Sofoklova Antigona základným príbehom o sestre, ktorá sa rozhodla pochovať svojho brata aj napriek hrozbe smrti a ďalšej občianskej vojne, akoby od „nepamäti“ láka na najrozmanitejšie úpravy, až prepisovanie. Inak to nie je ani v Głowackého Antigone z New Yorku. V jeho variante však Antigona/Anita je úbohou choromyseľnou mladou ženou, ktorá síce chce za každú cenu pochovať svojho brata, ale nepamätá si ani jeho tvár a pravdepodobne nebol ani jej bratom, ale milencom či iba „ďalším houmelesáckym parťákom“. Táto línia v hre je iba jednou z mnohých, vďaka ktorým je tak motivicky, ako aj štruktúrne veľmi silnou. Prenos antického odkazu do súčasnosti Głowacki dôsledne doviedol do konca aj čo sa týka funkcie chóru i ďalších postáv. Chór – napríklad – predstavuje aj postava Policajta, ktorý zo svojho pohľadu – ako oficiálny predstaviteľ obce/polis – komentuje celé dianie či vnáša do neho nové motívy.
Režisér inscenácie Emil Horváth sa sústredil predovšetkým na dve roviny hry. Na dôsledné rozkrytie motívov konania všetkých hlavných postáv a na interaktívny posun témy v duchu starogréckej snahy o nestály vnútorný dialóg s divákmi. Charaktery vybudoval na princípoch našej tradičnej tvorby postáv a herectva a postavu Policajta nechal vstupovať do priameho kontaktu s divákmi. Pauhofovej Anita tak naplno prežívala všetky peripetie svojho bezdomoveckého života, podobne ako Bystrianskemu Sašovi však aj jej postave chýbal aspekt „teatralizácie“, prítomný či už u Policajta alebo u Blšku a obsiahnutý tiež v záverečnom obraze inscenácie. Aspekt groteskného výsmechu/až zosmiešnenia postáv a v konečnom dôsledku i nás – divákov. Pretože – ako hovorí a sám tak aj koná Policajt – mnohí turisti prichádzajú do bezdomoveckého parku si ich iba tak odfotiť… (A prečo by sa teda bezdomovci „neukazovali“ v tom – najhoršom?)
Scénografia Petra Janků spolu s kostýmami Petra Čaneckého sú postavené na realistickej kresbe a skratke. Členenie prostredia hladko umožňuje sledovanie všetkých dejových línií. Záverečný obraz so zastavením Sašu, Blšky a Policajta v prítmí pred akoby prázdnym „rámom“ však posunul celú inscenáciu do symbolicko-grotesknej roviny, ktorá mala oporu iba v postave démonického Blšku v podarí Roba Rotha. A práve jemu patrí najväčšia poklona za spôsob, akým ho vybudoval. Uchoval v nej nielen duch antického ťažkého spoznávania seba samého (anagnorízy), ale aj neprekonateľnosti vlastných nedostatkov a osudu (ananké).
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Janusz Glowacki: Antigona v New Yorku / réžia: Emil Horváth / scéna: Peter Janků / kostýmy: Peter Čanecký / hrajú: Branislav Bystriansky, Robert Roth, Táňa Pauhofová, Alexander Bárta, Tomáš Grega / premiéra: 2. a 3. februára v Činohre SND Bratislava