Ukrajinsko-ruská duša
Dramaturg Mário Drgoňa na tlačovke pripomenul, že táto inscenácia by nevznikla bez vojny na Ukrajine. „Gogoľ je totiž ukrajinský autor a my sme radi, že vojnu môžeme reflektovať práve takto, šíriť povedomie o ukrajinskej kultúre, foklóre a divadle. Je to reakcia umelecká, kontrastujúca s depresiou a strachom, nenásilná a vtipná. Pretože humor je dôležitý mechanizmus, ktorý nám pomáha vyrovnať sa aj s veľkým žiaľom.“
Dvaja výborní herci v hlavných úlohách komédie podľa Gogoľa - Ako sa Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič rozkmotrili
Poviedku z Mirhorodu, kúpeľného mesta na strednej Ukrajine, neďaleko ktorého sa jej autor Gogoľ narodil, adaptoval a režíroval Oleg Liptsin. Je to preňho už šiesta réžia Gogoľa, ktorý je mu blízky svojou dvojitou dušou: sčasti ruskou a sčasti ukrajinskou. Spisovateľ písal po rusky, hoci hovoril po ukrajinsky. „Gogoľ ma priťahuje, lebo cítim to rozdelenie. Jeho prvé poviedky boli o ukrajinskom folklóre, posledné príbehy boli petrohradské a ruské,“ povedal režisér na tlačovke.
Liptsin v roku 2022 utiekol z Kyjeva a keď sa ocitol v Bratislave a trochu sa spamätal, uvažoval, ako na situáciu reagovať. Zvolil Gogoľa, lebo „jeho príbehy sú nad všednosťou a toto potrebujeme, aby sme sa na situáciu vedeli pozrieť objektívne“. Zároveň je v poviedke téma zla, ktorú si vraj každý nosíme v sebe. Podľa Liptsina zlo začína z niečoho naozaj malého a medzi veľmi blízkymi ľuďmi. „Myslím si, že práve to naozaj intenzívne odzrkadľuje situáciu medzi Ruskom a Ukrajinou. To strašné zlo, ktoré teraz zažívame, sa začína od lásky a spojenia, či už národov alebo ľudí. Je to obrovský paradox a zároveň záhada, to ma zaujíma. Odráža to nielen súčasnú politickú situáciu, ale aj existenciu sveta, ktorý je dnes na hrane. A Gogoľov svet bol vždy na hrane.“
A tak dobre, že SND opäť siahlo po Gogoľovi – v minulosti už uviedlo päťkrát jeho Revízora, Ženbu trikrát a naposledy v roku 2010 Hráčov. Nová inscenácia však nie je len o „obyčajnej hádke“ dvoch susedov. A veru aj inscenácia je neobyčajná.
Čítajte viac V SND sa rozkmotril Robo Roth a Braňo Bystriansky ako Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič v skvelej Gogoľovej hre
Medzi dvoma Ivanmi
Divák vstupujúci do Modrého salóna sa hneď ocitne buď na strane Ivana Ivanoviča alebo jeho suseda Ivana Nikiforoviča. Stoličky sú totiž usporiadané diagonálne, v blízkosti príbytku jedného či druhého Ivana. Medzi nimi je dlážka plná rozhádzanej slamy. A tak divák buď vidí priamo do zhrdzavenej vane, kde sa kúpe tučnučký a ružolíci Ivan Nikiforovič (Branislav Bystriansky) a slúžka mu mydlí jeho nos „ako reďkovka koreňom nahor“, alebo sedí pred či za posteľou Ivana Ivanoviča (Robert Roth), majiteľa nosu ako „reďkovka s koreňom nadol“.
Kým sa Ivan Ivanovič s pasiou pustí do melóna a slúžka mu pri jedle komicky utiera bradu, objaví sa na scéne aj Ondrej Kovaľ. Ten sa túli k jeho prekrásne vyšívanému kabátu, potom zas počuť, ako druhý Ivan nosí „také šarováry, že by sa do nich zmestil celý gazdovský dvor so sypárňmi a domom“. Tu vidno Gogoľov obľúbený postup zámeny človeka alebo jeho vlastnosti za predmety, ktoré mu patria. Dokonale ich charakterizuje.
Roth ako Ivan Ivanovič sa obracia priamo na divákov, keď sa najskôr tvári láskavo a zdá sa, že obdaruje úbohú žobráčku, aby jej napokon nič nedal a ešte ju aj okríkol. Inú diváčku ponúka z tabatierky. Neskôr, keď Kovaľ ako Prednosta nalieva Ivanovi Nikiforovičovi šampanské, nezabudne ho naliať ani diváčke sediacej v jeho blízkosti. Divák tak celkom bezprostredne prežíva priateľstvo oboch Ivanov, kde jeden druhého ponúkajú zo svojej tabatierky, až kým nevypukne hádka. Začne sa tým, že si Ivan Ivanovič všimne pušku a chce ju za každú cenu získať od priateľa. Ten ju naopak za žiadnu cenu nechce dať a keď ho sused v hneve označí za gunára, razom je po priateľstve.
Foto: Pravda, Radovan Dranga
Prekvapený divák potom sleduje, ako si bývalí priatelia robia naschvály – Nikiforovič postaví chlievik just rovno do výhľadu Ivanoviča a toho to tak štve, že vezme do ruky pílku a v noci sa pustí do akcie. Inscenácia je plná iskrivého humoru – slovného aj situačného, ktorý sa odohráva na premyslenej scéne. Jej autorkou je Daša Krištofovičová. Tá prezradila, že s režisérom o priestore dlho diskutovali, nechceli nič klasické. A tak scénografia využíva rôzne poľnohospodárske stroje a vidiecke prvky – okrem slamy na dlážke nechýba ani atrapa sliepky, z ktorej slúžka trhá perie a potom ju hodí do dreveného chlievika. Okolo vane Ivana Nikiforoviča rastie rákosie, keď sa Ivanovia navzájom zažalujú a obaja postupne navštevujú Sudcu, zmení sa zrúcaný chlievik na stolík, kde stojí samovar.
Čítajte viac Zuzana Kronerová: Naši tvorcovia sú postihnutí autocenzúrou. Tému LGBTI+ komunity reflektujeme málo
Branislav Bystriansky na tlačovke poznamenal, že keby Gogoľovu poviedku inscenoval slovenský režisér, určite by to vyzeralo inak. Na to z režiséra vyhŕklo: „Tak by to aj malo byť.“ Liptsin si chválil spoluprácu s hercami, ktorí sú podľa neho na vysokej úrovni, aj so scénografkou. Ondrej Kovaľ povedal: „Vidíte, keď človeku siahnu na jeho dobro, dokáže byť fakt zlý. My máme prejavovať až klaunské nadšenie zo vzájomných obvinení, hádam sa nám to darí.“ Rovnako aj Štefana Bučka zaujala tenká hranica medzi dobrom a zlom. Nuž, choďte sa presvedčiť na vlastné oči – v zábavnom kostýme uvidíte aj Sviňu, ktorá zničí žalobu – alebo si prinajmenšom prečítajte Gogoľove poviedky, ako odporúča Mária Ševčíková. Možno vás podobne ako ju dostane Gogoľ do zaujímavej paranoje.
