Recenzia: Hanekoho Happy End je začiatok konca

V čiernej komédii vizionársky načrtol sebadeštrukciu sveta, ktorý levituje v beztiažovom znecitlivení a rodinnou drámou o sterilite vzťahov sa symbolicky vrátil k svojmu debutu Siedmy kontinent z roku 1989.

City sa nenosia

Tvrdenie, že Happy End je metafilmom, pretože zhŕňa všetko, čo sa v Hanekeho doterajšej tvorbe objavilo, nie je úplne presné. Haneke nejde po téze, od počiatku tvorby reflektuje to, čo ho v danom momente bezprostredne obklopuje, a rovnako trefne reaguje na vývoj kinematografického média. Vyvracia žánrové stereotypy, rozprávanie stavia na prekvapení, ostrej záverečnej pointe. Diváka vláka do slepých uličiek, aby ho tam uzamknutého šokoval.

Laurentovcom Haneke venoval už predošlú, oscarovú snímku Láska, kde sa manželský pár vyrovnáva s nevyhnutnou rozlúčkou. Najstarší člen rodiny Georges (Jean-Louis Trintignant) tu čelil osobnej skúške – doopatrúva milovanú partnerku. V Happy Ende filmár cez Georgesovo rozčarovanie nad vyústením jeho života ironizuje ideál, že deti sú to najveľkolepejšie, čo môže po človeku na svete zostať. Na rozchádzajúcich sa rodinných vzťahoch kreslí medzigeneračnú priepasť, prízvukuje, že jednotlivca formuje doba a spoločnosť, voči ktorej sa paradoxne vyhraňuje.

Možno sa Haneke sám premieta do postavy starého otca. Ten rezignoval na slová, snaží sa vymaniť zo svojej krvi, nájsť ticho, vypnúť chaos a vyzliecť sa z osobných zlyhaní, radikálne, pateticky samovraždou. Rodine zúfalo pripomína svoju bezcennosť, túžiac po odobrení svojho odchodu. Najvýraznejším prvkom mozaiky je najmladšia z rodiny, Eve (Fantine Harduinová). Prichádza žiť k otcovi a v dome je cudzincom. O generácie starší Georges si dievčinu všimne, až keď v nej zbadá potenciál…

Hanekeho hrdinovia sú chladnokrvní voči problémom vonkajšieho sveta a s rovnakým odstupom reagujú na najbližších. Obrnení cynizmom, sebairóniou, klaňajú sa amorálnosti, leniví pretvarovať sa a splácať svetu pokoru. Vystihol strateného mestského človeka, neschopného dosiahnuť zadosťučinenie, istotu. Pestuje si dištanc a vyhraňuje sa voči iným sociálnym vrstvám, s ktorými nútene zdieľa rovnaké ulice.

Filmár parodizuje aktuálny trend virtuálnej komunikácie, v predošlých snímkach podobne narážal na televíznu estetiku. V úvode, kde Eve natáča svoju matku na iphone a každý jej krok komentuje online, krátko pred tým, ako sa pokúsi o samovraždu, trefne vystihol, že zdieľaním intimity si budujeme „imunitu“ a cynický pancier.

Nástup novej generácie

Deti obývajú jeden priestor spolu s rodičmi a nimi vytvorený komfort konzumujú bezodplatne. Tridsiatnik Pierre (Franz Rogowski) zosobňuje rozmaznaného egocentrika z dobre situovanej rodiny, o ktorého budúcnosť sa postarala matka (Isabelle Huppertová). Keď sa podnik Laurentovcov ocitne v kríze, ukáže sa, že práve biznis je kódovacím jazykom súdržnosti a rozpadu.

Pierre je neschopný dospieť, byť zodpovedný, vyhraňuje sa voči rodine, zároveň na nej nechtiac hmotne parazituje. Zatiaľ čo on je čierna ovca, gauner neschopný vďaky a melancholicky znechutený tlakom spoločnosti tyranizuje rodinu svojím smútkom, trinásťročná Eve má nadhľad, je už dieťaťom citovo umŕtvenej generácie. Rodičia, na rozdiel od nich, lipnú na hrejivom sebauspokojení, veria, že všetky „čierne“ odbočky urobili v prospech detí. Haneke prízvukuje neschopnosť sebareflexie, priznania si nelásky a vlastného zlyhania, ktoré sa krvou a vzájomnosťou prenášajú z otca na syna.

„Dúfam, že chodím po svete s otvorenými očami. O súčasnej spoločnosti nemôžeme hovoriť bez toho, aby sme nespomenuli zaslepenosť, v ktorej žijeme. Nikdy som tému nehľadal, téma otravovala mňa. Veci sa ma musia týkať, aby som bol schopný písať o nich hlbšie,“ povedal počas festivalu v Cannes.

Laurentovci sú metaforou vykorenenosti, každý levituje na vlastnej trajektórii. Syntéza medzi generáciami je totiž nemožná a ich rodinný dom bliká unavenou neláskou. Desivý obraz šialenej, fatálne vyhorenej každodennosti je však dokonalý práve preto, že sa svojej mizérie môžeme dotknúť smiechom.