„V deväťdesiatych rokoch sme mali na Slovensku viacero autorov, ktorí pracovali s knižnicou ako metaforou. Napríklad Krénova Pasáž v Galérii mesta Bratislavy pracovala s babylonom kníh, nekonečnosťou poznania a pamäti sveta. Vargovo dielo, ktoré mám aj rada, vyjadruje pre mňa pretlak informácií. A zároveň je to dielo participačné, ktoré môžete zaplniť vlastnými titulmi,“ povedala kurátorka výstavy Petra Hanáková.
Svet zaplnený informáciami
Škoda ČSSR. Nožnice stačili Júliusovi Kollerovi, aby vystrihol z komunistickej tlače symptómy režimu, ktorý vládol v polovici 70. rokov. V tom čase zasahoval do dennej tlače aj Ľubomír Ďurček, ktorý dotváral pointu vymazávaním. Zo skupinových portrétov závodných kolektívov vystrihoval Otis Laubert tváre, čím zbavil ľudí identity.
Farbu z obyčajných tričiek, ktoré odkazujú na telo, čo ich nosilo, odstraňuje kyselinou Ľuba Sajkalová. Dvere a okná vymazáva z fotografií Marek Kvetán. Čas „deletoval“ črty z tvárí na fotografiách z cintorínov, ktoré našiel a zväčšil Pavel Maria Smejkal. To je len niekoľko podôb umenia vymazávania, na ktoré sa výstava zamerala.
„V súčasnom umení som objavila viac vecí, ktoré pracovali s témou vymazávania alebo redukcie informácií. Napríklad aj u Júliusa Kollera, s ktorého prácou som sa stretávala pri robení jeho retrospektívy,“ povedala kurátorka. „Ďalším zdrojom bol životný pocit, že žijeme vo svete, ktorý je príliš zaplnený, v ktorom máme príliš veľa informácií, niekedy je oslobodzujúce, keď sa k mnohým veciam otočíme chrbtom a to, čo máme k dispozícii, vypustíme,“ osvetlila nápad urobiť výstavu na tému vymazávanie umenia.
Inšpiroval ju aj film Večný svit nepoškvrnenej mysle, ktorého hlavný hrdina sa chce zbaviť závislosti od bývalej lásky. Stroj sa však pokazí a začne vybieľovať v jeho mozgu aj spomienky, ktoré netreba. „Je tu deletovanie ako pozitívne gesto, ktorého aktérom je umelec sám, ale zároveň aj nebezpečná téma, ktorá súvisí s manipuláciou a brainwashingom,“ spomenula Petra Hanáková.
Texty ako sprievodca
Melanchóliu Martina Piačka tvoria tri vybielené klávesy. Ich funkcie „vygumoval“. Biele sochárske objekty sa postupne rozrastajú, ich tvary bujnejú, akoby sa stávali tekutou melanchóliou. „Zároveň sa tu v pozadí evokuje spojenie počítačového sveta a mátožnej mysle,“ vysvetlila kurátorka.
Z videopások, vytiahnutých z kaziet, vytvára Ivan Dudáš abstraktné VHS obrazy. Predtým fungovali ako nosič obrazu, teraz sa stali materiálom pre geometrické štruktúry obrazu. „Informácia sa preklopila do vizuálnej. Tie pásky nesú informáciu o raných prácach autora, čiže ide aj o gesto zbavenia sa začiatkov,“ spomenula Petra Hanáková.
Binárne kódy Zuzany Janečkovej sprevádzajú každé vystavené dielo v podobe popisiek v Braillovom písme. Aj keď nemožno predpokladať, že do výstavných siení, prezentujúcich súčasné umenie, húfne prichádzajú ľudia, ktorí prišli o zrak. „Skôr ako nápad je to gesto. Sú ľudia, ktorých svet je naozaj mimo režimu vizuality a prostredníctvom tohto nápadu je tu tematizovaný ich zastretý svet,“ vysvetlila kurátorka.
Uvedomovala si, že vystavené diela nemusia byť na prvý pohľad uchopiteľné. Snažila sa preto ich „príbehy“ sprostredkovať na ploche textov, ktorými osvetľuje každé vystavené dielo a ponúka viac ako len vlastný pohľad. Sú sprievodcom každého a najmä veľkou pomôckou pre tých, ktorí by mohli považovať výstavu za prináročný rébus. Je však, naopak, invenčným nápadom, ako sa pozrieť na časť bohatej a priveľmi pestrej scény súčasného umenia aktuálnou optikou. Presvedčiť sa o tom možno na výstave Delete – Umenie vymazávania, ktorá bude v Slovenskej národnej galérii do 27. mája.
