Dal zabudnúť na burácajúci dážď vonku opojným pocitom leta, temperamentnou hudbou vlákal do šťastia, ale i nostalgických spomienok na minulosť. S gitarou prešiel azda všetkými škálami ľudských pocitov.
Raz ňou preniesol publikum na slnkom zaliatu pláž, na ktorej možno bezstarostne šantiť v piesku a popíjať ľahké španielske víno. Pripomenul letnú pohodovú dovolenku. Potom odel svoju hudbu do smútku, akoby pohľadom z okna spomínal na odchádzajúcu osudovú ženu a vykričal sa z bolesti. A inokedy bojoval ako toreador v aréne o svoju česť, o svoju pravdu.
Flamenco je zmesou rôznych kultúr – rómskej, židovskej, islamskej a latinskoamerickej. Okrem španielskych rytmov Paco de Lucía ponúkol aj omamné orientálne či tradičné klezmerové prvky a gitarou nazrel aj do Kuby plnej cigár a rumu.
A neopomenul ani 80. roky, keď hrával s legendami džezu Johnom McLaughlinom a Al Di Meolom. Nechýbali džezové melódie ani improvizácia.
Jeden z najuznávanejších gitaristov sveta hral hutne, za piatich gitaristov. A hral naplno s celou kapelou. Tlieskanie rúk, dupanie nôh, gitarové tóny, zvuky perkusie či ústnej harmoniky a ostré výkriky spevu vytvorili jeden živý organizmus. Jeden zvuk, jeden tlkot srdca, jedno telo, jednu dušu. A všetko fungovalo akosi prirodzene, nestrojene, nenásilne.
Exceloval bubeník, ktorý hral na cajón – perkusie, čo pripomínajú drevenú debničku, na ktorej hráč sedí. A tanečník predviedol výkon majstra s presným rytmom, pohybmi tela a precítenosťou. Speváci dosiahli duende – vo flamencovom jazyku – najvyššiu extázu, citové prežitie pri speve na hranici ľudských možností.
