Hudba, pohyb, slová a fotografie. Základné ingrediencie, z ktorých Wim Vandekeybus namixoval fascinujúce predstavenie. „Na javisku sú štyria tanečníci, dvaja herci, ktorí rozprávajú svoj príbeh, hudobník, ktorý je zároveň aj autorom hudby, a fotograf. Sníma, čo sa deje na scéne. Niekedy ostane obraz zamrznutý, niekedy sa zjaví trochu neskôr, inokedy je zas nasnímaný z iného uhla pohľadu, ako vidia situáciu diváci. Akoby sa s nimi hral, lebo keď zbadáte fotografiu toho, čo ste už videli, zrazu zisťujete, že si obraz buď nepamätáte, alebo máte pocit, že je to niečo iné. Len niekedy vidíte situáciu z pohľadu fotografa a diváka rovnako,“ opísala riaditeľka festivalu Miroslava Kovářová.
„Fotografie spomienky vytvárajú alebo skresľujú. Proust raz obvinil vizuálnu pamäť z doslovného vymazávania spomienok. Chuť a dotyk sú omnoho citlivejšie, ale oko dominuje. To je dôvod, prečo si môžeme pamätať veci, ktoré sme nikdy nezažili. Jednoducho preto, že sme videli ich fotografie,“ vysvetlil Wim Vandekeybus.
Všestranného umelca vždy zaujímal vzťah tela a duše. Aj preto sa rozhodol pre štúdium psychológie na univerzite v Leuvene. Sklamaný z toho, že odbor sa zameriaval najmä na vedu, školu opustil. Vyskúšal si herectvo a v roku 1987 založil vlastnú skupinu Ultima Vez. Laické i odborné publikum „chytil“ už svojím prvým predstavením What the Body Does Not Remember (Čo si telo nepamätá). Keď ho po dvadsiatich piatich rokoch vrátil na javisko ako remake, znovu mu tlieskal svet. Ultima Vez s ním obletela planétu a jednou zo zastávok bola minulý rok aj Bratislava v pohybe.
Tí, čo už podľahli mágii skupiny Ultima Vez, môžu porovnávať. Tí, čo ešte nie, majú šancu zistiť, v čom tkvie jej úspech. „Napriek širokému záberu sú Vandekeybusove produkcie nezameniteľné. Sú príznačné neuveriteľnou energiou a dynamikou na scéne. Jeho rukopis je poznačený ustavične sa meniacim multidisciplinárnym prístupom a odmietaním škatuľkovania,“ dodala Miroslava Kovářová.