Stretli sme sa v deň, keď večer hráte novú komédiu Romana Poláka Cirkus Scapin. Nie ste nervózna?
Závisí od typu predstavenia. Keď hráme komédiu, stačí si zopakovať texty. Hodinu, niekedy aj dve pred začiatkom predstavenia trávim v maskérni. Je to príjemná oáza oddychu, dám si kávu, sústredím sa na to, čo budem hrať, a idem na to.
Herci často hovoria, že len čo si oblečú kostým, naskočí im text. Aj vy to tak máte?
Neviem, či to u mňa prichádza s kostýmom… A možno aj hej. Zdá sa mi, že u mňa text prichádza skôr s vkročením do priestoru. Raz sme hosťovali v cudzom divadle a javisko sa veľmi podobalo tomu, na ktoré som zvyknutá. Niektoré body v priestore sa však líšili a mne po veľmi dlhom čase vypadol text! Inak mi pamäť funguje dobre. Skúšame dva mesiace, poznáme texty, „šlágvorty“, kolegov – ak niekomu nenaskočí presný text, v rámci logiky deja dokáže pokračovať.
V maskérni ste už aj v kostýme?
Niekedy áno, inokedy nie – podľa toho, aké náročné sú kostýmy a či by sa pri obliekaní nepoškodil účes či mejkap. Niektorí herci sú už hodinu pred začiatkom hry v kostýme, iní sa oblečú až tesne pred predstavením. V hre Cirkus Scapin mám parochňu, pretože hrám Cigánku, a do vlasov mi dávajú 60 sponiek, to je môj rekord.
Bavíte sa v maskérni alebo sa už sústreďujete?
Záleží od toho, či je predstavenie čerstvé, alebo už ho hráme dlhšie. Pri komédiách je to uvoľnenejšie. Iné je to pri filmovačke – tam text nemáme taký zažitý ako v divadle. Počas skúšobného procesu si ťaháme postavy domov a potom sme často aj nepríjemní. Naše polovičky to vtedy nemajú s nami ľahké… Ale moja polovička je tiež herec. S Martinom Varinským sme boli spolužiaci na vysokej škole. Dali sme sa dokopy v poslednom ročníku. On učí na základnej umeleckej škole a je doktorandom na VŠMU.
Cirkus Scapin je menej známa Moliérova hra. Komédia o tom, že oklamať a zmanipulovať sa dá všetko, ale vždy na to niekto doplatí. Prečo sa nehrá tak často?
Neviem, pritom je to typická commedia dell'arte – o dvoch lakomých otcoch a ich deťoch, ktoré sa oženia bez vedomia svojich rodičov. Otcovia s nimi majú iné plány, ale mladíci sú od otcov finančne závislí. Ale je tu postava Scapina, ktorý všetko bravúrne vyrieši. Režisér Roman Polák Moliérovu hru Scapinove šibalstvá premenoval na Cirkus Scapin. Režisér upravil aj text, ale hlavné motívy sú, samozrejme, Moliérove.
Foto: Peter Chvostek
Roman Polák povedal: „Moliére nám vo svojej hre dal vtipné situácie a my sa s nimi hráme, obraciame ich, prekrúcame, zakrúcame. Nepohybujeme sa teda v 17. storočí, ale dnes, v cirkuse nášho sveta, vzťahov a podvodov, v cirkuse slov, vášní, pohybu, hudby a atrakcií.“ Vy hráte cirkusantku Zerbinettu, ktorá predvádza rôzne kúsky s kruhom hula-hoop. Aj to bol nápad režiséra Poláka?
S Romanom som sa stretla pri uzatváraní minulej sezóny v SND. Už som vedela, že budeme skúšať Moliérovu hru, ale netušila som, aký má koncept. Povedal mi: Budete robiť s takým tým kruhom. Viete to? A ja na to: Neviem, ale naučím sa. Poslal mi video na inšpiráciu – ukazovalo súhrn toho najlepšieho, čo sa s hula-hoopom dá urobiť – dievča ho napríklad točí na drdole. Pán Polák zrejme chcel, aby som sa inšpirovala. Ale pracujeme s možnosťami, ktoré máme. Nie som profesionálna akrobatka, tak som si cez letné prázdniny našla kontakt na Dominiku Valkovičovú zo skupiny Dreamdancers. Hovorí si Dominika Hoopinka a s hula-hoopom pracuje profesionálne. Dreamdancers cestujú po svete a robia rôzne akrobatické vystúpenia, Dominika sa špecializuje na hula-hoop. Stretli sme sa v lete a ja som si potom hula-hoop zobrala aj do Chorvátska na prázdniny, šantili sme s tým. Vyzerá to možno ľahko, ale nie je to ľahké.
Ak by ste akrobaciu s hula-hoopom nezvládli, rolu Zerbinetty by ste nedostali?
Nie, ale Roman povedal, že ak mi to s hula-hoopom pôjde veľmi dobre, tak s ním na javisku budem stále. Chvalabohu, že skúšobný proces trvá dva mesiace, na začiatku pre nás všetkých účinkujúcich bolo ťažké skoordinovať text s akrobatickým pohybom. Pre nás činohercov to boli novinky. Na scéne máme slackline – balančné popruhy, chodúle, iný typ chodúľov na skackanie, Jakub Kuka jazdí na bicykli jednokolke a Juraj Loj sa pohybuje na hoverboarde, je to čosi ako segway bez držadla, ktorý sa ovláda navážením tela dopredu alebo dozadu. Nie je to vôbec ľahké.
Aj vám režisér sám niečo predvádzal z týchto kúskov?
Hovoril, aby sme sa ja a Dano Žulčák postavili vedľa seba a krúžili obaja v jednom hula-hoope. A my sme mu vysvetľovali, že fyzika nepustí – to sa nedá. Ale našťastie nám s pohybom pomáhal tanečník a choreograf Laco Cmorej. Roman Polák mal určitú víziu – niektoré miesto malo byť dramatické, iné romantické, lyrické, ale choreografiu vytvoril Lacko Cmorej.
Kto to mal najťažšie?
Lucka Kmeťová, ktorá hrala Hyacintu, sa trochu bojí výšok, a keď sa postavila na chodúle, zdalo sa, akoby mala tri metre. Roman to tak schválne nastavil – ja som malá, David Hartl v role Oktáva tiež malý, Lucia a Dano Žulčák sú zasa vysokí, tak schválne v hre vytvoril humorný kontrast – jeden z páru je vždy malý a druhý vysoký. Moje triky s kruhom neboli nebezpečné, som stále na zemi, šlo len o to natrénovať pohyby. S tým mi pomohli Lacko Cmorej a Dominika Hoopinka. Všetci herci sme sa tešili, že sa naučíme veci, s ktorými by sme sa za iných okolností možno vôbec nestretli.
Foto: Peter Chvostek
Je pre vás toto predstavenie výnimočné?
Tými akrobatickými kúskami určite. Inak mám vždy rada komédie. Mojou absolútnou srdcovkou bolo ešte školské predstavenie Woodyho Allena, ktoré tiež režíroval Roman Polák. Ale nedefinujem si, čo je pre mňa najlepšie. Som vďačná za každý typ práce, ale možno komédie sa mi skúšajú ľahšie. Hoci komédia je ťažký žáner – zahrať to tak, aby to bolo vtipné.
Bol aj Roman Polák iný pri režírovaní komédie? Bol veselo naladený?
Áno. Ak rátame aj školské predstavenie, režíroval ma už viackrát. Účinkovala som v jeho Neveste hôľ aj v hre o štúrovcoch v SND. Tam som hrala malú úlohu Márie Pospíšilovej. Potom sme robili na Letných shakespearovských slávnostiach Komédiu omylov. Roman Polák bol vždy zameraný skôr na drámy, sám hovoril, že nevie robiť komédiu, ale nakoniec to dopadlo dobre.
Pristavme sa ešte pri vašom účinkovaní v Neveste hôľ. Vaša rola mala predpísanú nahotu. Ako ste na to reagovali?
Ešte som študovala na VŠMU a dostala som správu, že som aj s niekoľkými spolužiačkami obsadená do úlohy jednej z tanečníc v Neveste hôľ. A že tam budeme nahé. Prvé, čo mi blyslo hlavou, bolo: tak ja tam teda nebudem. Nie som natoľko extrovertný a exhibicionistický typ. Všetky sme sa zľakli. Potom nám povedali, že môžeme mať spodnú bielizeň, ale je to text Františka Švantnera, Nevesta hôľ je vrcholné dielo naturizmu a nahota tam patrí. Veď aj Milan Ondrík a Petra Vajdová – hlavní predstavitelia – tam boli v istej chvíli nahí. Počas skúšania sme mali spodnú bielizeň pleťovej farby, ale povedali nám, že to nevyzerá dobre. Keď nahota nie je v diele násilná, patrí tam, aj diváci to vnímajú celkom inak, nie je to vulgárne.
Takže ste si na túto rolu zvykli?
Dali sme si teda podprsenky dole a režisér nám vybavil príčesky, ktorými sme si zakryli prsia. Nemuseli sme mať teda nejakú traumu. Keď sa počas generálky boli na predstavenie pozrieť kolegovia herci, hovorili, že je to krásne, decentné a je to veľmi jemnučko nasvietené, nič nevidieť. Ale ako pribúdali reprízy, zdalo sa nám, že osvetľovači si z nás robia žarty. Videli sme, ako svetlo pečie a už vôbec tam nie je jemnučké šero. Vďakabohu za príčesky. Ale tá scéna trvala len chvíľku, prijala som to ako súčasť konceptu, že to tam patrí. Keďže tam nebolo nič vidieť, bolo to pre mňa prijateľné.
Režisér Polák do predstavenia zapojil aj živly – oheň a vodu. Neprekážalo vám, že sa musíte máčať vo vode?
Bolo o nás veľmi pekne postarané, mali sme uteráky a veci na prezlečenie. Vo vode sme sa neváľali, len sme v nej chodili. Ostatní mali gumáky, ale my dievčatá, čo vijeme svätojánske venčeky, sme tam chodili bosé. Raz, aby nám nebolo zima, nám napustili vrelú vodu. To bolo tisíckrát horšie ako studená voda – nedalo sa v nej stáť. My sme hneď na začiatku predstavenia vychádzali ako sprievod. Našťastie potom voda trochu vychladla, ale najskôr to bol šok.
Foto: Robert Tappert
A my diváci sme vás ľutovali, že je vám zima!
Inak aj teraz je v novej hre Projekt 1918 režiséra Miška Vajdičku na scéne voda.
Chodíte sa pozerať aj na tie predstavenia, v ktorých nehráte?
Veľmi rada chodím do divadla, teším sa z predstavení kolegov. Veľmi sa mi páčili dve nové hry – Projekt 1918 aj Vysoká škola diváckeho umenia.
Potrebuje divák takúto prevýchovu?
Celá naša práca je pre divákov. V tomto predstavení spieva Dano Fischer Desatoro pravidiel pre návštevníkov divadla. Posledný bod znie: „Je nezdvorilé, ak diváci už počas klaňačky opúšťajú hľadisko, len aby sa čo najskôr dostali do šatne.“ Chápeme, že divákovi možno ide vlak, ale naozaj je to občas nepríjemné. Alebo keď je niekto chorý a kašle v divadle. Ak ste chorí, je lepšie ostať doma – pre divákov aj pre hercov. Akurát nedávno sme zažili predstavenie, kde diváci kašľali extrémne, čo nás vyhadzovalo v dialógoch. Kašeľ nám narušil sústredenie. Podobné je to s telefónmi. Veľakrát už herec prerušil dialóg a čakal, kým si divák vypne zvoniaci telefón – pretože to ruší aj zvyšok obecenstva.
Páči sa vám myšlienka hry: vychovať si profesionálnych divákov, ktorí by presne vedeli, ako sa majú správať? Je snom hercov mať profesionálnych divákov?
Nie, som vďačná, že diváci do divadiel na naše predstavenia chodia. Je to, dúfam, vzájomná radosť. Inak moji spolužiaci z VŠMU na predstavení pre školu zažili, že deti do nich hádzali centové mince. Potom sa predstavenie zrušilo. Asi mali decká pocit, že je to na pôde školy a môžu si robiť, čo chcú. Aj mňa ako diváčku, keď sa idem pozrieť na predstavenie, vyrušuje, keď sa niekto rozpráva alebo si šepká v divadle. Ale väčšinou máme slušných a sústredených divákov.
Zaujali ste nás aj v predstavení Rodáci, kde hráte celkom inú rolu – aktivistku.
Tú pestrosť v práci mám práve rada. Skúšali sme s fantastickým nemeckým režisérom Tillmanom Köhlerom – musel sa dostať do našej mentality, kultúry a politiky, pochopiť všetky súvislosti. Je to súčasná hra Valerie Schulczovej a Romana Olekšáka o netolerancii. Bolo to zaujímavé, je nás tam na javisku asi 17 ľudí. Režisér bol šokovaný, že každé predstavenie malo celkom iné reakcie. Diváci reagovali na iné miesta. Tillman je Nemec a hovoril nám, že v Nemecku by ľudia reagovali celkom inak. Na niektorých miestach u nás diváci vybuchli do smiechu a podľa neho by sa na tom v Nemecku nikto nesmial. Napríklad téma homosexuality je tam už dávno strávená a bežná, ale na Slovensku je to ešte stále veľmi citlivá téma.
Popularitu ste si získali v televíznych seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade a Búrlivé víno. Nakrúcate niečo aj teraz?
Nedávno sme dotočili nový seriál Delukse, ktorý by sa mal na TV JOJ vysielať v roku 2019. Je to o hoteli, v ktorom by ste chceli prespať, ale určite by ste v ňom nechceli robiť. Stále sa tam zahladzujú nejaké problémy. Hrám čašníčku. Bolo to pre nás všetkých veľmi príjemné a zábavné nakrúcanie, takže dúfam, že to bude zábavné aj pre divákov. Ale či to bude fungovať, to je alchýmia. Veľmi tomu držím palce.
Foto: TV Markíza
Pozeráte tiež seriály?
Nemám televízor, ale ak ma niečo zaujíma, pozriem si to na internete. Aspoň jeden diel, aby som mala prehľad. Inak však nemám veľmi čas pozerať televíziu – večer hrám, cez deň skúšame. A popritom sa venujem dabingu.
V staršom rozhovore ste raz zmienili, že ešte na škole vám zdôrazňovali, aké dôležité je čítať a vzdelávať sa. To je sympatické.
Áno, mojimi pedagógmi boli Ľuboš Kostelný a Michal Vajdička. Veľmi sa s ich odporúčaním stotožňujem – keď ideme skúšať nejakú postavu, treba vniknúť do jej psychológie. Treba mať rozhľad, keď robíme nejakú historickú alebo politickú hru – jednoducho, aby sme my herci neboli hlúpi.
Čo teda čítate?
Momentálne čítam knižky po anglicky, mám teraz priam mániu čítania anglických knižiek, pretože si chcem zdokonaliť angličtinu. Momentálne čítam napríklad Harryho Pottera, ktorého si pamätám z detstva. Vtedy som sa od tej knihy nevedela odtrhnúť. Tým, že si to tak pamätám, mi aj učenie angličtiny ide oveľa rýchlejšie. Potom som čítala Robina Hooda a Sherlocka Holmesa, kde už bola angličtina pre mňa trochu náročnejšia. V češtine som nedávno čítala Hesseho Siddhárthu, tie slová mi doslova chutili. Veľmi sa mi páčila aj Sklenená izba od Simona Mawera. A, samozrejme, čítam rôzne divadelné hry.
Je pravda, že vaším koníčkom sú motokáry?
Odmalička som inklinovala k autám, fascinovali ma. V detstve som dostala k počítaču volant a pedále – hrala som počítačové autíčkové hry Need for Speed a iné. Motokáry ma hrozne bavia. Tešila som sa, keď som si konečne mohla urobiť vodičský. Šoférovanie milujem, je to relax. Rada si skúšam rôzne typy áut – je to vždy iný pocit. Raz som šoférovala obrovský van, a keďže mám 158 cm, vyzerala som tam utopená a vodiči na križovatke sa buď na mne smiali, alebo boli zdesení, aké dieťa to tam sedí za volantom.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Dominika Žiaranová
Narodila sa 3. júna 1992 v Bratislave. Študovala herectvo na VŠMU. Diváci ju momentálne môžu vidieť v SND v hrách Rodáci, Apartmán v hoteli Bristol, Nad našu silu, Dobrodružstvo pri obžinkoch. V Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava účinkuje v hrách Cirkus Scapin, Zdravý nemocný, Tektonika citov a v rozprávke Koza rohatá, v divadle Astorka v hre Náš človek. Dominika tiež cestuje so zájazdovým predstavením Chlieb s maslom. Od 12 rokov dabuje, bola napríklad hlasom kráľovnej Viktórie z rovnomenného seriálu. Účinkovala tiež v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Búrlivé víno, Semafor, Doktori, Doktorka Ema a v seriáli Delukse, ktorý sa bude vysielať na budúci rok.
