Od roku 2005 účinkoval v snímkach Príbehy obyčajného šialenstva, Účastníci zájazdu, Venkovský učitel, Tajnosti, Muž z Londýna, 3 sezóny v pekle či Odcházení. Teraz ho diváci uvidia vo filmovej dráme slovenskej režisérky Zuzany Liovej Dom. Hrá v nej otca, ktorý svojej dcére zaťato stavia dom, hoci ona má o svojej budúcnosti iné predstavy. Krobotov hrdina pôsobí navonok vážne a tvrdo, akoby ho stále niečo ťažilo a uzatváralo do seba. Riešili vôbec s režisérkou otázku, či sa má aspoň raz usmiať? V rozhovore pre Pravdu to Miroslav Krobot potvrdil. „Zuzana to chcela a ja nie,“ povedal so smiechom. Kto z nich napokon „zvíťazil“ uvidia diváci od štvrtka 29. septembra v v kinách.
Roman Luknár vraj zvykne režisérom hovoriť: „Som hmota, modeluj si ma. Povedz mi, čo potrebuješ, a ja to spravím.“ Stotožňujete sa s takýmto hereckým prístupom?
No, ak je to dobrý režisér… Ja mám tendenciu komentovať svoje postavy. O tom sa veľmi rád zhováram. Tak to bolo aj v prípade Zuzany Liovej.
Luknár uprednostňuje, keď sa nemusí dlho pripravovať, nacvičovať si situácie, vžívať sa do postavy…
Poznám takých hercov a môže to fungovať, pokiaľ si natoľko dôverujú. Pre mňa je to trochu riskantné. Potrebujem oveľa viac času na prípravu, aby som bol slobodný. To je však individuálne, neexistuje jediný správny model. Pri Dome to bolo zaujímavé dámskym scenárom, ktorý odráža ženský pohľad na svet a ústrednou postavou príbehu je dievča. Keď som do projektu vstúpil, cítil som trochu diskrimináciu mužov. Snažil som sa vysvetliť niektoré veci, ktoré sú možno pre ženy nevysvetliteľné. Ten mužský pohľad na vec. A som veľmi vďačný, že tomu bola Zuzka prístupná.
Čo ste vysvetľovali?
Podľa mňa mala režisérka pocit, že mužské zázemie je jednoduchšie ako to ženské. No sú rovnako komplikované, akurát to možno chlapi dávajú menej najavo. Napríklad autoritatívny postoj Imricha, môjho hrdinu, brala Zuzana ako jednoznačne záporný. Ťažko sa vysvetľuje, že otec chce pre rodinu naozaj to najlepšie, hoci robí chybu, keď si myslí, že jeho deti sú rovnaké ako on. Snažil som sa Imricha obhájiť. Že to nie je „blbec“, iba chce pre rodinu robiť dobre hlúpym, nešťastným spôsobom.
Imrich sa márne snaží vnútiť svojej dcére vlastnú predstavu o jej dobre. Nemali ste na základe svojich režisérskych skúseností z divadla nutkanie zasahovať do réžie mladej Zuzany Liovej?
Vôbec nie. Keď zistíte, že autor má svoj film premyslený a svedomito pripravený, tak by bolo neslušné a drzé do toho zasahovať. Usiloval som sa len vysvetliť niektoré prvky Imrichovho správania, aby v ňom nebolo iba sebectvo a hrubý patriarchálny postoj.
Ešte raz Imrichova snaha „modelovať“ život dcéry podľa svojich predstáv. Vy vyučujete na pražskej DAMU – nehrozí podobné riziko aj vo vzťahu učiteľ – žiak?
Robím všetko preto, aby to tak nebolo. Keď sa so študentmi prvý raz stretneme, vyzvem ich, aby ma v prípade oprávnenej potreby poslali čo najskôr „do hája“. Vážne sa nesnažím vychovávať pohrobkov. Veď som tam aj preto, že niektoré postoje mladej generácie sú pre mňa nové, zaujímavé, nerozumiem im a dávam si ich do dobových súvislostí alebo do súvislosti s mojou mladosťou. To je inšpiratívne.
A je zaujímavejšie spolupracovať s ľuďmi, ktorým v mnohom nerozumiete?
V Dejvickom divadle sme už spolu veľmi dlho a ľudia sa ma pýtajú, či nebudem niekde hosťovať. Priznám sa, že pre mňa to už teraz nemá veľký význam. Ak totiž môžem preskočiť skúškovú fázu zoznamovania sa a vysvetľovania, je to pohodlnejšie. A keď robím so súborom, ktorý poznám, kladie to na mňa oveľa väčšie nároky, aby sme zašli ešte niekam ďalej, posunuli sa o stupeň vyššie.
Prečo ste sa vlastne dali na filmové herectvo?
Náhoda. Hral som v divadle Príbehy obyčajného šialenstva a potom to Petr Zelenka sfilmoval a obsadil ma. Tak som bol zvedavý. Predstieral som, že tomu rozumiem, ale nerozumel som tomu vôbec. Ale keď sa človeku v mojom veku dostane do ruky nová hračka, je za to vďačný. Zatiaľ ma to baví a dostávam lákavé úlohy.
Čo presne vás na tom priťahuje?
Asi situácie, že ešte presne neviem, čo môžem, a čo nie. Vo filmovom herectve je pre mňa zatiaľ veľa neznámych. Keď sa na seba vo filme pozerám, vidím nepresnosti a zaujíma ma, prečo sú. A overujem si aj to, čo skúšam ako režisér v Dejvickom divadle, kde veľa hercov zároveň účinkuje vo filmoch.
Väčšina vašich filmových postáv je málovravná, s chladnou tvárou, bez veľkých zmien výrazu. Je to niečo, čo musíte docieliť vedomou sebakontrolou, alebo sa to dá označiť za váš prirodzený, civilný prejav?
Myslím si, že to veľmi nepredstieram. Podľa mňa však ide aj tak o to, aby si postava uchovávala nejaké tajomstvo a vzbudzovala záujem. Aby sa diváci pýtali, čo je za tou tvárou, čo si ten človek myslí? To robím zámerne. Ale nie že by som si vedome budoval nejaký imidž. Teraz sa veľmi teším, lebo nakrúcam situačnú komédiu Okresní přebor a hrám tam dosť „ukecaného“ trénera, ktorý dokonca musí mať mimiku. Uvidíme, ako to dopadne.
Spolupracovali ste aj so slávnym maďarským režisérom Bélom Tarrom, ktorý vás obsadil do snímky Muž z Londýna. Tarrove filmy sa divákom nesledujú ľahko, majú pomalé tempo, dlhé zábery, málo strihov, ťažisko v atmosfére… Je to s Tarrom zložité aj pre herca na pľaci?
Je to rovnako namáhavé. Béla je maximalista a nepustí nič, čo by nebolo podľa jeho predstáv. Výborne počuje, výborne vidí, má jedinečný zmysel pre rytmus. Pre hercov je to niekedy práca do bezvedomia. Ale cenná skúsenosť. Ja sa vo filmovej reči až tak nevyznám, ale viem, že Tarr je v tomto veľmi dôsledný a autentický. Chýba mi len jediná vec – on je v civile veľmi zábavný človek a dokáže skvelo rozprávať, čo v jeho filmoch nie je. Akoby mu humor pripadal málo.
Aj vďaka Tarrovi ste sa dostali na veľké filmové festivaly a začiatkom septembra ste boli v Benátkach s českým filmom Alois Nebel. Nepozeralo sa tamojšie publikum na českú snímku cez prsty? A ako sa vlastne cítite na týchto slávnych festivaloch?
Myslím, že pre benátske publikum bol Alois Nebel zaujímavý. Pretože je to naozaj kvalitný film, nielen nejaký rozmar organizátorov, ktorí ho zaradili do programu. Nie je to jednoduchý film, z tých, ktoré naplno vychádzajú divákom v ústrety. Je dôsledný, vidno na ňom trojročnú prácu. No a pocit z veľkých festivalov? Hovorím to opatrne, ale nie som si istý, či benátsky festival už nie je akési déj? vu, či tak trochu nefunguje na okázalosti a nežije z povesti. V spojení s mestom to bol pre mňa taký podivuhodný, príjemný úpadkový svet.
Je dôsledný aj film Dom?
Tento film vyzerá obyčajne, akoby kamera sledovala bežné denné vzťahové záležitosti. No keď si pripomeniem tú prácu, čas, ktorý sme tomu venovali, a rôzne okolnosti okolo nakrúcania, tak je pre mňa vo svojej dôslednosti veľmi vysoko.
