pre vás v roku 2007 znamenalo získanie Oscara za celoživotné dielo?
Nezmenilo to prakticky nič. Nestal som sa ani viac namysleným. Som rovnako namyslený ako už roky predtým (smiech).
Menil sa v priebehu vašej kariéry spôsob vašej tvorby?
Vidím obrovský posun, a to najmä vtedy, ak spolupracujem s nejakým režisérom už dlhšie. To je zmena, ktorú vnímam najviac, budovanie si vzťahu s režisérom, nielen po osobnej, ale najmä po kreatívnej, umeleckej stránke. Ak pracujem na prvom a jedinom filme, je to vždy náročné, no aj z toho môže vzniknúť pekné dielo. S Giuseppem Tornatorem som spravil, myslím, 11 filmov, nerátam ich, no bolo ich veľa. A tak predsa len odpoviem na otázku, s kým sa mi pracovalo najlepšie. S Tornatorem, pretože každým filmom sa zlepšoval aj on, dokázal stále lepšie chápať moje nápady. Vzťah režiséra a skladateľa sa dá stále prehlbovať.
Analyzujete prácu skladateľa, aj keď pozeráte film, ku ktorému ste nerobili hudbu?
Priznám sa, že v momente, keď pozerám film, dokážem sa zbaviť svojho kritického pohľadu. No následne, hneď ako vyjdem z kina, nad tým začnem premýšľať. Pokiaľ to bola krásna hudba, čo sa však nestáva takmer vôbec (smiech), tak ma to mrzí, pretože neznesiem, keď ma ovplyvňuje hudba mojich kolegov. A ak bola hudba zlá, tak ma to, pochopiteľne, mrzí rovnako (smiech).
