Presnejšie o jeho prvej ceste do Ameriky, kde sa mal zúčastniť na slávnostnom udeľovaní Oscarov. Taliansky režisér vtedy na 48 hodín zmizol a na ceremoniál prišiel v poslednej chvíli. Čo počas tých dvoch dní robil?
Odpoveď na túto otázku hľadal Henry Bromell, ktorý sa doteraz podieľal najmä na televíznych projektoch vrátane seriálov Zločin v uliciach, Brotherhood či Homeland. Chystanú snímku Fellini Black and White má režírovať podľa vlastného scenára. Jeho príbeh ukazuje talianskeho režiséra, ako okrem iného objavuje losangeleskú džezovú scénu a ako mu učaruje jedna veterinárka. Kým Federicova manželka – herečka Giulietta Masina – hľadá útechu v spoločnosti speváka a muzikanta Rickyho Nelsona.
Zahraničné médiá ešte prezrádzajú, že úlohu Felliniho má stvárniť brazílsky herec Wagner Moura známy z filmu Elitné komando, ktorý získal Zlatého medveďa na festivale v Berlíne a dočkal sa aj pokračovania. Bromell pritom ráta i s hercami Terrencom Howardom, Petrom Dinklageom či Williamom H. Macym.
Federico Fellini sa do Ameriky vypravil v marci roku 1957, keď jeho snímku Cesta (s Giuliettou Masinou v hlavnej úlohe) nominovali na Oscara za najlepší scenár a zároveň za najlepší cudzojazyčný film. Prvú nomináciu nepremenil, ale druhú áno. A možno aj táto americká skúsenosť ovplyvnila Felliniho pri tvorbe jeho pamätného titulu Sladký život (1960).
Ako si vlastne sám na svoj prvý pobyt v Los Angeles spomínal? O Amerike od detstva sníval a keď tam napokon prišiel, tak vďaka Oscarom zažíval slávu. Pozvali ho vtedy aj do televíznej šou, kde mal predviesť pobozkanie ruky, ale to vraj nikdy nerobil. Vyhovoril sa radšej, že mu nie je dobre a svoju účasť v šou zrušil. Tak o tom referuje kniha Ja, Fellini. „Keď som išiel do Ameriky, nemal som pocit, že idem do cudzej krajiny. Poznal som ju predsa výborne z filmov…,“ píše sa v spomínanej publikácii Charlotte Chandlerovej. „Ale keď som Ameriku opúšťal, poznal som ju oveľa menej ako predtým. Bolo toho veľa na videnie a mne už vtedy bolo jasné, že všetko nikdy neuvidím. Amerika minulosti, do ktorej som sa zamiloval, už neexistovala. Pochopil som, že nevinná, dôverčivá, životu doširoka otvorená detskosť Ameriky je preč.“
V inej časti knihy zase Fellini pekne vysvetľuje svoj vzťah k Rímu – k mestu, ktoré bolo preňho a jeho filmy kľúčové. Hovoril, že je to prostredie, kde človek stojí prinajmenšom jednou nohou v minulosti, v žilách cíti tisíce rokov a aj preto sa Rimania pozerajú do budúcnosti s istou ľahostajnosťou. Kým v Amerike, tam sa všetko veľmi rýchlo mení. Viaže sa k tomu historka, ako raz musel stráviť dlhší čas v Kalifornii a vyžiadal si kanceláriu v nejakej starej budove, aby sa mu lepšie pracovalo. Tak mu jednu ponúkli. So slovami, že má už päť rokov. Amerika, tá má pohľad stále upretý do budúcnosti, skonštatoval napokon Federico Fellini.
