Christine a tí druhí
V príbehu prichádza do Lúrd sympatická Christine (hrá ju Sylvie Testudová), ktorá je odkázaná na invalidný vozík. Ocitla sa v skupine, ktorá je plná ľudí s rôznymi zdravotnými problémami. Svorne navštevujú posvätné miesta, chodia na omše a očistné kúpele, prosia o požehnanie. Na niektorých sa tá túžba po zázračnom uzdravení prejavuje veľmi intenzívne. Pri každom kresťanskom symbole a rituálnom úkone sa pohrúžia do vrúcnych prosieb. Christine sa až tak angažovane neprejavuje. Je skôr mĺkvou pozorovateľkou. A práve ona sa napokon uzdraví.
Aj rozprávanie Jessicy Hausnerovej má skôr „pozorovateľský“ ráz a odvíja sa v pozvoľnom tempe. Režisérka nestrháva divákov do víru prudkých emócií a nedramatizuje. Jej postavy toho málo narozprávajú. Sleduje ich počas bežných denných úkonov, ukazuje rituály, ktoré podstupujú a pomaly buduje obraz toho, ako tá malá komunita funguje v rámci veľkého systému vyzdobeného lurdského „očistca“.
Zo skupinky okolo Christine si však vylúpla zopár postáv, ktoré tlmočia trochu viac postrehov. Napríklad kňaza, ktorý hrá karty v momente, keď ho osloví stará pani s otázkou, na ktorú sa nedá len tak ľahko odpovedať. Kňaz jej pritom blahosklonne poskytne radu, ktorú má už roky vo svojej povinnej výbave. Znie vznosne, ale je priveľmi otvorená ďalším otázkam a pôsobí len ako formálna náplasť na oveľa väčšiu ranu. Keď sa tomuto kňazovi spovedá Christine, vraví mu, že nedokáže súcitiť s ľuďmi, ktorí sú na tom ešte horšie ako ona. Bez toho, aby spovedník polemizoval s tým, či je to hriech a či Christine nesie vinu, odpovedá, že jej život je jedinečný a že keď sú ľudia zdraví, neznamená to, že sú aj šťastnejší.
Zázrak?
Lenže je tu postava mladej a atraktívnej opatrovateľky, ktorá zjavne cíti svoju výhodu v obkolesení chorých a utrápených. Medzi postihnutými sa zase objavuje bizarná súťaživosť, kto si dokáže nakloniť božiu priazeň viac ako ten druhý. A keď uspeje Christine, objavuje sa závisť, pocity krivdy, otázky o spravodlivosti. Môže to celé vyznievať ponižujúco a trápne, ale zároveň to vyplýva zo situácií, ktoré sú príliš zložité a zneisťujúce na to, aby sa dali vyhladiť pokojne prednášanými výzvami kňaza.
Zdá sa pritom, že uzdravenie Christine nepovzbudí len ju samotnú, ale aj kňaza. Akoby niečo také potreboval. Stačí však drobné zakopnutie oslavovanej pútničky a medzi ľuďmi sa už objavuje skepsa, spochybňovanie zázraku, otázky o jeho trvácnosti. V závere Christine osamelo stojí bokom od tancujúcich párov. Pred chvíľou z pódia ďakovala za to, čo sa jej stalo, hoci tú vďaku nevedela celkom dobre vyjadriť. Teraz na pódiu stojí spomínaná mladá opatrovateľka a vyspevuje pesničku Felicita. Ide z nej energia a radosť. Pod ňou je Christine, a tá pôsobí zavrhnuto. Ako malá hračka v číchsi rukách. Skvelá bodka za pozoruhodným filmom.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Lurdy, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko 2009
scenár a réžia: Jessica Hausnerová
hrajú: Sylvie Testudová, Léa Seydouxová, Bruno Todeschini a iní
slovenská kinopremiéra: 5. apríla
