Bolo jasné, že to bude hravý koncert. S nápadmi, ktoré prekvapia a zdvihnú zo stoličiek. Pretože Mike Stern je výnimočný muzikant práve tým, že nie je zatuchnutým džezovým dedkom, ale inovatívnym a experimentujúcim hudobníkom, ktorý v duši zostal zvedavým a bádajúcim mladíkom.
Aj preto skladá a hrá hudbu, ktorou už tridsiatku rokov očarúva publikum po celom svete.
Telom i dušou rocker Stern sa preslávil džezrockom. Ale jeho hudbu nemožno len tak jednoducho zabaliť do škatuľky. Aj na bratislavskom koncerte sa v skladbách vracal ku koreňom smutného bluesu, využíval krásu tradičného džezu aj energiu rýchleho funku či jedinečnosť folklórnej hudby. Pre svoju technickú dokonalosť aj pre novátorstvo v prekračovaní hraníc džezu sa stal jedným z vedúcich gitaristov a skladateľov svojej generácie.
Keď hral na kultových Bratislavských džezových dňoch v 80. rokoch, predviedol hviezdne vystúpenie, ktoré zostalo v spomienkach návštevníkov až dodnes. Nemožno sa ani čudovať – veď Stern mal už vtedy za sebou spoluprácu s legendárnym džezmenom Milesom Davisom. Ten si ho najal k svojmu veľkému comebacku v roku 1981 a Stern sa ocitol v kapele so slávnymi džezovými muzikantmi – Marcusom Millerom, Al Fosterom, Minom Cinelu a Billom Evansom.
Stern má za sebou kvantá spoluprác s najslávnejšmi hudobníkmi. A má skvelý nos na spolupracovníkov. Do Bratislavy prišiel so zostavou, ktorú možno bez pochýb nazvať hviezdnou. Hoci by poslucháč nepoznal mená Sternových kolegov, v ich hudbe musel hneď odhaliť ich virtuozitu. A súčasne dokonalý súzvuk na pódiu.
Bubeník Dave Weckl patrí k majstrom, ktorého novátorskú hru využíva aj džezový velikán Chick Corea či rocková diva Madonna. Jeho niekoľkominútové sóla prekvapovali originalitou.
Kamerunského basgitaristu a speváka Richarda Bona si prizývali aj legendy ako Joe Zawinul či Pat Metheny. Slovenskí poslucháči ho poznajú aj z bratislavských džezákov. Do sály Incheby privial závan africkej krajiny – arómu jej pokoja i živelnosti. V jednom momente takmer učičíkal na spánok, keď spieval nežne – ako matka svojmu dieťaťu uspávanku.
Saxofonista Bob Malach zase predvádzal, čo všetko možno dosiahnuť na jeho nástroji.
Keď muzikanti hrali sóla, Stern sa vzďaľoval z lúčov reflektorov. Zboku scény spokojne pritakával a občas zdvihol ruku, aby naznačil publiku, že teraz je ten správny čas zatlieskať.
Na pódiu sa hudobníci hrali, vymýšľali, improvizovali. Tešili sa, usmievali. Vytvárali radostnú atmosféru z dobrej hudby. Už úvodná skladba, ktorá sa stále stupňovala do rýchlejších rytmov, lákala k tancu. A celý koncert hýril farebnou hudbou. Stern ponúkol rýchle – akoby bezstarostné jazdy hudbou i životom, ale aj skladby, v ktorých precítene hral o láske.
