Sústrasť príbuzným vzápätí prejavili aj premiér Vladimir Putin a prezident Dmitrij Medvedev, ktorý na twitteri označil poetku za klasika ruskej literatúry.
„Umenie nie je určené na to, aby zabávalo ľudí, ale aby ich trápilo,“ napísala Achmadulinová ako začínajúca literátka koncom 50. rokov. S týmto krédom sa spoločne s prvým manželom, básnikom Jevgenijom Jevtušenkom zaradila medzi významných predstaviteľov ruskej novej vlny po kultúrnom uvoľnení v 60. rokoch minulého storočia. Vďaka expresívnej recitácii veršov sa rýchlo stala jednou z vedúcich postáv ruskej poézie v druhej polovici 20. storočia.
Debutový zväzok mladej Achmadulinovej sa na trhu objavil v roku 1962 pod názvom Struna. Neopakovateľný lyrizmus tohto diela naznačil, že autorka sa stane pokračovateľkou najlepších tradícií legiend ruskej poézie, Anny Achmatovovej či Mariny Cvetajevovej. „Písala, ako dýchala,“ povedal o Belle Achmadulinovej jej spolupútnik a blízky priateľ Bulat Okudžava.
Bella Achmadulinová bola aj v období vlády Leonida Brežneva jednou z mála odvážnych, ktorí sa zastávali kolegov prenasledovaných z politických dôvodov.
Rodáčka z Moskvy, ktorej v žilách kolovala okrem ruskej aj tatárska a talianska krv, bola laureátkou viacerých domácich i zahraničných ocenení a vyznamenaní vrátane Štátnej ceny ZSSR (1989), Ceny prezidenta Ruskej federácie (1998), Ceny Bulata Okudžavu (2003) či Puškinovej ceny udeľovanej nadáciou FVS z Hamburgu za celoživotné dielo (1994).
Básne Belly Achmadulinovej sú preložené do mnohých jazykov sveta, v roku 1977 sa stala čestnou členkou Americkej akadémie umení a literatúry. V slovenčine vyšli zbierky básní Môj rodokmeň a Hodiny hudby.
