Recenzia: Vedľajšie účinky bez silnejších následkov

Napriek silnému príbehu nejde o klasický text zameraný na dejovú linku. Autorka pracuje skôr s nedramatickými situáciami a dlho sa zdá, že sa v texte nič nedeje. No cez nekonkrétne až všedne znejúce dialógy vrství privátne i medicínske konflikty hry. Preto ťažko posúdiť, či táto laxnosť textu je zámerom, alebo, naopak, zásadným nedostatkom, s ktorým si režisérka Alena Lelková nedokázala účinne poradiť. Jej naštudovanie, až na niekoľko scén, totiž oplýva výrazne poddimenzovaným tempom, budovaním výstupov bez osobitejších nápadov, potrebnej tenzie i jasnejšieho interpretačného smerovania. Réžia rešpektovala vonkajškové indície textu natoľko, že zapríčinila jednotvárnosť inscenácie.

Výtvarné riešenie Marije Havran s témou hry komunikuje zámernou sterilitou. Abstraktná scénografia bieleho kvádra vo vnútri rozrezaného na tri menšie ich posúvaním do hĺbky javiska vytvára niekoľko hracích priestorov so zrkadlovými plochami. Reprezentujú jednotlivé prostredia hry i monitor počítača (s výbornými vizualizáciami Alexa Zelinu a Mateja Černušáka). Tie zároveň vypovedajú o stiesnenosti pocitov postáv, ktoré často hľadia na svoj odraz v zrkadle alebo sa v stavoch úzkosti krčia v tom najužšom z priestorov.

Inscenácia kladie nároky i na hereckých predstaviteľov, kde najmä vo výkone Diany Mórovej ako doktorky Jamesovej je citeľná ruka režisérky. Mórová kreáciu zbavila hysterických hereckých zlozvykov a prejav sa snažila zacieliť na problém postavy, nie na jej vonkajškový efekt. Doktorkin labilný duševný stav tak ukrýva za stoický odstup. Prílišnou sebakontrolou však tento rozmer postavy priveľmi utlmila (aj v momentoch skutočných emočných otrasov) a tým oslabila vyznenie jej privátnej drámy. No oproti už štandardnému výkonu Richarda Stankeho, ktorý do úlohy lekára Tobyho preniesol herecké prostriedky v ničom sa nelíšiace od jeho iných rol, Mórová poukázala aspoň na tento svoj málo prezentovaný tón.

Herecké jadro inscenácie stojí na predstaviteľoch dobrovoľníkov Connie a Tristana – Monike Potokárovej a Romanovi Poláčikovi. Obom sa darí aj v monotónnych dialógoch nájsť dramatický impulz a presvedčivo ho pretlmočiť do ľudsky prirodzeného vyznenia. Potokárovej Connie je seriózne a utiahnuté dievča, ktorého zdržanlivý výraz postupne prerastá do rapídnych emočných vírov. Z opatrníckej Connie sa stáva aktívna, ale k životu pokorná žena. Herečke sa tak v plnej miere, pritom nepredimenzovanými prostriedkami, podarilo vystihnúť širokú citovú škálu komplikovaného vnútorného sveta postavy.

Roman Poláčik svojou hereckou vehemenciou v prvej veľkej úlohe na javisku SND presviedča o oprávnení nového angažmánu. Jeho Tristan je presným partnerkiným opakom – náruživým mužom, ktorý máločo berie vážne. Preto herec vynaliezavo dynamizuje slovný i neverbálny prejav. Bezprostredné reakcie dokáže skombinovať s preniknutím do myšlienkovej podstaty úlohy a k tomu vie v replikách nájsť aj ich humorný odtieň, ktorý citlivo dávkuje v medziach atmosféry výstupu. Pritom ani na moment nenaruší nosný dramatický oblúk postavy.

Každý z komponentov inscenácie prináša určitý podnet. No najmä vďaka kombinácii málo dramatického, hoci tematicky výrazného textu a neurčitej réžii z nich v konečnom dôsledku vzniká nedostatočne vzrušivý celok.

TV Pravda: Aké bolo nakrúcanie nového slovenského filmu Trhlina (vysielané 24.1.2019).