Román Potomkovia fotografa sa pokladá za poslednú časť trilógie (prostredný román Milota nebol do slovenčiny preložený) venovanej príbehom postáv spojených s dedinou, ktorú Závada zobrazuje podľa vzoru Slovenského Komlóša, odkiaľ pochádza.
V románoch sa skutočne odhaľuje rovnaký priestor mnohonárodnostnej dediny, zaľudnenej občas rovnakými postavami, sám autor však zdôrazňuje, že táto trilógia je voľná a každý z románov predstavuje osobitný svet. Jadvigin vankúšik zožal obrovský úspech vďaka odvážnemu pohľadu na vášeň a lásku, ako aj presnému sociografickému opisu a psychologickej presnosti. V Milotovi rozvinul autor svoje rozprávačstvo. No a tento tretí román je o čosi menej nápadný, akoby jednoduchší či vážnejší.
Oplatí sa pred čítaním nazrieť do obsahu, kde sa graficky veľmi jednoducho znázorňuje, aká zložitá je kompozícia románu. V troch časových pásmach sa k sebe približujú línie rôznych príbehov, aby sa na konci knihy prirodzene (logicky alebo „vďaka osudu“) spojili.
Príbehy románu sa odohrávajú počnúc rokom 1942 a končia sa v roku 1992, teda za päťdesiat rokov, čo sa dá chápať aj ako čas dvoch generácií. Vzhľadom na to, o aké roky v dejinách (nielen) Maďarska ide, akoby sa zároveň vytvárali aj dve iné, nečasové línie, spoločenská a osobná.
Zo začiatku akoby sa zložité, nevysvetliteľné, niekedy až obludné spoločenské udalosti ani nedali spojiť s malými, jednoduchými životmi postáv, hoci ich veľmi zreteľne ovplyvňujú. Dalo by sa povedať, že kým hlavnou postavou osobnej línie je Adam Koren, ktorý prežíva detstvo v šesťdesiatych rokoch, symbolickou hlavnou postavou spoločenskej línie románu je Jenő Adler. Začína ako (židovský) poskok skupiny „ruralistov“, ktorí prichádzajú skúmať rozvoj vidieka začiatkom štyridsiatych rokov.
Koren v románe rieši vlastnú citovú výchovu – lásku k Adlerovej dcére Viole, a len veľmi pomaly začína aj spoločensky dospievať, keď poznáva osud jej otca. Adler zasvätí celý život istým politickým ideám, ktoré ho nakoniec izolujú od „kolegov“, čo prevracajú kabáty, aj od rodiny. A vlastne sa celý čas obracajú proti nemu samému, až napokon, akoby neschopný rozoznať tragickú pomýlenosť vlastného života, dožíva v úplnej rezignácii a zabúdaní.
Potomkovia fotografa sú bolestivým románom najmä pre tých maďarských čitateľov, ktorí s hrôzou pozorujú, že už ani súčasná intelektuálna elita sa neštíti otvorene propagovať antisemitizmus, a nepochybne cenným dielom pre slovenských čitateľov, ktorí sa konfrontujú s bujnejúcim primitívnym nacionalizmom.
Pál Závada: Potomkovia fotografa, Bratislava, Kalligram, 2010, 424 s.
