V tohtoročnom programe festivalu sa nachádza málo slovenských dokumentov, ale Slovenska sa týka napríklad koprodukčná snímka List z Nemecka, ktorú nakrútil nemecký režisér Sebastian Mez. Vybral si tri protagonistky – Maďarku, Rumunku a Slovenku, ktoré odišli za prácou do Nemecka, kde proti svojej vôli skončili ako prostitútky. Divák ich nevidí, nevie, ako vyzerajú, ale dozvie sa, ako svoju situáciu prežívajú. Zdôverili sa Mezovi a ten spracoval ich svedectvá.
Najotvorenejšia je Slovenka
K slovám žien vytvára zaujímavé obrazové komentáre. Ukazuje, ako vyzerajú prostredia, z ktorých protagonistky vyšli. V prípade Slovenky je to sídlisko Luník¤IX. Inokedy zase nahliadame do zákutí nočných klubov alebo sledujeme sériu čiernobielych fotografií. Tieto zábery z nočných ulíc sprevádzané zvukom dažďa účinne podporujú vyznenie listov, z ktorých cítiť osamelosť, únavu, trápenie, pesimizmus. Prípadne náznaky hraného optimizmu či nesmelej nádeje, o ktorej píšuca presviedča svojich blízkych rovnako ako sama seba.
Slovenka pritom pôsobí najotvorenejšie. Maďarka hovorí o skúškach, ktoré jej pripravil Boh, a Rumunka neprizná, čo robí, iba zdôrazňuje, že pracuje pre svoje deti, aby pre ne zarobila nejaké peniaze. Slovenka na rovinu odkrýva svoj hnev a poníženie, opisuje, ako nenávidí všetkých naokolo, akí nechutní sú chlapi, s ktorými prichádza do kontaktu, ako sa nevie zbaviť ich pachu. A kritizuje dievčatá, ktoré sa s úsmevmi pretŕčajú pred televíznym štábom, akoby bola prostitúcia niečo zábavné.
Mez sa do záberu nikdy nedostane, ale z filmu ho cítiť. V tom, ako divákom odopiera vidieť všetko priamo a vedie ich svojou cestou.
Zádumčivo a povznášajúco
Ani tvorcovia francúzsko-ruského dokumentu Potrebujeme šťastie sa do obrazu netlačia, ale ich osobnosti sa nezaprú. V spolupráci s Alexejom Jankowským ho nakrútil Alexander Sokurov. Režisér hraného Fausta, ktorý nedávno získal Zlatého leva v Benátkach a o pár dní sa predstaví na MFF Bratislava.
Film Potrebujeme šťastie sa odohráva v Kurdistane. V rodine, do ktorej kedysi prišla aj Svetlana zo Sovietskeho zväzu. Doma ju odhovárali, ale ona bola zamilovaná. Keď sa po rokoch musela do Ruska vrátiť, všetci jej už boli vzdialení. Tých blízkych mala v Kurdistane. Lenže o niektorých z nich prišla.
V tomto filme tváre protagonistov vidno. Veľkú váhu však majú slová, ktoré vznikli na základe tichej komunikácie autorov s prostredím a ľuďmi. Na podklade odpozorovaného vznikajú nadstavbové úvahy. Tvorcovia domýšľajú to, čo protagonisti priamo nepovedia, odkrývajú vlastné skúsenosti, vlastné interpretácie a často má ich rozprávanie poetické zafarbenie.
Prepojenie záberov z bežného života ľudí v malej horskej osade so zádumčivými slovnými komentármi a metaforami nie je v tomto prípade ako hrubý zásah do prostredia. Neodráža neochotu tvorcov pozorovať, skôr ich empatiu. Výsledok tak vypovedá o oboch stranách. Pre divákov povznášajúco.
