Odhodila mu ruky, otočila sa, odchádzala.
Dobehol ju.
„Počkaj, spali ste spolu?“ Jeho zvyčajná rozvaha sa vznášala kdesi nad ním spolu s tou časťou vedomia, ktorá pozorovala, čo robí, a ticho mu hovorila, že to robí zle, najhoršie, ako môže.
Chytil ju, pritisol o stenu.
„Tak spali ste spolu?!“
„Hej!“ Z očí jej vyhŕkli slzy.
Hučanie náhle zosilnelo, srdce bilo tak ako ešte nikdy, jej blízkosť prchavo vypĺňala prázdne vesmíry, ktorých bol odrazu plný. Prisal sa k jej perám, pritisol sa k jej telu, silno, najtuhšie, ako sa dalo.
Bránila sa, škriabala, skúsila ho kopnúť, no pritlačil ju k stene. Inak sa mu nedalo. Všetko sa krútilo, prázdny vesmír ho stravoval, ak sa okamžite nenaplní, tak zomrie. Chodba bola červená, krv hučala, dýchal, ale dusil sa. Na chodbe nikto nebol. Každú chvíľu však mohol niekto prísť.
Držal ju silno, prsty jej zabáral do tela, vzlykala bolesťou, bol niekto iný. Chytil ju pod krkom, stlačil, bozkával ju na ústa, ktorými ho hrýzla, prehĺtal medenú chuť krvi.
Stlačil viac, obe ruky jej vyleteli k hrdlu, skúšala jeho zovretie uvoľniť. Druhou rukou jej skĺzol k pásu, nahmatal zips na nohaviciach, trhol. Látka zapraskala, stále držala. Trhol znova, na dlažbu chodby dopadli dva gombíky. Znelo to ako padajúce perly.
Stále ju držal, nemohla dýchať, plakala. Stiahol jej nohavice ku stehnám, nohavičky ich nasledovali. Chytil ju za vlasy, otočil chrbtom k sebe, ako keď to robili prvý raz. Stále sa bránila, no už menej, nevládala, bála sa, podliehala jeho brutalite a nástojčivosti, stále ho trochu ľúbila. Vnikol do nej, priamo na chodbe plnej dvier, pod chladnými neónovými svetlami. Prirážal, rukou jej zapchával ústa, druhou ju zvieral v páse a pridržiaval, keď sa pokúsila vykĺznuť.
Hrýzla ho do prstov, už sa krútila menej, vzlykala, začala prirážať, najprv slabo, zdráhavo, potom čoraz rýchlejšie, až to bolo znova tu, znova jeden celok, jeden organizmus, vzdychajúci, zrýchľujúci až do výbuchu nebeskej slasti, dnes okorenenej chuťou síry, čo sa vyvalila z ich hlbín, aby ich zaliala, utopila a stiahla naspäť do hĺbok.
„Nedám si ťa,“ zašepkal, keď znova dokázali hovoriť. Pot ich zalieval, sťažka oddychovali, sedeli na dlažbe, chladilo to, neóny blikali.
Dala mu facku, silnú a žeravú, a s plačom odbehla do izby.
Jozef Karika - V tieni mafie
Drsný a zároveň dojímavý mafiánsky román o úpadku jednej celej generácie. Autor so znalosťou veci analyzuje príčiny formovania prvých zločineckých skupín, teritoriálne rozdelenie moci a vplyv podsvetia na politickú klímu v krajine. Jozef Karika umožňuje nahliadnuť do zákulisia nielen gangstrov nižšieho rangu, ale i mafie v bielych golieroch, fungovania regionálnej politiky i práce médií. V románe so šokujúcou otvorenosťou opisuje bezohľadné mafiánske praktiky od výpalníctva, nakrúcania pornografie, obchodu s bielym mäsom až po korupciu, ktorá rozožiera štátne a samosprávne štruktúry.
Vydá 24. februára Ikar
