Začínali ste ako herec, až vo štvrtom ročníku ste sa rozhodli prejsť na réžiu. Vraj vám sedela viac. Pritom ako herec ste boli úspešný, nie?
Asi čiastočne áno, účinkoval som v niekoľkých projektoch. Dodnes sa mi stane, že ma zastavia ľudia a pamätajú si ma ako herca, najmä Koniec veľkých prázdnin. Je to pre mňa šokujúce, vážil som o 25 kíl menej a vtedy som mal ešte vlasy.
Ako je možné, že ma spoznávate? Veď to je tak dávno, 28 rokov. Ten seriál by mohol byť vo vysielaní pre pamätníkov – keby nejaké existovalo. Ale vždy ma to poteší. Vzťah k herectvu som zdedil po mojom otcovi, no postupne ma viac bavilo predstavu aj realizovať, nie len ju interpretovať.
Mnohé seriály sú dnes adaptáciou zahraničných, koľko toho ako režisér môžete naozaj vytvoriť?
Režíroval som aj vlastné autorské seriály, aj som pracoval na licencovaných seriáloch. Samozrejme, že autorský seriál má pre mňa vyššiu hodnotu. Ale ani licencované seriály netreba podceňovať. Vždy sa snažíme aj do adaptácie vniesť niečo špecifické pre náš región… slovenskú dušu a vnímanie.
Aj teraz, keď dokončujem posledný seriál na Markíze – anglický licencor vravel po svojom návrate z Japonska (predtým to točili aj v Indii a Amerike), že je vidieť, ako do toho každý národ vnesie niečo svoje – či istú náladu alebo vnímanie vzťahov. A to je dobre, keď má režisér voľnosť pri interpretácii situácií.
Máte to v zmluve nejako upravené?
Nie, robím to, ako to cítim. Vravím si, že keď televízia nebude s mojím spracovaním spokojná, viac ma neoslovia.
Zdá sa, že všetky seriály, čo ste režírovali, boli úspešné a vychytené: Sestričky, Klamstvo, Červené pásky, Hniezdo, Priznanie… Ako sa vám to darí?
Som nesmierne rád, že diváci majú moje projekty radi. Keď stretnem susedov vo výťahu, povedia mi úprimne, čo si o seriáli myslia, čo sa im páči a čo nie. Sú to prví naozajstní diváci. Prekvapilo ma, ako ľudí chytili Červené pásky. Pritom to bola mimoriadne náročná téma o onkologicky chorých deťoch. Veľa ľudí mi hovorilo, ako radi ten seriál pozerali.
Podobne Hniezdo (o troch manželských dvojiciach, ktoré spojí novorodenec) alebo jeho voľné pokračovanie Priznanie, kde bola línia o utečencoch. Druhý seriál vzbudil aj mnohé kontroverzné reakcie, vyjadrovali sa k nemu aj politici v parlamente, proti lesbickej scéne vystúpil aj biskup. Vraj prečo otváram takéto témy, niekde na internete písali poznámky ako „odpad!“ Ale ľudia si Priznanie pamätajú.
Môžete si vyberať, ktorý seriál budete robiť alebo vás oslovia televízie?
Hniezdo a Priznanie boli moje projekty. Na film Nikdy nehovor nikdy ma oslovili, mal som možnosť robiť na scenári, to sú autorské veci. K projektom v komerčných televíziách sú už scenáre hotové.
Foto: RTVS
Veľkou časťou úspechu je dobré obsadenie. Vás si mnohé hviezdy chvália, napríklad Tomáš Maštalír či Lenka Krobotová za nový film Nikdy nehovor nikdy. Viete, ako to dosahujete?
Asi tým, že mi záleží na projekte aj na ľuďoch. Snažím sa vždy robiť tak, ako keby to bol môj prvý projekt. Snažím sa nikdy neprísť do momentu, že by som sa cítil ako rutinér a povedal si, že takto to už stačí. Niekedy aj desaťkrát opakujem scénu a riešim s hercami aj mikrodetail, aby v scénach zažiarili. Aby ľudia videli, že to nie sú herci, čo dobre hrajú, ale naše umelecké osobnosti.
Aj keď si na kastingu vyberiem mladých hercov, snažím sa vidieť čaro ich osobnosti a v dialógoch to z nich vytiahnuť. Nechcem, aby to hrali tak, ako by som to zahral ja. Rozprávame sa spolu, rozoberáme situácie zo života, ako ich vnímajú a potom k tomu hľadáme samotnú situáciu pred kamerou – chcem, aby boli emočne zainteresovaní, vtedy to funguje.
Keď napríklad elegantnú Soňu Norisovú obsadíte v seriáli do roly krajčírky, poteší sa?
Vždy ide o to, aby herci cítili, že to, čo robia, má zmysel, že do toho môžu viesť niečo zo seba. Vtedy ich to baví – to chce zažiť každý. Už na prvých poradách pri nakrúcaní vravím: uvedomte si, že máme v rukách obrovskú zbraň.
Kto má možnosť prihovárať sa stovkám tisícom ľudí? My túto možnosť máme cez obrazovku alebo plátno. Je to aj zodpovednosť, vojsť niekomu do obývačky, do jeho mysle, podvedomia. Musíme byť veľmi pokorní a ostražití. Nie každý má tú možnosť, a preto ju nesmieme zneužiť. A ani zahodiť.
Čo by ste teda chceli dostať ľuďom do podvedomia?
Každý zo seriálov mal nejakú zaujímavú tému. Stále si hovorím, že veľká spoločenská téma nesmie prehlušiť príbeh, nesmieme byť premúdrelí. Na najjednoduchšom príbehu sa snažíme ukázať podstatu témy, lebo veľké veci sú ukryté v detailoch. Keď ho nájdeme, divák sa nad tým zamyslí – a o to nám ide, aby cez emóciu dostal o čosi viac ako len prežívanie malého príbehu.
Napríklad princíp manipulácie, hoaxov, keď ľudia čomusi podľahnú a uveria bludom – o tom by som chcel urobiť ďalší príbeh. Ako je inteligentný človek schopný podľahnúť nezmyslu, hoaxu. Zaujíma ma nebezpečnosť manipulácie, pomocou ktorej spoločnosť uverí konšpiračným teóriám. Je ťažké nájsť kľúč k tomu, ako takúto tému zrozumiteľne spracovať.
V starom rozhovore s vami som sa dočítala, že keď herci nie sú dobre pripravení, aj na nich kričíte, no na šikovného začiatočníka ste dobrý. Musíte často kričať?
Čím viac roboty mám za sebou, tým menej kričím. Keď už mi prasknú nervy a kričím, som sám na seba nahnevaný. Ale pri filmovaní máte v tíme minimálne sto, ale aj 150 ľudí, ktorí sa stále striedajú – takže sa vždy nájde zopár ľudí, ktorým sa nechce robiť.
Na to som háklivý, keď vidím, že niekto je lenivý a chce skončiť skôr na úkor iných kolegov, je nepripravený a podobne. Stalo sa mi, že som takých aj vyhodil, mal som konflikt aj so zopár hercami, keď prišli napríklad „v dobrej nálade“. Alebo prídu neskoro a tvária sa ako veľké hviezdy. S takými ľuďmi viac nerobím.
Herci by si vás veľmi nemali pohnevať, keďže režírujete toľko seriálov – sami by si zavreli dvere, nie?
V tejto brandži stretávate špecifické osobnosti s rôznymi egami, človek tu prichádza s kolegami do oveľa bližšieho, osobnejšieho kontaktu ako možno na úrade či banke. Tu ste s kolegami v tíme 12 hodín vedľa seba, poznáte ich osobné problémy, pretože sa stále spolu rozprávate.
Mám v tíme ľudí, s ktorými pracujem naozaj rád, veľmi si ich vážim za ich profesionalitu, zanietenosť a odovzdanosť pre projekt. A tiež ich mám rád ako ľudí. No zároveň mám svoju hranicu, že prácou naše stretnutia končia.
Ale napríklad s Danom Heribanom ste boli priatelia, nie?
Kamarátsky vzťah mám samozrejme s viacerými kolegami, len proste nechodím s nimi na pivo… s Danom sme si boli možno trochu bližší, lebo bol aj hudobník, púšťal mi svoju hudbu, aj to nás možno trochu viac zblížilo. Ale blízky vzťah mám aj s Tomášom a ďalšími hercami, s ktorými som spolupracoval. Môj rešpekt voči hercom vzniká cez ich profesionálny prístup.
Foto: NUNEZ NFE
Máte za sebou množstvo seriálov, ale pokiaľ ide o komédiu, tak Nikdy nehovor nikdy bude váš debut, však?
Neviem, či je to celkom komédia, skôr by som to označil za pohodový rodinný film s úsmevnými scénami. Nebudete sa celý čas od smiechu chytať za brucho. Je to autentický príbeh dvoch rôznych rodín, ktoré sa rozpadli a náhoda ich spojí dokopy.
To, že sa dnes ľudia rozvádzajú, je bežné. Je súčasťou dnešnej doby, že manželstvá sa rozpadajú a ak to človek nezažije priamo, určite niekoho rozvedeného pozná a prežíval to s ním. Aj mne sa to stalo, som rozvedený a druhýkrát ženatý. Vždy je to trauma, hlavne pre deti. Chcel som urobiť film, ktorému ľudia budú rozumieť, ale zároveň z toho nerobiť ťaživú drámu. Radšej ukázať, ako sa aj cez takúto ťaživú situáciu dá prejsť s úsmevom.
Nemali by sme zabúdať, že aj deti majú svoje pocity a tajomstvá. Dospelí to niekedy nevnímajú. Príde moment, keď by sme sa aj my dospelí mali deťom ospravedlniť. Sú tam aj dojemné momenty. Mnohé situácie sú z môjho života. Myslím, že pre divákov to bude viac ako len pobavenie.
Vo filme bude účinkovať okrem Tomáša Maštalíra aj hviezdne české herečky Tereza Kostková a Lenka Krobotová. Ako zareagovali, keď ste ich oslovili?
S Terezou už sme robili seriál Špecialisti. Všetci traja sú áčkoví herci, ktorí sú pre film prínosom. Poznám ich, dobre sa mi s nimi robí, je to „dvojité dobre“. Tomáša uvidíte v doteraz nevidenej polohe obyčajného chlapíka, ktorý píli stromy a stará sa o svoje deti. Pre jeho povolanie som sa inšpiroval mojím bratom, ktorý má firmu na pílenie stromov. Nie je to komédia založená na gagoch, je to skôr bližšie českým rodinným filmom. Chceme na jednoduchom príbehu ukázať, ako dnes žijeme.
Foto: NUNEZ NFE
Bude to niečo v štýle filmov obľúbenej Marie Poledňákovej?
Viete, je nebezpečné vtesnávať sa do toho, čo človek už videl v inom filme. Ja sa snažím dostať do svojho filmu čo najviac autentických pocitov a scén.
Veľa filmov o arboristoch doteraz asi nebolo…
Nepamätám si ani jeden náš film o arboristovi. Pôvodne mal byť hlavný hrdina spisovateľ, ale keď som si ho predstavil sediaceho za počítačom, zdalo sa mi to byť nudné. Potom mi napadlo urobiť z neho arboristu, ktorý bude liezť po stromoch – to bude chlapské a zároveň poetické.
Keď šiel Tomáš Maštalír do výšok, myslím, že mal trochu aj strach – veď sa musel dostať do 30 metrovej výšky… je to nebezpečné, aj keď má človek istenie. Aj brat mi vravel, koľko jeho kolegov sa pri výškových prácach zabilo, človek na to musí mať špeciálny výcvik. Tomáš má môj rešpekt, že to zvládol. A vo filme je naozaj vidieť, že je vo výške nad Piešťanmi – už to má poetiku.
Jeho ženu hrá Lenka Krobotová?
Áno, lekárku, ktorá pracuje v Afrike a Terezka Kostková s Majom Majeským hrajú rozvedený pár, ona je učiteľka na strednej škole.
Aj tá mala reálny predobraz?
Ten scenár pôvodne vznikal v tíme. Takže sú tam situácie nie len z môjho života. Vždy človek niečo nasáva od svojich blízkych ľudí v okolí. Ja si nikdy nič nezapisujem, ale ukladám si situácie v hlave. Keď sa s niekým rozprávam, pamätám si aj po rokoch, čo mi ten človek povedal.
Jeho meno zabudnem, ale ako na mňa pôsobil, si pamätám veľmi dlho, hoci to bol aj komparzista. Keď sme robili Súdnu sieť, na čom spolupracovali tisíce ľudí, roky som si ich pamätal. Uloží sa mi to v hlave a pri tvorbe sa mi to vynára.
Braňo Mišík
Narodil sa 22. marca 1972 v Bratislave. Už ako školák stvárnil v roku 1983 rolu Maťa vo filme Sojky v hlave, za ktorú dostal cenu na Filmovom festivale pre deti a mládež v Zlíne, vtedy Gottwaldove. Vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení. Ako herec sa najviac preslávil rolou vojaka Tona Vágnara v tv seriáli Koniec veľkých prázdnin, hral v televíznych rozprávkach Chudobných rodičov syn, Tri stromy, O Jankovi kľúčiarovi. V dráme Jaškov sen hral mladého drevorubača Jaška po boku Zuzany Kaprálikovej. Od konca 90. rokov sa však viac venuje režírovaniu – v roku 2000 režíroval rozprávku Dúhová panna, o desať rokov neskôr snímku Orest z rodu čarodejníkov. Režíroval Súdnu sieň aj dokumentárny cyklus Slováci vo svete. Režíroval seriály Divoké kone, Zoo, Pravá tvár, Špecialisti, Sestričky, Červené pásky, Hniezdo, Priznanie( za ktoré dostal ocenenie Igric) a Klamstvo. Do kín práve prichádza jeho film Nikdy nehovor nikdy.
Zdeněk Svěrák si vtipné situácie a výroky zapisoval, vy nemusíte?
Autor čerpá z toho, čo zažil, ako ho rodičia vychovali, koho v živote stretol a ako ho tí ľudia ovplyvnil. Aj ja mám na svojej ceste zopár pre mňa výnimočných ľudí. Aj mladým hercom stále hovorím, buďte sami sebou, nechajte vyniknúť všetky tie odtesky vášho života a samotnej skúsenosti.
Aj keď je to ešte len „kostrbaté“, aj keď urobíš možno chybu. Ja mám chyby veľmi rád, tie nedokonalosti sú zaujímavé a často sú to najlepšie výpovede. Môj otec mi vravel: keď raz niečo dokončíš a podpíšeš sa pod to, už nič neopravuj, pretože to je výpoveď o tvojom vývoji. Nemilujeme dokonalosť, ale chyby.
Obsadzujete české herečky aj preto, že film potom môžu uviesť v Čechách?
Film je česko-slovenský, takže v Prahe mal premiéru ešte skôr ako v Bratislave.
Ako sa dá zladiť, aby všetky vychytené české a slovenské hviezdy mali čas práve vtedy, keď s nimi potrebujete nakrúcať? Vo filme sa objaví aj Ondřej Sokol, Pavla Tomicová, Jana Kovalčiková, Lucia Siposová, Zuzana Kanócz, Matej Landl, Dano Fischer, Marek Geišberg…
Ťažko. niekedy si s úsmevom hovorím, že by som mal radšej režírovať animované filmy. Aj teraz sme jednu scénu točili v marci, keď boli stromy bez listov a scénu priamo nadväzujúcu potom v júni, keď už stromy listy mali. Vravel som si dočerta, čo teraz, ako to nasnímať, aby som to dal dokopy. Ale nejako si človek vždy poradí. Chce to dobré plánovanie scén a logistiku.
Foto: archív Braňa Mišíka
Koľko vznikal tento film?
Dlho, dva roky, pretože nám do nakrúcania zasiahla korona, ďalší rok bol problém so snehom, ktorý sme potrebovali v záverečnej scéne. Aj s tým sme si však poradili. Keď druhý rok v januári bolo 15 stupňov, div že nekvitli fialky, povedal som si: no nič, zoženieme snežné delo a zasnežíme to. Lenže potom sme zistili, že pri Zochovej chate nie je taký výtlak vody, aby sa to dalo. Nakoniec sme si pomohli bielymi plachtami, využili sme rôzne špeciálne efekty, veď to uvidíte.
Čo je teda ťažšie, nakrúcať seriál či film?
Vždy je najťažšie natočiť niečo, čo v sebe nesie autentický moment. Niekedy sa ľahšie robia akčné než obyčajné scény. Zrazu vidíte: veď to je umelé, nefunguje to. Až keď herci začnú hrať dialóg, ukáže sa, či to pôsobí prirodzene.
Ja musím odhaliť, prečo to nefunguje a potom sa krok po kroku snažím hercov priviesť k správnemu pocitu. Nesmiete to po nich chcieť všetko naraz, vtedy to nepôjde. Človek musí byť maximálne sústredený, aby som každému hercovi povedal jednu správnu vetu. Dávam im impulz, až kým daná situácia nezasvieti a aj skriptka povie: to je neuveriteľné, už to je ono.
Foto: Markíza
Ako sa vám podarilo, že točíte pre všetky televízie?
Mám s nimi korektné, dobré vzťahy, chápem podstatu každej jednej televízie. Komerčná televíza má svoje záujmy a hviezdy, ale keď rešpektujú moju autenticitu, je to vyvážené a funguje to. Vždy sa snažím pracovať čo najlepšie viem.
Aj ste niekedy projekt odmietli?
Áno, aj nedávno, hoci to nebol zlý projekt, ale už by som tam nevedel nájsť dostatočný impulz pre seba a bol som už aj unavený. Nie je dôležité robiť všetky projekty, ale také, čo súzvučia s mojím myslením. Nepozerám na to tak, že to je ďalší seriál , ale či je to pre mňa niečím zaujímavé, či doň môžem vniesť aspoň čiastočne osobnú výpoveď.
