Komiksový antihrdina Alois Nebel
Celovečerný debut českého režiséra Tomáša Luňáka s názvom Alois Nebel vyvolal na prvých predstaveniach v Benátkach zmiešané reakcie. Nečudo, je to po všetkých stránkach nezvyčajný film. Je čiernobiely. Vznikol podľa trojdielneho českého komiksu. Nakrútili ho metódou rotoskopie, pri ktorej sa hotové hrané scény so živými hercami prerábajú do kreslenej podoby, pripomínajúcej oživený komiks. Bez idealizácie ukazuje, že svine v ľudskej koži prospievajú v každom režime, súčasný nevynímajúc.
Hrdinom tohto nesúťažného filmu je tichý, skromný, citlivý a samotársky päťdesiatnik Alois Nebel. Väčšina deja je úzko zviazaná s Jeseníkom, divokým krajom, kde sa stretá Česko, Poľsko a Nemecko. Teda s niekdajšími Sudetami, ktoré po druhej svetovej vojne a po odsune Nemcov kolonizovali rôzni dobrodruhovia. „Kraj, ktorý požiera samotárov,“ vraví sa v úvode filmu. Práve dodnes neobjasnený živelný odsun a zločiny s ním spojené tvoria os celého smutného a drsného filmu, založeného prevažne na obraze a hudbe. Ďalšou líniou je aj odchod sovietskych okupačných vojsk. Ten, kto neovláda československé dejiny, nemôže film naplno pochopiť a precítiť, stráca sa v ňom.
Alois Nebel (Miroslav Krobot) je výpravca na malej jeseníckej staničke. Trpí fóbiami, nutkavým správaním (štúdiom starých cestovných poriadkov) a bludmi, v ktorých sa mu zjavuje mladá Nemka nastupujúca do dobytčieho vagóna. O Nebelovo miesto na železnici má záujem pijan, výhybkár, udavač a priekupník Wachek (Leoš Noha), syn starého muža (Alois Švehlík), ktorý si na odsune Nemcov spravil kariéru. Je november 1989 a dá sa všetko, na čo má človek dosť bezohľadnosti. Tak Nebel Wachkovým pričinením skončí najskôr na psychiatrii, neskôr medzi bezdomovcami a prostitútkami na pražskej slavnej stanici a napokon ako výhybkár v zastrčenej búde uprostred hôr. Jeho prácu, železničiarsky byt i väčšinu mzdy si prisvojí Wachek. Lenže krajom sa túla záhadný muž zvaný Nemý (Karel Roden), ktorý prišiel hľadať spravodlivosť. A pomstu.
Život a hmla
Režisér Luňák upozornil na oba významy mena Nebel. „V nemčine to znamená hmla, ale prečítané odzadu je to leben, čiže život. A je to práve život zahalený v hmle pocitov a spomienok, čo tvorí základ komiksového triptychu i nášho filmu.“
Miroslav Krobot nám na terase hotela Excelsior povedal, že filmové roly si vyberá podľa jediného kritéria: aby nakrúcanie netrvalo dlho a mohol sa venovať svojmu povolaniu – divadelnej réžii. Samozrejme, že postava ho musí osloviť. V prípade Aloisa Nebela to bola aj zvedavosť: „Kostýmy, masky, herecké výrazové prostriedky – všetko bolo podriadené skutočnosti, že nakrútený materiál sa ďalej graficky spracovával.“ A hoci sa nerád pozerá na seba na filmovom plátne, pohľad na svoju komiksovú podobu sa mu zdá zábavný. Predovšetkým si však podľa vlastných slov zahral ďalšieho takého blázna, akých má rád.
Al Pacino a cesta k Wildovi
Ak by benátsky festival zaradil film Wilde Salome v réžii Al Pacina do súťaže, šanca na výhru by bola nemalá. Známy herec prišiel do Benátok prevziať cenu Jaeger – Le Coultre Glory to the Filmmaker.
Al Pacinova snímka zachytáva prípravu, realizáciu i osudy divadelnej inscenácie Wildovho diela Salome, kde rolu Herodesa stvárnil Al Pacino a jeho nevlastnú dcéru hrala Jessica Chastainová. Film však nie je len o inscenácii, ale aj o Oscarovi Wildovi. A najmä o Pacinovi. O tom, ako Wilda spoznáva, sleduje jeho stopy od rodného Írska cez Londýn až do Paríža. Navštívi aj Izrael, autentické dejisko Salome a necháva rozprávať Toma Stopparda, Gore Vidala, Wildovho vnuka Merlina Hollanda a Bona – „pretože je Ír ako Wilde, pozná jeho dielo a so skupinou U2 nahrali pesničku o Salome, ktorá znie pod záverečnými titulkami“.
„Nerád Wilde Salome označujem ako dokumentárny film, pretože má ďaleko od tradičného dokumentu,“ uviedol Al Pacino.
„Lenže nie je to ani hraný film, ani záznam inscenácie. Keď sme začínali nakrúcať, nemal som ani scenár, ani poňatie o deji. Mal som len víziu. Vedel som, že sa má odvíjať od pripravovanej inscenácie a sám som bol zvedavý, kam nás zavedie,“ dodal.
Snímka zobrazuje Al Pacina, ako pripravuje inscenáciu, spoznáva Wilda aj rôzne analýzy, interpretácie a inscenácie Salome. Postupne spolu s hercami objavujú a predstavujú Wildov svet. „A až ako sme ten svet objavovali, zisťovali sme, ako ďaleko môžeme v našej inscenácii zájsť.“ Toto výsostne osobné dielo, ktoré je predovšetkým nahliadnutím do umelcovej mysle, odmenilo benátske publikum ováciami.
