Vaše knihy už vyšli aj v Amerike, Nemecku, Taliansku i Číne, teraz na Slovensku. Zvyknete premýšľať, ako vaše diela prijmú mimo Izraela?
To je vždy riziko. A veľké prekvapenie súčasne. Predpokladám, že Slováci nepoznajú až tak dôverne izraelskú realitu. Iba ak z novinových či televíznych správ. A tie sú vždy veľmi politické. Navyše Izrael je v nich portrétovaný čierno-bielo. Lenže v Izraeli žijú aj ľudia, ktorí nie sú vojaci! Život v Izraeli je plný politiky. A práve preto je dôležité, aby sa izraelské umenie dostávalo do sveta. Ukazuje totiž aj inú ako len politickú stránku Izraela.
Môže teda izraelské umenie meniť pohľad na vašu krajinu?
Dáva iný pohľad na život v Izraeli. Veď všade na svete žijú ľudia, ktorí sú v prvom rade ľudské bytosti, ktoré majú rovnaké túžby, city i potreby. Až potom sú občanmi – Izraelčanmi, Američanmi, Slovákmi…
Lenže ani vy ste neunikli politickým či historickým udalostiam vo vašich knihách. Existuje vôbec v Izraeli umenie, ktoré by nebolo politické?
Žijeme veľmi politické životy. Keď sa pozriem von oknom, vidím svoju susedu, ako vešia na štipce vypratú uniformu svojho syna. Aj to je už politický akt. Teraz je v Izraeli ticho. No boli časy, keď v autobusoch vybuchovali bomby. A človek sa musel zamýšľať nad tým, či má nastúpiť do tohto autobusu, alebo radšej do iného, keď na tej a tej trase pred týždňom vybuchol. Kládli sme si otázky: Je tu šanca, že sa to stane zas? Moja dcéra cestovala na univerzitu dvoma spojmi a práve tie patrili k najnebezpečnejším. Bála som sa. Pol dňa som venovala strachu.
Čo teda vybočuje z politického života v Izraeli?
Ľudia sa zamilovávajú, vychovávajú deti a snažia sa im darovať čo najkrajší život, uspávajú ich rozprávkami… Ľudia sa zabávajú a túžia po peknom živote. Je to rovnaké ako všade na svete.
Aj o týchto témach píšete. Preto, aby ste ukázali, že aj v krajine, ktorá vrie konfliktami, možno žiť normálny život?
Áno, hoci do tradičných tém ako rodina či priateľstvo primiešavam aj politickú situáciu. V mojich knihách sa Izraelčania môžu vidieť ako v zrkadle.
A čo v dielach vidia ľudia z iných krajín?
Izraelčania poznajú realitu veľmi intímne. Ľudia navôkol až tak nie.
Nenájdu teda paralely medzi svojím životom a životmi vašich hrdinov?
Isteže nájdu. Pretože v prvom rade píšem príbehy z ľudského života. A s nimi sa môže spojiť každý človek na svete. Spisovateľ musí rozumieť ľudskému srdcu i duši. Bez tohto daru nemožno písať. Pravdaže, každé umelecké dielo v sebe skrýva viacero vrstiev.
Myslíte tým, že každý človek vníma umenie cez svoj vlastný pohľad, ktorý je ovplyvnený hoci aj výchovou, náboženstvom či kultúrou?
Pred pár rokmi som nakrútila film o ľuďoch, ktorí prežili holokaust. Išla som ho premietať na univerzitu do americkej Iowy. Mala som tri rôzne publiká – Izraelčanov, ktorí v Amerike študovali, amerických židov a nežidov. Jediní, ktorí pri filme plakali, boli Izraelčania. Pretože naozaj rozumeli každej jednej vete vo filme. Amerických židov sa snímka dotkla, ale nerozumeli izraelskej realite. Nuž a niektorí nežidia ani len netušili o holokauste.
Je teda špecifikom izraelského či židovského umenia, že mu rozumejú najmä ľudia znalí izraelskej reality či židovskej kultúry?
Asi áno. Čím bohatší život však chceme žiť, tým viac by sme sa mali zaujímať aj o životy iných.
V knižke Dobré miesto na noc, ktorá teraz vychádza na Slovensku, sa zaoberáte aj otázkou domova. Každý príbeh sa volá podľa miesta, kde sa odohráva – Hirošima, Jeruzalem, Tel Aviv či Mníchov. Čím je otázka domova pre vás významná?
Domov alebo domovina je v židovskej histórii veľmi dôležitá téma. Narodila som sa v Nemecku, ale kedykoľvek sa tam vrátim, cítim sa ako cudzinec. Mala som tri roky, keď sme s rodičmi odišli do Izraela. A Izrael je môj domov. Sú však aj iní, ktorí túto krajinu považujú za svoju vlasť. A preto vznikajú boje. Každých sedem rokov žijeme vo vojne s arabskými krajinami. Takže domov či miesto na život nie je niečo, čo máme my Izraelčania zaručené a isté ako napríklad Švajčiari. Sme emigranti v krajine, ktorá bola našou už pred tisíckami rokov. Takže celý zmysel toho, čo vlastne znamená domov, je téma na diskusiu.
Čo je teda vaším domovom?
Jednoznačne Izrael. Krajina, kultúra, mentalita, jazyk. Nemohla by som žiť bez hebrejského jazyka.
Ale predsa len, vedeli by ste si predstaviť žiť inde ako v Izraeli?
Veľa cestujem. Napríklad New York je krásne miesto. Ale nikdy by sa mi nestalo domovom. Mnoho Izraelčanov žije mimo svojej krajiny, ale keď sa ich opýtate na ich domov, odpoveď znie jasne: Izrael.
Savyon Liebrechtová
Narodila sa v Mníchove v roku 1984. Jej rodičia prežili holokaust a ona sa touto témou zaoberala vo viacerých dielach. Debutovala v roku 1986. Napísala sedem kníh poviedok a noviel, jej tri divadelné hry uvádzajú prestížne izraelské divadlá. Je viacnásobnou laureátkou ocenenia Dramatik roka. Je aj autorkou televíznych scenárov, za dva z nich získala medzinárodné ocenenia. Jej diela boli preložené do francúzštiny, angličtiny, taliančiny, nemčiny, čínštiny a najnovšie aj do slovenčiny. Spoločným menovateľom jej próz je túžba po láske a domove. Rada sa zaoberá srdcovými záležitosťami, často reflektuje dosah politiky Izraela na rodiny či osobné vzťahy. A vytvára obraz súčasného Izraela. Žije neďaleko Tel Avivu.
