Nová hra, v ktorej účinkujete, čerpá zo skutočnej, no málo známej udalosti, ktorou bol pogrom na Rómov v roku 1928. Máme naozaj takú krátku historickú pamäť? Prečo?
Áno, máme. Historická pamäť závisí od toho, akým spôsobom sa história prezentuje v rodinách, ale aj v škole. O dôležitých udalostiach, ako bol vznik fašistického slovenského štátu, holokaust, komunistická minulosť ani rómska problematika, sa v školách neučí. Videli sme to, keď sme navštevovali stredné školy na besedách po inscenáciách Elity aj Dnes večer nehráme, a mnohí študenti nevedeli o veciach z 90. rokov a už vôbec nič z ešte hlbšej histórie. Veľa z nich nepoznalo Mečiara, Lenina ani Gottwalda. Pre nás divadelníkov to bol šok. Historická pamäť mladej generácie je v katastrofálnom stave. Ak nepoznáme vlastnú minulosť, sme odkázaní na to, že budeme jej chyby opakovať. Resentiment k fašistickej alebo komunistickej minulosti je odrazom situácie v spoločnosti, v školstve aj v kultúre.
Nová hra o protirómskom pogrome Budete mať luft! má silný dramatický náboj, hoci je postavená takmer výlučne na faktoch. Je tým pre vás iná?
Je iná už v tom, že repliky nevymysleli autori inscenácie, ale sú to citácie z dobových výpovedí očitých svedkov tejto tragickej udalosti, z dobovej tlače, z archívnych materiálov. V hre sú dokonca použité aj fotografie z miesta činu. O to intenzívnejšie to človek vníma. Aby aj divák cítil celú hrôzu tej udalosti, kde boli pri útoku na rómsku osadu zabití šiesti Rómovia vrátane malého dieťaťa, my herci sme sa museli oprostiť od vlastného postoja. Skutočné výpovede odsúdených z policajných a súdnych záznamov dostatočne dokresľujú atmosféru doby a protirómske nálady, ktoré v 20. rokoch 20. storočia panovali. Za tých takmer sto rokov sa doba až tak nezmenila, mnohé repliky z tejto hry počúvame aj dnes.
Stvárnili ste aj množstvo postáv v hrách ruskej klasiky, no dnes sa jej hrdinovia pod vplyvom ruskej vojny na Ukrajine dostávajú akoby do nového svetla. Čomu môže podľa vás ľudí naučiť ruská klasika?
Ruská klasika je v prvom rade kvalitná literatúra – a u všetkých veľkých autorov, ako bol Čechov, Dostojevskij a ďalší, vidíme kritiku spoločensko-politického systému. Ukazujú nám ľudské osudy, ktoré deformoval a ničil feudálny alebo boľševický režim. Špeciálne hra Ruské denníky odhaľuje vyslovene zločinecký systém, ktorý sa z Ruska potom šíril do celej strednej Európy. Mladší ľudia už históriu nepoznajú a nevedia, aké to môže byť nebezpečné.
Do Národného divadla ste nastúpili v roku 1990, len rok po veľkých spoločenských zmenách. Čo by sa malo zmeniť dnes?
Môžem hovoriť len za kultúru, a tá je na absolútnom okraji záujmu štátu. Veľa ľudí si ani neuvedomuje, čo všetko je kultúrny produkt – nie je to len divadlo či kniha, ale aj hudba, ktorú si zapne v rádiu, či televízny seriál. V kultúre pracuje veľa rôznych profesií a dlho sa moríme s tým, že sú podhodnotené. Keď si člen orchestra musí privyrábať v pokladnici alebo prácou v sklade, je to absurdné. Politici nemajú poňatia, že kultúra je pre ľudí potrebná a podľa toho aj rozhodujú.
Aká zmena by bola dobrá v Národnom divadle?
Prebehlo výberové konanie či vypočutie, komisia odporučila kandidáta na generálneho riaditeľa, ale stále nebol vymenovaný. Niekto by tam zrejme rád videl iného. V takej veľkej inštitúcii sa ťažko nájde stopercentná zhoda. Nechcem sa vyjadrovať k Opere SND, lebo ju tak nepoznám, no pokiaľ viem, nespokojná je menšia časť, len dostávajú veľký priestor. Čím dlhšie sa čaká na vymenovanie generálneho riaditeľa, tým väčšie vznikajú pochybnosti, že sú za tým politické tlaky.
Máte prívlastok „angažovaný“ herec, lebo sa často vyjadrujete k vážnym spoločenským a politickým témam…
Robil by som to, aj keby som bol autobusár alebo parašutista… Vďaka tomu, že som herec, len dostávam priestor.
Foto: RTVS, Milan Krupčík
Na diskusných fórach pre to vyvolávate aj veľa odmietavých reakcií, často vás zaraďujú medzi „zapredaných hercov“. Môžete týmto ľuďom povedať, komu ste sa zapredali, prečo a za koľko?
Ak niekto má pocit, že sme sa zapredali, nech ukáže nejaký výpis či iný dôkaz. Rád si o tom pohovorím z očí do očí, ale anonymné diskusie na sociálnych sieťach ma nezaujímajú. Ak som sa zapredal, tak tomu, že chcem, aby tu bola sloboda a demokracia, aby sa ľudia nebáli povedať svoj názor, že budú za to prenasledovaní. Byť zapredaný takejto myšlienke mi vôbec nie je proti srsti.
Nedávno ste si zahrali aj v televíznom seriáli Einstein a vo filme Láska hory prenáša – vyzerá to ako spojenie rozumu a lásky.
Hovorí sa, že v láske hrajú prím emócie, a nie rozum, ale myslím, že keď je rozum a láska v živote v zdravej rovnováhe, tak je to dobre.
Foto: TV JOJ
Chystáte dva česko-slovenské projekty, jeden je divadelný a druhý filmový – čo to bude?
Slovenské národné divadlo v spolupráci s českým Národným divadlom pripravuje hru v réžii Jiřího Havelku, s ktorým sme už spolupracovali pri inscenáciách Elity a Dnes večer nehráme. Začíname tiež nakrúcať nový osemdielny televízny seriál pre Českú televíziu v koprodukcii s ZDF s názvom To se vysvětlí, soudruzi. Námet je výborný a scenár Mira Šifru a Lucie Vaňkovej je napísaný skvele, k tomu sa na seriáli podieľa dobrý profesionálny tím, takže sa na to teším.
Pred pol rokom vydali špeciálnu poštovú známku venovanú in memoriam scénografovi a vášmu bývalému partnerovi Alešovi Votavovi. Známky mávajú svoju nominálnu hodnotu, no známka venovaná umelcovi je poctou jeho dielu. Akú hodnotu mal Aleš Votava pre vás?
Nedá sa to vyjadriť len na príklade známky. Aleš bol pre mňa jeden z najdôležitejších ľudí, formoval ma a určitým spôsobom aj nasmeroval. Som veľmi vďačný, že som ho v mojom živote stretol.
Nedávno o vás vyšla kniha rozhovorov, v ktorej sa s vami rozprával Ján Štrasser. Čo v knihe o sebe prezradíte? A nie ste na memoáre ešte primladý?
To určite som! (úsmev). Či tam prezradím niečo nové, to neviem posúdiť, každého môže zaujímať niečo iné.
Čítajte viac Čomu sa zapredal herec Richard Stanke?
| Richard Stanke |
|---|
| Narodil sa v Šali, študoval herectvo na Vysokej škole múzických umení. Od roku 1990 je členom Činohry Slovenského národného divadla, kde stvárnil množstvo dramatických postáv, aktuálne účinkuje v jedenástich hrách v repertoári SND. Hosťoval aj v mnohých iných slovenských a českých divadlách. Svoj hlas prepožičal desiatkam postáv v dabingu, účinkoval v mnohých televíznych inscenáciách, vo filmoch ako napríklad Protektor (2009), Wilsonov (2015), Láska hory prenáša (2022) a seriáloch ako Delukse (2019 – 2021) či Einstein a v ďalších. Za svoju hereckú prácu získal Cenu literárneho fondu za postavu Čičikova v inscenácii Mŕtve duše (2010) aj za postavu biskupa Eduarda Vergérusa v inscenácii Fanny a Alexander, s prihliadnutím na dabingovú postavu vo filme Dobrodružstvá Hucka Finna a za réžiu Rozprávok bratov Grimmovcov (2016). V roku 2019 mu prezident Slovenskej republiky udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Jeho život a hereckú prácu mapuje Ján Štrasser v knihe rozhovorov Som Richard Stanke. |
