Ivana Chýlková: Ženy chcú od života viac ako len sporák

V marci bude mať v kinách premiéru Backstage. Film režisérky Andrey Sedláčkovej ponúka pohľad do sveta šoubiznisu a zákulisia talentovej súťaže, v ktorom hráte porotkyňu. Boli ste niekedy porotkyňou v takejto súťaži?

Nikdy. Nemám túto skúsenosť a keby som dostala podobnú ponuku, nešla by som do toho. Nie je jednoduché hodnotiť iných, bolo by mi to nepríjemné. Mohla by som sa pomýliť, pretože by som vyjadrila len svoj subjektívny pocit.

Diváci majú pocit, že v takýchto súťažiach vyhrávajú najkvalitnejší tanečníci, ale producentom ide v prvom rade o vysoké čísla sledovanosti šou. Môže vyhrať skutočný talent?

Verím tomu, že áno. Ak porotca do súťaže vkladá svoje meno, pochybujem, že by sa dal ovplyvniť niekým iným, ako má hlasovať. Nedokážem si to predstaviť. Keby som bola pod takýmto tlakom, povedala by som dotyčnému: V poriadku, tak si tam choď sadnúť ty a povedz, že to je tvoj názor.

Ste na plátne prísna porotkyňa?

Moja postava dokonca nemá meno. Volajú ma „prísna porotkyňa“. V skutočnosti by som však taká nemohla byť, pretože vystúpenia tanečníkov boli strhujúce. A keď sa mi niečo páči, chce sa mi plakať. Skláňala som hlavu a maskovala slzy v očiach.

V súťaži Tvoja tvár znie povedome ste boli doslova v koži rôznych speváčok – Cher, Madonna, Amy Winehouse či Conchita Wurst. Spievali ste a trochu tiež tancovali. Trúfli by ste si aj na čisto tanečnú súťaž?

Trúfla by som si na čokoľvek, ale rozhodujem sa až vo chvíli, keď príde konkrétna ponuka.

S režisérkou filmu Andreou Sedláčkovou vás viaže nielen práca, ale aj priateľstvo?

S Andreou sa poznáme od osemnástich rokov, pracovali sme spolu už na jej prvých televíznych filmoch – v Bakalároch. Aj jej celovečerný film Musím tě svést bol pôvodne televízny.

Je to režisérka, ktorá presne vie, čo chce. Ako sa vám s ňou pracuje?

Dobre. Má konkrétnu predstavu, ku ktorej hercov vedie, nachádza spolu s nimi konkrétny pocit, ktorý vyžaduje daná scéna. Výhodou je, že si scenáre aj píše. Hoci scenár k Backstage bol už hotový a len ho upravila. Aj tam bol však Andrein vklad pomerne veľký.

Foto: Arinafilm

Backstage Ivana Chýlková Ako prísna porotkyňa v pripravovanom filme Backstage.

Inscenácia Věra, v ktorej hráte v pražskom Studiu DVA, sa u nás hrá na scéne Mestského divadla P. O. Hviezdoslava pod názvom Job Interviews. Videli ste toto predstavenie v hlavnej úlohe so Zuzanou Mauréry?

Ešte nie, ale rozprávali sme sa so Zuzkou o tom, že by som to rada videla.

V hre počas dvojhodinového predstavenia neschádzate zo scény. Je náročné sa nepomýliť?

Keď už som na javisku, je to dobré. Podľa mňa je herec na tom lepšie, keď neodchádza z javiska, pretože je stále v istom energetickom nastavení. Postavy, ktoré na javisko prichádzajú a odchádzajú z neho, to majú náročnejšie. Musia sa znovu a znovu „nahadzovať“. Ja som v úlohe Věry ako na šmykľavke. Stačí nasadnúť a už to ide.

Ako ste sa učili text Petra Zelenku, ktorý je pomerne obsiahly?

Na rozdiel od Zuzky, ktorá sa texty učila počas skúšania, ja som sa prvý raz v živote musela pripraviť vopred. Textu bolo veľmi veľa a skúšobné obdobie bolo krátke. Nemohli sme sa zdržiavať tým, že neviem text. Mesiac a pol, celé prázdniny, som sa denne s pomocou kamarátky učila. Snažila som sa byť pri učení replík výrazovo neutrálna. Text je výborne napísaný, viedol ma sám, preto odchýlky od mojej predstavy a predstavy režisérky Alice Nellis boli minimálne.

Věra je manipulatívna, koná impulzívne. Ste podobne impulzívna ako ona?

Myslím, že áno. Konám skôr impulzívne.

Čo na to hovorí vaše okolie?

Majú ma radi. Napriek tomu.

Našli ste si v postave sebavedomej, nekompromisnej majiteľky kastingovej agentúry niečo sympatické?

Áno, s pomocou Alice Nellis sme odkrývali konanie Věry. Jej reakcie nie sú pekné, ale ani jej okolie sa k nej nespráva ideálne. Každý od nej stále niečo chce, je tiež obeťou menej schopných a menej ambicióznych ľudí.

V dnešnej dobe sa často skloňuje chýbajúca pokora. Čo nám chýba viac?

Viete čo? Ľuďom chýba sebavedomie. So slovom pokora sa len zbytočne šermuje.

Je rozdiel medzi pražským a bratislavským publikom?

Hovorí sa, že Slováci sa menej smejú a veľa tlieskajú. Potom sme my herci prekvapení, prečo tak tlieskajú, keď sa počas predstavenia nudili. Česi dávajú viac najavo, že predstavenie ich baví. Je to aj tým, že na Slovensku máte iný humor.

Aký?

Zemitejší. Taký dupák.

V hľadisku kín aj divadiel sedí viac žien. Je tento fenomén príznačný aj pre českú divadelnú a filmovú scénu?

No to je jasné! Ženy tvoria osemdesiat percent divákov. Pretože sú kultúrnejšie, chcú od života viac než len sporák! Chodia do divadla, do kina, na výstavy, chcú žiť a poznávať. To „chlapíci“ nie. Muž ide so ženou do divadla len v čase nahovárania alebo preto, že ho prinútila. Ako hovorí môj Honza: Muži sa chcú len rozmnožiť. A keď je splnená úloha, už ich nebaví nič iné.

V Studiu DVA, kde účinkujete, sa väčšina predstavení venuje vzťahom medzi mužmi a ženami. Sú to témy, ktoré priťahujú divákov najviac?

Aj mňa vzťahy na javisku zaujímajú najviac. Filozofovanie dokáže herec málokedy podať autentickým, pravdivým spôsobom. Vždy to zaváňa povýšenosťou a pozérstvom. Pri sledovaní takýchto predstavení prestávam vnímať, čo herci hovoria. Filozofickým témam dávam prednosť v knihách.

Věra má na scéne toľko priestoru, že by ste mohli pokojne hrať monodrámu. Láka vás táto predstava?

Nie, to by ma nudilo. Do divadla chodím rada kvôli ľuďom. Teším sa na kolegov, ktorí na scéne reagujú na mňa, ja na nich, teším sa na tú súhru, na to, čo si o predstavení povieme, ako nás to baví. To je pôžitok! Byť sama v šatni, potom vyjsť opäť sama na javisko, to by ma skutočne nebavilo.

Vaše herecké začiatky ovplyvnila Iva Janžurová, ktorá bola a stále je vaším veľkým vzorom. Stretli ste sa v nejakom predstavení?

Nie, na javisku nie. Len pred šiestimi rokmi, pri nakrúcaní sitkomu O mé rodině a jiných mrtvolách.

Foto: Vaclav Beran

Ivana Chýlková V muzikáli Děvčátko – Vánoční příběh.

Keď sa vrátite k svojmu prvému predstaveniu a tomu dnešnému, v čom je najväčší rozdiel? Ako sa zmenilo vaše herectvo?

Viem, že už nemusím tak veľa, že stačí oveľa menej. V niektorých inscenáciách stačí minimalizmus.

Aká bola vaša cesta k spevu?

Úplne prirodzená. U nás sa spievalo doma stále. Najviac ľudovky. Mama, teta a dedko boli oveľa nadanejší ako ja a keď sa začalo spievať, automaticky pridávali druhé, tretie, dokonca štvrté hlasy. Ja som sa spevu venovala len na škole a potom už v praxi. V muzikáloch a v predstaveniach. Je však pravda, že do takej dvadsaťpäťky som si stále pospevovala. Sama pre seba aj na ulici. Neuvedomovala som si to, až kým ma na to neupozornili. Najhoršie je, keď ráno začujete nejakú príšernú pieseň a tú máte potom v hlave aj tri dni. To je hrozné. Pre mňa aj pre okolie.

Akú hudbu počúvate?

Žiadnu. Odvšadiaľ na nás útočí zvukový smog – vrava a hudba v reštauráciách či v obchode. Keď prídem domov, užívam si ticho. V aute si maximálne pustím na dlhšej trase alebo v zápche audioknihu.

Máte stále toho vášho malého „smartíka“?

Je to najobľúbenejšie auto v našej rodine, o ktoré je vždy najväčšia bitka. Do Prahy, na každodenný presun medzi Činoherným klubom a Studiom DVA, je toto miniauto úplne ideálne.

Váš syn Jáchym zdedil tiež vzťah ku spevu?

Vôbec nie. Je hluchý ako poleno, po otcovi. Vyskúšal si pár úloh vo filme a v seriáloch, ale ani to ho neláka. Hovorí, že hercom môže byť vždy. V najhoršom… Fascinuje ho obchodovanie, baví ho celý ten proces zo psychologického hľadiska. Končí anglické gymnázium, ale na rozdiel od mnohých mladých ľudí vie presne, čomu sa chce venovať.

Tak ako vy. Aj vy ste odmalička vedeli, že chcete byť herečkou.

Od prvej triedy. Pani učiteľka dokonca volala do školy rodičov, ale tí ma v tom podporovali. Herectvo mi musel odobriť aj psychológ. Pokladám za dar, že som v tom mala jasno. A ďalším darom bolo, že mi to vyšlo.

Dnes hráte tu v Starej tržnici predstavenie Klára a Bára od Patrika Hartla. Upútavka k inscenácii hovorí, že takmer nikto nie je so svojím životom úplne spokojný. S čím nie ste spokojná vy?

Som spokojná so svojím životom. Ostatné sú len také „prkotiny“.

Ako napríklad angličtina?

Stále jej nerozumiem! Počujem melódiu reči, ale slová mi unikajú. Takmer denne pozerám britské seriály, ale rozumiem len yes, no, prípadne I don't know. Sedím pri nich s prekladačom a na jedno a to isté slovíčko sa dokážem pýtať aj desaťkrát! Mám skrátka plný harddisk. Začala som s angličtinou veľmi neskoro.

Foto: Studio Dva

Ivana Chýlková Absolvent S Kryštofom Hádkom v predstavení Absolvent.

Kurz vo Veľkej Británii vám nepomohol?

Absolútne nie. Mala som voľný mesiac, tak som si povedala: Fajn, urobím niečo pre seba. Skúsila som kurz v Anglicku. Myslela som si, že sa vrátim a budem na tom lepšie, ale nič sa nestalo. Som rada, že som to vôbec v spoločnosti mojej domácej Mrs. Ann a spolužiakov vo veku môjho syna prežila. Nevzdávam to však. Myslím, že to budem skúšať do konca života. Veľmi ma ponižuje, že vôbec nenapredujem. Cítim sa menejcenná. A keď budem mať trochu voľného času, tak sa angličtine budem opäť venovať. Nepustím tú „sviňu“.

Na čo vám je angličtina?

Chcem sa dohovoriť pri cestovaní, chcem rozumieť spomínaným seriálom a filmom. Dnes je angličtina potrebná pri vyhľadávaní akýchkoľvek informácií na internete. Ja som odkázaná na preklady, na prekladač v počítači a v mobile. Každá „řepa“ hovorí po anglicky, ale tá moja nie…

Vyžadovala si znalosť angličtiny aj nejaká z vašich filmových úloh?

V snímke o JUDr. Milade Horákovej som hrala novinárku, ktorá je s ňou v cele a donáša na ňu. Tú vetu vám môžem povedať aj teraz, ale je mi to úplne „na hovno“! Učila som sa ju predlho, a keď som to zvládla, mala som k tomu hrať… Jednu anglickú vetu som mala aj v snímke Musím tě svést.

Vianoce zvyknete tráviť v zahraničí. Je to tradícia vašej rodiny?

Áno, je to naša tradícia, odkedy zomrela Honzova mama. Vždy si vyberieme nejakú krajinu a počas Vianoc sa tam stretneme, spolu s Honzovými súrodencami a deťmi. Viackrát sme boli v Dominikánskej republike, naposledy sme sa vybrali na Jamajku. Vyjsť si uprostred zimy do tepla je úžasné. Nabijeme sa slnkom, ktoré u nás v zime chýba, doprajeme si spánok, jedlo a rozhovory. To je najlepší wellness. V lete som rada v Čechách, na našej chalupe. Keď sú všetci preč, pri mori, vtedy je u nás dobre.