Ružový zámok vo Vrchotových Janoviciach pôsobí ako z rozprávky, či už sa naň pozeráte v komikse Sidonie na obrázkoch Petry Josefíny Stibitzovej, alebo naživo. Pôvodne kamenná gotická pevnosť zo 14. storočia je obklopená nádherným parkom, ako sa patrí na majiteľku s priezviskom Nádherná. Zámok preslávila najmä jeho posledná majiteľka – Sidonie Nádherná (1885 – 1950), pozoruhodná žena, ktorá k sebe priťahovala ďalšie výnimočné osobnosti.
Medzi návštevníkmi zámku nechýbal ani Karel Čapek či pražský biskup Antonín Podlaha, ktorý sa zaslúžil o dostavbu katedrály sv. Víta, slávny architekt Adolf Loos, nemecký botanik Camillo Schneider či spisovateľka a hudobná skladateľka Mechtilda Lichnowská…
Všetci prichádzali vďaka osobnému čaru a kultivovanosti Sidonie Nádhernej, ktorá mala českého otca, baróna Karla Nádherného z Borutína a nemeckú matku Améliu. Sidonie bola veľmi moderná žena svojej doby a zároveň noblesná šľachtičná, ktorá dodnes fascinuje umelcov.
Pred desiatimi rokmi o nej vznikol muzikál nazvaný Touha jménem Einodis s Martou Kubišovou a Anetou Langerovou a v roku 2021 o nej v českom vydavateľstve Labyrint vyšiel komiks modelky a filmárky Terezy Srbovej s očarujúcimi obrázkami Petry Josefíny Stibitzovej. Ako v knižke priznáva Srbová, inšpirovala ju skvelá biografia z pera Aleny Wagnerovej, ktorá má osudy rodiny Nádherných a Vrchotových Janovíc dokonale preštudované.
Barónkini muži
Komiks s jednoduchým názvom Sidonie sa začína nálezom slávneho obrazu, kde Max Švabinský zachytil dvadsaťtriročnú barónku. Znie to, akoby si Tereza Srbová, ktorá študovala scenáristiku na Kalifornskej univerzite, chcela trochu zatraktívniť príbeh. Sidoniin príbeh však bol dostatočne vzrušujúci bez toho, aby bolo treba čokoľvek vymýšľať.
Kto príde na zámok vo Vrchotových Janoviciach, tomu aj sprievodkyňa potvrdí, že začiatkom 90. rokov holandské veľvyslanectvo kontaktovalo pražské Národné múzeum (pod ktorého správu zámok v Janoviciach spadá), aby prišli po veci, čo si na veľvyslanectve pred svojou emigráciou v roku 1948 odložila Sidonie Nádherná. A medzi nimi sa skrývala aj 50 rokov stratená Švabinského olejomaľba!
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Tereza Srbová, ktorá pred scenáristikou vyštudovala aj kulturológiu na pražskej Karlovej univerzite, svoj komiksový román o Sidonii rozdelila do štyroch kapitol o vzťahoch k najdôležitejším mužom jej života. V prvej, nazvanej Tatínek, sa dej začína 23. júna 1894, keď Sidonie na deviate narodeniny dostane od otca, baróna Karla, kobylu a ako milovníčka botaniky ju pomenuje Kopretina.
Zoznámime sa so Sidoniinými bratmi, starším Johanesom a jej dvojčaťom Karlom, ktorému hovoria Charlie. Spoznáme pestúnku May May aj rodičov, baróna, ktorý manželke Amélii vraví, že svet sa mení, a preto chce, aby zo Sidonie vyrástla sebavedomá žena. Tá mu oponuje: Sebavedomé ženy len ťažko hľadajú manžela.
Druhá kapitola, nazvaná Bratr, sa zasa odohráva 23. júna, no už sme v roku 1910, do deja vstupuje básnik Rilke. V tretej kapitole Milenec sa ocitneme v júni 1932, keď si emancipovaná Sidonie píše s Karlom Krausom a zároveň stále zveľaďuje zámocký park. Na obrázku vidíme Sidoniu, ako čosi sadí a hovorí: V tej krásnej záhrade pracujem, sadím, starám sa o kvetiny a stromy, rozprávam sa vlastne len s nimi…
Foto: Labyrint Komiks
O niekoľko strán ďalej Sidonie leží v posteli s Krausom a vysvetľuje mu, ako hrozne jej bolo po bratovej smrti. Neskôr v tejto kapitole Sidonie šoféruje auto a ani nevie, že ešte žije v šťastných časoch. Posledná kapitola Přítel je vykreslená v šedivo pochmúrnych farbách, je september 1949 a Sidonie, ktorá prišla o zámok aj o všetkých blízkych, sa chystá emigrovať.
Nuž, naozaj načase vybrať sa osobne do Vrchotových Janovíc, kde Sidonia, milovníčka umenia, cestovania a prírody, jedna z prvých ekologičiek a držiteliek vodičského preukazu, bývala. Veď ako tvrdí Tereza Srbová, Sidoniin dôraz na rovnoprávnosť, slobodu, cestovanie, starostlivosť o životné prostredie a rozvoj vlastného ducha zostáva inšpiratívny dodnes.
Už je zasa doma
Sprievodkyňa najskôr stručne zhrnie, že pevnosť z roku 1350 neskôr obývali páni z Vrchotíc, ktorí dali Janoviciam druhé meno a na prelome 15. a 16. storočia ju prestavali na vidiecky renesančný zámok. V zámku je krásna schodisková hala s nástennými a stropnými maľbami od maliara Františka Teodora Dallingera a nádherné sochy vyrezávané z lipového dreva.
V polovici 19. storočia František Josef Vratislav z Mitrovíc prestaval zámok do súčasnej novoromantickej podoby. V roku 1879 kúpila zámok a zadlžený janovický veľkostatok rodina Nádherných z Borutína, ktorá tu žila do polovice 20. storočia.
Za druhej svetovej vojny bolo územie na juhozápad od Prahy zmenené nacistickými úradmi na cvičisko vojsk SS. Do tohto územia patrili aj Janovice a všetci obyvatelia vrátane poslednej majiteľky zámku barónky Sidonie Nádhernej sa museli vysťahovať.
Na zámku bolo zriadené veliteľstvo vojsk SS, boli tu kasárne a v Janoviciach bola aj pobočka koncentračného tábora Flossenbürg. Tesne po vojne sa tu vystriedala sovietska aj československá armáda a v roku 1950 zámok vyvlastnili. Využíval sa ako sklad textilu. Koncom 50. rokov zámok prevzalo Národné múzeum v Prahe, to ho zreštaurovalo a otvorilo verejnosti.
Kým sa dostaneme k Sidoniinej milovanej knižnici, prejdeme jedálňou s látkovými tapetami, kde visia obrazy cisára Františka Jozefa I. a stojí kufor, čo patril Františkovi Ferdinandovi d'Este – ten žil na neďalekom zámku Konopiště. Sprievodkyňa upozorní na červenú aktovku zvanú portfej, v ktorej nosili vtedajší poslanci dokumenty.
Čítajte viac Kaštieľ v Strážkach má najväčšiu zbierku obrazov Ladislava Mednyánszkeho
Pobaví nás informáciou, že v 19. storočí sa nosili šaty z ľahkého materiálu so širokými rukávmi, ktorým žartovne hovorili šunkový, sloní alebo bravčové stehno. Prekvapí, že dievčatá tiež mávali na ruke náramok na klbko vlny, lebo na prechádzkach plietli alebo háčkovali.
Nás však zaujíma hlavne Sidonie. Konečne vidíme jej knižnicu, v ktorej sa ocitol aj básnik Rilke, rodák z Prahy, či novinár a dramatik Karl Kraus, narodený v Jičíne. S oboma si Sidonie písala. Pre Karla Krausa bola barónka osudovou ženou, dokonca jej ponúkol manželstvo, ale ona odmietla. Povedala, že vziať si ho nechcela, ale žiť bez neho nemohla. Kraus chodieval na zámok až do svojej smrti v roku 1936 a vytvoril tu svoje najlepšie diela, napríklad drámu Posledné dni ľudstva.
Vidíme pôvodný nábytok aj portréty členov rodiny Nádherných. Barón Karel, ktorý v roku 1879 kúpil tento zámok, mal s Améliou tri deti – najstaršieho Jana zvaného Johanes a potom dvojčatá, Sidoniu a Karla, tí sú na oválnych obrazoch ako päťročné deti.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
A v rohu miestnosti visí – áno, portrét 23-ročnej Sidonie od Maxa Švabinského, ktorý si uňho objednal Sidoniin brat Jan. Príbeh, ako sa na polstoročie obraz stratil, už poznáme z komiksu. A je tu aj busta Sidonie z bieleho mramoru od Rilkeho manželky.
Za Sidoniou sa hostia často vracali. Sama mala veľa záujmov, od literatúry, poézie a výtvarného umenia, rada hrala na klavíri, navštevovala koncerty, milovala prírodu, rastliny a rada okolo seba mala veľké psy a kone. Športovala, v lete plávala v rybníku, bicyklovala, hrala tenis, v zime korčuľovala a jej najväčšou vášňou bolo cestovanie, na jej dobu nezvyčajným spôsobom – šoférovala vlastné auto. Precestovala Európu, severnú Afriku, Blízky východ, navštevovala galérie a pamiatky.
V osobnom živote však nebola veľmi šťastná, už v desiatich rokoch jej zomrel otec, čoskoro aj mama. Jej milovaný brat Jan zrejme spáchal samovraždu, lebo trpel nevyliečiteľnou chorobou. Karel, jej dvojča, v necelých 50 rokoch zomrel na banálnu operáciu slepého čreva. Keď v roku 1936 skonal jej priateľ Karl Kraus, cítila sa veľmi osamelá.
Foto: Labyrint Komiks
Katastrofu priniesla druhá svetová vojna, musela sa zo zámku vysťahovať na statok v neďalekých Voračiciach. Keď sa sem Sidonie po necelých dvoch rokoch vrátila, našla úplne iné Janovice. Zámok a park boli zničené príchodom troch armád, no horšie bolo, že ľudia sa jej otočili chrbtom, vyjadrovali jej otvorenú nenávisť, obvinili ju zo spolupráce s nacistami.
Súd toto obvinenie vyvrátil a hoci sa Sidonie snažila rodinné sídlo obnoviť, po roku 1948 boli zabrané jej rodinné pozemky. V roku 1949 bola nútená emigrovať, lebo jej hrozilo zatknutie. Aj toto emotívne opisuje komiks. Napokon sa barónke podarilo dostať do Londýna, odkiaľ sa chcela presťahovať do Argentíny a začať nový život.
V septembri 1950 však ako 64-ročná zomrela na rakovinu pľúc. Pochovali ju neďaleko Londýna, hrob, kde chcela byť pochovaná na cintoríne rodiny Nádherných v zámockom parku, bol skoro 50 rokov prázdny. Až v roku 1999 previezli jej pozostatky do milovanej záhrady v Janoviciach.
