Pán Mašín, mali ste s vaším menom vôbec na výber, že by ste film o bratoch Mašínovcoch nenakrútili?
Samozrejme, keby som nezískal financie. Moje meno v tom nehralo žiadnu rolu.
Pritom vy ste vzdialený príbuzný bratov Mašínovcov. Vysvetlíte tú príbuzenskú líniu?
Môj prapradedo František bol z rovnakej línie ako otec generála Mašína, volal sa Alois. Ale tá línia bola široká, bolo v nej 12 súrodencov, desiati z nich prežili. Predstavte si však toho „pavúka“, ako sa to celé rozkonári, je to vzdialené príbuzenstvo.
Kedy ste sa zoznámili s Josefom Mašínom osobne?
Bolo to v kontexte prípravy filmu, ktorý som chystal vyše desať rokov. Prvý kontakt s Josefom Mašínom sa odohral cez Honzu Nováka, s ktorým sme spolupracovali v prvej etape vývoja scenára. To však nevyšlo, spolupráca sa skončila a potom sme sa dali dokopy s producentom Petrom Bílkom a scenáristom Markom Epsteinom.
Videl Josef Mašín váš film?
Videl, a keďže je veľký diplomat a veľkorysý človek, všetko to zažil, ale my sme celé dianie museli vtesnať do dvoch hodín a 15 minút. Veľa vecí, ktoré on pozná do detailov, sme my museli interpretovať. Pre dramatizáciu príbehu sme napríklad museli vložiť postavu vyšetrovateľa, aby sme mali antagonistu. Mnohé veci teda Josef bral ako isté zjednodušenie, ocenil však dobové zbrane, bavili sme sa o situácii, keď ich pri úteku obkľúčili pri nemeckom Waldowe. Páčilo sa mu, ako Táňa Dyková hrala mamu, občas vraj naozaj vyzerala ako mama bratov Mašínovcov, bolo to milé.
Vraj sa vyjadril, že herci Oskar Hes a Jan Nedbal sú fešáci…
To bola pekná mikroscénka: prišiel som za Josefom do Drážďan, chcel som, aby sa s ním herci porozprávali. Predstavil som mu ich: toto sú Oskar Hes a Jan Nedbal, Oskar bude hrať teba a Jan tvojho brata. On sa na nich pozrel a vraví: hej, to by šlo. Josef aj Ctirad boli v mladosti fešáci a tu na plagáte vidíte, že naši herci tiež.
Mamu Mašínovcov hrá Táňa Dyková, babičku Daniela Kolářová. Nemali trochu obavy z účinkovania vo filme, keďže česká verejnosť je v hodnotení Mašínovcov rozpoltená – niektorí ich berú ako hrdinov a iní ako vrahov?
Rozhodne nie, obe to prijali veľmi rady. Daniela dokonca hovorila, že jej bude cťou a aj ostatní herci si považovali za česť hrať v tomto filme. V Čechách je to veľká téma. Zaujímavé je, ako ste tu na Slovensku prebrali naratív „hrdinovia alebo vrahovia“. To je nálepka, ktorú médiá nejako cyklicky používajú, asi zo zotrvačnosti. Vrahov tam dodali komunisti. Spoločnosť sa polarizuje. Zvláštne je, že po toľkých rokoch a po 30 rokoch, čo už máme demokraciu, stále funguje tento polarizačný naratív.
No s bratmi Mašínovcami mal problém aj Václav Havel. Keď publicista Ota Rambousek v roku 1986 pripravil knihu Jenom ne strach a poslal ju do vydavateľstva Josefa Škvoreckého v Kanade, napísal mu Havel, aby knihu nevydal…
To je pravda, hovoril mi to aj sám pán Rambousek. Je to zvláštne. Pretože sám Havel hovoril, že máme uznať tretí odboj, čiže protikomunistický, a teraz k tomu bol povedzme vlažný, nedokážem si to vysvetliť. Možno preto, že Havel bol z podstaty pacifista, človek konsenzu, nekonfliktný, skôr diplomatický. Zatiaľ čo obaja bratia Mašínovci aj celá ich odbojová skupina boli skôr typy, ktoré na silu odpovedajú silou.
Možno tieto charakterové rozdiely viedli k tomu, že im Havel nebol naklonený. Podľa mňa si však bratia Mašínovci, ale aj Milan Paumer, Václav Švéda a Zbyněk Janata z ich odbojovej skupiny zaslúžia úctu, rovnako ako ženské postavy – mama a sestra Zdenka, lebo aktívne vystúpili voči zlu, nenechali to len tak a šli proti meganásobne silnejšiemu protivníkovi.
Foto: Zuzana Panská
Josef Mašín má dnes už po deväťdesiatke, no vraj má stále chlapčenský šarm. Vy ste sa vyjadrili, že musí byť sympatický každému, kto ho stretne. Prečo?
Ja ho tak vnímam, a nie som sám, pôsobí tak na všetkých, kto sa s ním stretli. Takže áno, je to pravda. Navyše je človek láskavý, bystrý, noblesný, vo výbornej kondícii. To, ako si predstavujete, že kedysi boli ľudia vychovávaní v nejakom mravnom imperatíve pomáhať slabším, vo vlastenectve, v zásade, že keď kamarát potrebuje pomôcť, tak mu idem pomôcť, to, čo by sme dnes videli s ľahko cynickým zveličením, on aj jeho brat v sebe všetko mali. Nestretol som sa s nikým, kto by o nich vyhovoril zle, všetci o nich hovorili len ako o dobrých ľuďoch, ktorí boli vždy ochotní pomôcť. Keď ste od niekoho potrebovali pomoc, tak to boli oni.
Česko váš film Bratia chce poslať ako svojho zástupcu na Oscary. Už ste sa kdesi vyjadrili, že váš film nemá šancu. Prečo si to myslíte?
Tých dôvodov je viac, je to komplikované. Mám určitú pokoru k filmom, ktoré budú vyslané tiež. Často sú to filmy, ktoré vyhrali hlavné festivaly a sú skvelé. To akoby mal jednonohý pretekať v súťaži s ľuďmi, čo majú obe nohy. Svoj film mám rád a snažil som sa ho točiť ako čo najviac divácky, pokiaľ ide o remeselnú kvalitu, je porovnateľný so zahraničnými, ale o to nejde. Mal by mať tému, ktorá tzv. spoločensky rezonuje v súčasnom svete – a to nemá.
V mojom filme ide o boj za slobodu, kladie otázky, ako by sa človek zachoval, keby ho štátna moc zahnala do kúta, čo vedie mladého človeka k tomu, aby sa postavil na odpor alebo hľadal nejakú krajnú cestu. To je zaujímavé, ale popri súčasných módnych naratívoch to nemá šancu – to je transgender, podpora LGBTI komunity, rasové témy. V poslednom čase mám pocit, že rolu hrá aj to, z akého regiónu či krajiny film je. Teraz boli populárne filmy z Blízkeho východu, potom zasa z Juhovýchodnej Ázie, aj to hrá rolu. Čechy sú malé.
Dnes je v kinách veľa politických či historických filmov – o Alexandrovi Dubčekovi, Františkovi Krieglovi, izraelskej premiérke Golde Meirovej. Nie je to pre vás veľká konkurencia?
Určite áno, nejako sa to zišlo, nie som z toho šťastný. Ja som svoj film Bratia vyvíjal skoro jedenásť rokov, kvôli covidu a zdĺhavému, ťažkému zháňaniu financií sa to dostalo do kín súčasne s viacerými filmami s historickou tematikou. Bolo by lepšie, keby boli Bratia ojedinelým filmom aspoň pol roka, a nie že sa to v rámci distribučnej ponuky stretlo práve s Goldou Meirovou alebo s filmom o Dubčekovi. Verím však, že si svojich divákov nájde. Je ešte potrebné zdôrazniť, že to nie je politický film – na rozdiel od Goldy aj Dubčeka.
Bratia sú film divácky, ktokoľvek príde do kina bez znalosti historického kontextu, uvidí film o mladých chlapcoch, ktorí sa bránili obrovskej presile. Kto môže povedať, že ho naháňalo a obkľúčilo za dobu skoro 25 dní – aj keď útek a cesta trvali o čosi dlhšie, už piaty deň po nich šli – vyše 20 000 vojakov a policajtov, pričom on mal v skutočnosti len tri pištole a 52 nábojov? To je niečo fantastické, jeden z najväčších príbehov moderných československých dejín.
Nelákalo vás sledovať osudy Mašínovcov aj ďalej? Josef Mašín má dnes firmu na mikročipy, má niekoľko patentov a žije v Kalifornii ako milionár. Nezaujímalo by divákov, ako to s bratmi dopadlo?
Chlapci šli do Západného Berlína preto, že sa chceli okamžite pridať k americkej armáde. O tej vtedajší západný rozhlas každý deň tvrdil, že má na hraniciach so západným Nemeckom koncentrované jednotky, ktoré sú pripravené oslobodiť Československo od nadvlády Moskvy a komunistov. Chlapci tomu absolútne idealisticky verili a chceli slobodu. Dohra by bola taká, že ďalších päť rokov strávili ako vojaci v americkej armáde, pripravovali sa na inváziu a na moment, keď sa vrátia a oslobodia vlasť. To boli ich ideály.
Ale v momente, keď Američania nepomohli Maďarom pri maďarskom povstaní – lebo Západ hovorí, ale nekoná – to pre nich bolo obrovské sklamanie. To by sme mohli natočiť ďalšie filmy napríklad o tom, ako sa jedinec – Josef Mašín súdi s gigantickou nadnárodnou farmaceutickou spoločnosťou. Zasa jedinec proti obrovskej moci.
