No samozrejmosť, s akou pojem stredná Európa používame, sa pri sústredenejšom pohľade až zarážajúco rozplýva. Navonok rovnorodý „stredoeurópsky región“, vymedzený spoločnou skúsenosťou s dejinami, prienikom národných kultúr a multietnickým pôvodom obyvateľstva, sa ostro konfrontuje s antagonizmom vzájomných vzťahov. S niečím, čo vyústilo do fatálne odlišných interpretácií rovnakých historických udalostí. Preto vznikajú diskusie, polemiky, projekty, ktoré sa túto dvojakosť pokúšajú ak už nie uspokojivo vyriešiť, tak aspoň zachytiť v jej kontúrach.
Podobnú snahu prejavili aj účastníci okrúhleho stola Stredoeurópska literatúra ako metodologický problém, ktorá sa konala v piatok 2. júla v pražskej divadelnej kaviarni Café Nona. Podujatie, ktoré moderoval Jiří Trávniček, editor antológie kľúčových textov o strednej Európe – V kleštích dějin, bolo sprievodnou akciou IV. kongresu svetovej literárnovednej bohemistiky. Témou konferencie bola „inakosť“ v literatúre.
A je to práve „stredoeurópska identita“, ktorá by mohla priniesť „iný“ pohľad nielen na dejiny európskej kultúry, ale i na dejiny kultúr vlastných. Literárni vedci z Čiech, Poľska, Maďarska a zo Slovenska, ale aj z Nemecka, zo Švajčiarska a z Holandska, ktorí sa stretli v diskusii o problémoch identity (stredoeurópskej, no aj tej národnej, európskej) a o podobách „stredoeurópskej“ literatúry, uvažovali o prínose takéhoto pohľadu nielen v kontexte výskumu literatúry, ale kultúry vôbec.
Keď sa však diskutujúci pokúsili opísať akési živé, „prirodzené stredoeurópanstvo“, prekvapila ich vlastná skepsa. A odkryla fakt, že odpovede na tieto otázky nie sú vôbec také jednoznačné. Stredná Európa, či identita z nej vyplývajúca, sa v ich podaní rysuje ako konštrukt, ktorý je reakciou na geopolitické otrasy tohto regiónu. Nech už je to dosnívanie nostalgického sna o starej monarchii, alebo pokus vymaniť sa z príslušnosti k „východnému bloku“ či k Balkánu – teda k oblastiam, ktoré Západ považuje za kultúrne a geopoliticky „pochybnejšie“. Stredoeurópsky región je však taký svojrázny, že sa len s výhradami môže považovať za prirodzenú kultúrnu súčasť Európy západnej.
Pojem stredná Európa sa teda vykryštalizoval do pragmatickej fikcie, ktorá môže stroskotať na spoločných, často malicherných, nedorozumeniach a vzájomne neprekonateľných odlišnostiach. No fenomény, ktoré nás v tomto geopolitickom priestore spájajú, sa tiež prehliadnuť nedajú. Pričom to nemusia byť rovno veľkolepo pôsobiace dejiny, ale aj spoloční predkovia či také zdanlivé banality ako kuchyňa a humor. A práve tu pramení nádej, aj keď často atakovaná neistotou a rozpakmi, nádej pre príjemnú, pokojnú koexistenciu a vzájomné poznávanie.
