Oslavujete 15 rokov a celkom prekvapujúco ste použili tenisovú terminológiu, prečo?
Svojím spôsobom to hra je, veď hudba sa hrá. Vyhrať takú hru znamená hrať čo najdlhšie a my sme v rámci prvého gemu vyhrali prvý fiftín, to znamená, že 15 rokov fungujeme dobrovoľne spolu, čo je fajn.
Mám pocit akoby ste vnímali hudbu ako chémiu – skúmate ju v hlbších súvislostiach. Je to pre vás ešte stále zábava alebo vás tlačí túžba objavovať?
To objavovanie je samo osebe zábava. Pokiaľ sa darí a pokiaľ to prináša niečo nové. Štruktúra hudby a jej pravidlá ma zaujímajú, pretože som presvedčený o tom, že ju tvoria. Hudba nie je pocit. Pocit je interpretácia a hudba je platforma podobne ako jazyk, ktorý človek musí primárne zvládnuť, aby ho mohol použiť na vyjadrovanie. Ak sa chcem vyjadriť hudbou, tak potom sa v tých pravidlách vŕtať musím.
Existujú vzorce na hity, skúšali ste niekedy podľa takého vzorca tvoriť?
Úprimne povedané, myslím si, že veľa tých vzorcov nie je, pretože keby existovali, už by tu boli dve, tri megafirmy, ktoré by hity produkovali, a nikto iný by sa k tomu nedostal. Nabalilo by sa PR a množstvo ďalších vecí a dopadlo by to podobne ako výroba mobilov. Keby som to bezpečne vedel, tak si myslím, že by som raz, dva razy za rok jeden hit vytvoril a rozhodne by to zlepšilo moje postavenie v spoločnosti, aj čo sa týka možností kúpiť si všetko, čo ma zaujíma. Ale žiaden takýto vzorec neexistuje, asi. Možno skúsiť podplatiť rozhlasových a televíznych hudobných dramaturgov je dobrý vzorec na hit.
V čom teda podľa vás je?
Oveľa väčšiu rolu v tom hrá človek, ktorý spieva, skladá hudbu, interpretuje a vzbudzuje po dlhej dobe práce nejakú dôveru. Hitom sa môže stať aj vec, ktorá žiaden klišé vzorec nespĺňa. Dôkazom toho je fakt, že existuje korporátna hudba. Dnes už nikto bezhlavo nepúšťa nejaké rádio. Idete si kúpiť „handry“ do obchodu, ktorý je orientovaný na mladších ľudí, a hrá tam hudba určitého typu, bez prestávok. A idete si kúpiť niečo inam do „hoch“ priestoru a hrá tam iný druh hudby. Je úplne bez obsahu – je to len forma a zábavný zvuk. Neviem o tom, že pesničky, ktoré sa používajú v obchodoch, by boli nejaké hity, to hity nie sú. Len to niečo pripomína. Speváci a speváčky sú v podstate nerozpoznateľní. Je to produkt. Pokiaľ niekam nenalepíte značku, tak je to len tričko s krátkym rukávom, a tým sa vraciam k interpretovi, že značka hit urobí jednoduchšie ako formálny vzorec. A primitívne veci majú o niečo lepšiu pozíciu, to hej.
Máte vôbec ambíciu robiť hity?
Mám. To viete, že mám. Ale myslím si, že použiť vzorec nejakej jednoduchej štruktúry a spievania o láske by v mojom prípade bolo skôr kontraproduktívne. Nikto by mi to neveril. Primárne to znamená zaujať mladé publikum, takže si to vôbec neviem dobre predstaviť. Mojou ambíciou je, aby som všetky svoje skúsenosti a schopnosti dokázal využiť na to, aby som napísal pesničku, ktorá je stručná, jasná, výstižná, a ktorá sa bude páčiť veľkému množstvu ľudí. Ale po prvé sa mi nechce úplne pýtať ľudí, čo by asi chceli počuť a potom sa im snažiť vyjsť v ústrety, ani robiť nejaké plytkosti len tak. Nesporne mám ambíciu stvoriť pieseň, ktorá sa stane hitom, ale jednoducho neviem tvoriť hity tak, ako si ich väčšina ľudí predstavuje, hanbím sa.
Čím to je, že sa dnes už nerobia také silné pesničky, respektíve, že ich je menej?
Dostalo sa do toho veľa pravdepodobnostnej matematiky, ktorá vynecháva anomálie a nedáva im možnosť sa prejaviť. Veľa ľudí si myslí a verí, že existuje nejaký ten vzorec a snažia sa podľa neho robiť pesničky, a tie sú plytšie a plytšie. A druhá vec, ktorá súčasný mainstream dosť špiní, je bočný efekt nástroja, ktorý sa volá kopírovať-vložiť, keď jednoduchú štruktúru, ktorú vygeneruje matematický operátor, môžete nekonečne veľakrát opakovať za sebou bez toho, aby ste mali na mysli čokoľvek iné, než sa brutálne zapáčiť. Takže vlastne rovnako ako stoličky, stoly, mlynčeky na kávu a príbory sú „čínske“, tak podobne „čínska“ je súčasná popmusic, viac-menej ukradnutá a netrvanlivá.
Fungovanie kapely, to je niečo ako manželstvo. Vy máte 15 rokov, to je celkom dosť. Ako sa má váš vzťah?
Ono je to ešte horšie. Manželstvo ako je duo, ale keď k tomu ešte pripočítate tri deti, svokra, svokru a suseda… Môžete sa umanévrovať k smrti. Cez to všetko môžem povedať, že tým, že nás spája chuť spolupracovať, niečo hľadať, potom vieme odfiltrovať slepé ramená našich pováh. To je pre mňa oslava 15 rokov, že sme to spolu vydržali viac-menej v rovnakom personálnom obsadení a stále sme schopní si po dobrom koncerte vzájomne pogratulovať, že sme si naozaj dobre zahrali. Môžem odprisahať, že je to pre muzikanta cieľ aj dôvod a pokiaľ je to stále prítomné, tak je všetko v poriadku.
Na čo sa môžu ľudia tešiť na vašej oslave prvého fiftínu?
Najspravodlivejšia odpoveď, ktorú dávam, je – prierez tvorbou, čo iné by sme mali hrať. Povedali sme si, že budeme klásť dôraz na nejaké staršie pesničky a veci, ktoré sme dlho nehrali, čo platí aj pre tie novšie.
S Richardom Müllerom sa občas objavujete na pódiu. Tá frekvencia je veľmi sporadická až diétna, neplánujete nejaký spoločný projekt?
Zatiaľ nie. Richard je taká osobnosť, že to musí primárne odísť od neho alebo by som vymyslel niečo strašné (smiech). Niekedy sa stane, že o „nás“ požiada usporiadateľ, a potom mi Richardov manažér zavolá, že či by som do toho nešiel a ja sa pripojím veľmi rád. Keď môžem. V novodobých dejinách česko-slovenskej popmusic Richarda vynechať nejde. Jeho spolupráca s Jarom Filipom je svojím spôsobom pilier. Vône, Milovanie v daždi alebo L.¤A. sú pesničky, ktoré ľudia počúvajú, majú ich radi. Vnímajú ich ako hity, pozná ich skoro každý a sú stručné, jednoduché, ale nie primitívne. Sú vytvorené s veľkorysým nadhľadom a z toho vychádzajúcim sebavedomím. Spolupracovať s takýmto chlapíkom je vždy na úrovni pochvaly. Ale máme obaja svoje svety s vlastnými gravitáciami, ktoré sa k sebe v takých dlhých periódach približujú na dohľad a "doťah“.
