Nosil v sebe dve osobnosti. Bol búrlivákom spitým pod obraz Boží i vážnym filozofujúcim mladým mužom. Ako dve postavy v jeho debutovom románe More je môj brat, ktorý vyšiel v piatok 14. mája. Po prvý raz na svete a práve na Slovensku.
Dlhé roky stratený debut prezrádza, aké vnútorné boje viedli obe osobnosti Kerouaca. Pretože rovnako ako všetky jeho diela, aj toto vychádza zo zážitkov, ktoré Kerouac prežil. Keď nemal ani dvadsať, vydal sa na more s námorníckou čiapkou. Preč od spoločnosti.
„Nebol to obyčajný muž. Mal celkom normálny výzor, výšku trocha nadpriemernú, bol chudý, mal prepadnutú tvár, pozoruhodnú výraznú bradu, nápadné ústa s jemnými, no hojnými vráskami od kútikov k štíhlemu nosu, mal vyrovnané, súcitné oči. A zvláštne držanie. Bol zvyknutý chodiť so vztýčenou hlavou, takže všetko, na čo sa díval, akoby pozoroval zhora. Z jeho zovňajšku dýchal odstup a povznesená, nevyspytateľná zvedavosť,“ opisuje Kerouac v úvode knihy hlavného hrdinu Wesleyho Martina. Maľuje tak svoj vlastný portrét. A individuálnu vzburu jedného konvenčného mladého muža, zviazaného pohodlnosťou a kariérnymi i materiálnymi istotami.
Wesley Martin stretáva Billa Everharta. A cez jeho postavu zase možno spoznať filozofujúceho Kerouaca, ktorý hľadá svoje životné motto.
„Asi si nikdy nechcel zapustiť korene v spoločnosti,“ hovorí Everhart Martinovi. A pýta sa ho, kedy je šťastný. „Tuším nikdy,“ znie odpoveď. „A na mori si šťastný?“ dobiedza Everhart – Kerouacovo alter ego. „No hádam. Som tam doma. Ale či som na mori šťastný, to fakt neviem. Ale, dokrista, čo je vlastne šťastie?“ pýta sa Martin. A obaja sa zhodujú, že šťastie azda ani neexistuje.
„Wesley sedel v driemotách a zmocnilo sa ho vzrušené očakávanie. O niekoľko dní späť na loď, ospanlivé bubnovanie lodnej skrutky, čeriacej vodu, upokojujúce nadnášanie a klesanie lode, more, rozprestierajúce sa všade naokolo až k obzoru, výdatný, čistý špľachot provy, rozrážajúcej vodu… Dlhé hodiny záhaľky v slnku na palube, pozorovanie hry mračien, uchvátenie sýtym vlhkým vetríkom. Jednoduchý život!“ uvažuje Martin.
Privlastňuje si more. Stráži ho, vnára doň dušu, miluje ho, akoby len ono bolo dôležité. Stával každé ráno, poobede a večer na prove a vzhliadal k moru. Bola to jeho modlitba vďaky Bohu, „ktorý je väčšmi Bohom než hocijaký iný, ktorého nájdeme v knihami a oltármi zviazaných náboženstvách“.
More bolo pre neho záchrancom a spolupútnikom v jednom. V tichej samote si skvele rozumeli.
Kerouac ako mladý odišiel z univerzity, nechcel byť viazaný akademickými konvenciami. Chcel žiť a písať naplno. Ako cíti, nie ako mu autority diktujú.
Postavu Everharta, mladého zmäteného intelektuála, rovnako ako kedysi seba samého posiela na more. Je to mladý univerzitný profesor, čo celý život čítal knižky, nikdy sa nikam nepohol, neurobil odvážne či spontánne rozhodnutie, hoci jeho dni sa mu zdali bezcieľne. Bol len teoretikom života, nie však jeho priamym účastníkom.
„Aký je to nový, neznámy pocit, čo sa mu vkrádal do srdca, to ohnivé nutkanie hýbať sa ďalej a objavovať šíre tajomstvá sveta? Cítil sa akoby bol opäť malým chlapcom. Veď sa aj, pokiaľ ide o celú túto vec, správal ako fagan – hlúpo,“ opisuje Kerouac Everhartove pocity po tom, čo sa mu za 24 hodín a vďaka jednej rozhodnej chvíli mení celý život.
Teší sa na nový život, ale súčasne o ňom pochybuje. Jedna vec je snívať o dobrodružstve, obdivovať odvahu tých, čo sa neboja riskovať a vyletieť do nových životných vôd, a iná vec je odvrhnúť zbabelosť života v istote a vydať sa do novej nepoznanej skutočnosti. Everhart je rojko a idealista. Ale dýcha v ňom kus buriča.
Okrem osobných bojov s vlastnými myšlienkami podáva román aj obraz o atmosfére 40. rokoch v Amerike. Druhú svetovú vojnu vtedy vnímali Američania ešte tak, že sa ich priamo netýka. A v kruhoch mladých námorníkov vládli sympatie k socializmu – ako opaku fašizmu, ako filozofii rovnosti a nie kastovania ľudí na dobré a zlé rasy.
„Fašizmus je znetvorenosť, zvrhlosť, obludnosť, ktorá musí byť zničená a bude zničená,“ hovorí Everhart. Lenže so socializmom – na rozdiel od väčšiny vtedajších mladých Američanov, ktorí boli presvedčení, že komunizmus prináša len dobro – nesúhlasí.
„Kto môže vstať a nazvať socializmus zlom, keď v najodľahlejších zákutiach ľudského svedomia človek vie, že je morálne pravdivý? No je to Dobro? Nie! Je to len odmietnutie, povedzme, ne-Dobra… a kým sa neukáže opak, v mlyne času ho vrúcne neobjímem, budem s ním len sympatizovať. Musím hľadať ďalej,“ myslí si Everhart. „Aj keď budú ľudia žiť v ekonomickej rovnosti, duch bude stále robiť starosti. Ľudia sa stále budú klamať, podvádzať, preberať jeden druhému manželky, lúpiť, vraždiť, znásilňovať,“ vynáša verdikt Everhart. Zároveň sa však ako „námorník“ na obchodnej lodi, ktorá dodáva tovar Spojencom, cíti ako vojak bojujúci, i keď vlastným spôsobom, proti fašizmu.
Wesley Martin však kašlal na každodenný život. Odchod z prístavu znamenal zanechať všetky starosti na brehu. „Dočerta s demonštráciami a pitím a manželstvom a s takými vecami. Bolo mu to celkom fuk – stačilo more a bude to svet podľa jeho chuti, spravodlivý, logický a rozumný svet, kde si chlap môže hľadieť svojho a robiť si svoj diel práce,“ zamýšľa sa.
Kerouac rozpráva príbeh o mori a na mori jednoducho a ľudsky. Bez pátosu, prikrášlení či umeleckých figúr. Cítiť, že Kerouac more miloval, opisuje ho, akoby si pred očami maľoval krásnu ženu. Autenticky a plasticky zobrazuje život na lodi, vzťahy medzi námorníkmi, vrúcne rozhovory – i keď plné nadávok – medzi tvrdými chlapmi, ich životné príbehy, otázniky v očiach, divoké pitky na súši, ale aj zamyslenia nad životom. Román je v prvom rade vzburou jednotlivca proti spoločnosti.
A Kerouac cez dve – na prvý pohľad absolútne odlišné postavy – podával aj ucelený obraz jedného človeka, v ktorého vnútri to vrie. Je to aj jeho autoportrét.
Jack Kerouac: More je môj brat. Artforum 2010, preklad: Otakar Kořínek
