Nobelovský výbor Szymborskú vo svojom rozhodnutí nazval „Mozartom poézie“, ženou, ktorú spája elegancia jazyka s „Beethovenovou divokosťou“ a ktorá na vážne veci nazerá s jemným humorom. Vo svojich zdanlivo jednoduchých veršoch bola Szymborská politická a pritom hravá. Literárni kritici ju označovali za autorku meditatívnu, filozoficko-intelektuálnej poézie, ktorá spája hlbokú morálnu reflexiu a filozofický pohľad s poetickou lyrikou.
Szymborská sa narodila 2. júla 1923 v malom západopoľskom meste Bnin pri Poznani, ale už v ôsmich rokoch sa s rodičmi presťahovala do Krakova, ktorý ju okúzlil natoľko, že v ňom prežila celý život. Po pár rokoch štúdia polonistiky a sociológie na Jagellonskej univerzite školu zanechala, aby nastúpila do redakcie literárneho týždenníka Życie literacke, kde strávila nasledujúcich 30 rokov.
Prvé básne začala Szymborská uverejňovať hneď po skončení druhej svetovej vojny a do roku 1954 vydala dve zbierky, ktorých sa neskôr zriekla pre ich socialistický realizmus. Prvou, ktorú sama autorka považovala za dôležitú, sa stala zbierka Volanie k Yettimu (1957), kde šifrovane prirovnala kremeľského vládcu Josifa Stalina k snežnému mužovi.
Svoju bohatú jazykovú kultúru s množstvom metafor, prívlastkov, ale aj humoru, paródie či grotesky predostrela aj v ďalších zbierkach – Soľ (1962), Sto radostí (1967), Každý prípad (1972) či Ľudia na moste (1986).
Slovenskí milovníci poézie mohli skoršiu tvorbu Szymborskej poznať v prekladoch Vojtecha Mihálika. „No Szymborskej poézia sa rokmi stále zlepšovala. Poznal som sa s ňou osobne, dva razy navštívila Bratislavu, jeden víkend strávila v Dome spisovateľov v Budmerickom kaštieli,“ spomína pre Pravdu jej neskorší prekladateľ Vlastimil Kovalčík, ktorý v roku 1999 vydal výber poetkinho diela s názvom 49 básní.
Po udelení Nobelovej ceny sa Wislawa Szymborská na 6 rokov odmlčala. „Vytvorila priehradu, lebo sa nechcela stať mediálnou osobnosťou. Až v roku 2002 vydala ďalšiu zbierku Chvíľa, ktorú som preložil do slovenčiny o rok neskôr,“ pokračuje Vlastimil Kovalčík. „Naposledy som Wislawu Szymborskú stretol, keď už mala 81 rokov. Napriek veku vyzerala veľmi dobre a jej poézia si zachovala vynikajúcu úroveň. Szymborska je výnimočná poetka, jej poézia nadobudla výrazne racionálny stupeň, čo nie je obvyklé na pozadí nekontrolovanej lyriky, ktorá je všade,“ uvažuje Kovalčík. V roku 2009 vyšiel v slovenčine aj menší výber poetkiných básní s názvom Neprítomnosť.
Celkovo vydala slávna poetka len 12 zbierok, poslednú pod názvom Láska šťastlivá a iné verše v roku 2007. Szymborská sa okrem poézie venovala literárnej kritike a prekladateľstvu, najmä z francúzštiny. V 80. rokoch prispievala pod pseudonymom Stanczykowna do poľského samizdatového časopisu Arka a do revue Kultura, ktorý vychádzal v Paríži. Jej básne sa tešili veľkej pozorností na celom svete pre svoju zrozumiteľnosť a inteligenciu. Boli preložené do mnohých európskych jazykov, ale aj do arabčiny, hebrejčiny, japončiny a čínštiny.
