Ženská jemnosť, prekvapujúce fúzie, minimalizmus aj poctivé sóla. Džezáky aj tento rok počas troch dní namiešali koktail tak, aby chutil každému. Drobné nuansy obsiahnuté v hudbe si mohlo vychutnávať nielen citlivé džezové ucho, ale aj laik, ktorý v hudbe jednoducho vycítil výrazný osobnostný vklad. Sluchové orgány spozorneli už pri prvom nedeľňajšom hosťovi – Eugenovi Vizvárym, ktorý prišiel vzdať poctu zosnulému basgitaristovi Jacovi Pastoriusovi v programe For Jaco.
Súhra popredných slovenských hudobníkov pretkaná inštrumentálnymi dialógmi, ktoré pod klavírnym vedením často presahovali k intenzívnemu fyzickému zážitku, napovedala, že nebude trvať dlho, kým sa na festivale objaví podobný program – tentoraz však s názvom For Eugen. Vizváry patrí k najvyhľadávanejším klaviristom. Čo je však dobrým znamením, na päty mu šliapu aj nové talenty ako napríklad Valér Miko, ktorý sa so svojím triom predstavil na pódiu mladých talentov. Dojmu však mierne uškodil rušivý šum, s ktorým sa museli popasovať aj ďalšie kapely na „béčkovej“ scéne.
Záverečnému dňu džezákov dominovalo mužské obsadenie, príjemným spestrením preto bola speváčka Shayna Steele, ktorá sa už niekoľko rokov snaží vystúpiť z tieňa sprievodnej vokalistky. Steele má nepochybne našliapnuté na úspešnú sólovú dráhu, o čom svedčili aj búrlivé ohlasy z publika. Čím viac však pridáva plyn v živelnom pódiovom prejave, tým viac by mala ubrať v speve, kde sa mierne hlasové nedostatky snaží vykryť intenzitou hlasu. Namiesto „ukričaných“ polôh jej sedeli skôr nižšie a jemnejšie, kde mala dostatok priestoru pohrať sa s dispozíciou hlasu. Shayna Steele patrí k šťastlivcom, ktorým sa podarilo spolupracovať aj s populárnou formáciou Snarky Puppy. K jej pevnému jadru patrí aj klávesista a skladateľ Cory Henry, ktorý po roku a pol prišiel na džezáky s kapelou The Funk Apostles.
„Áno, správne, ten potlesk je na mieste,“ reagoval organizátor festivalu Peter Lipa na hlasné vítanie posledného hudobníka. Kto už jeho koncert zažil, vedel, že ide na istotu. Cory Henry hral na hammonde už ako dvojročný a počas ďalších 28 rokov svoje schopnosti vycibril k dokonalosti. Rytmu hudby sa podriaďuje celým svojím telom, nielen pohybmi, ale aj v klasických „obligátnostiach“, ako je prihováranie sa publiku. Ľudí vyzval, aby sa počas jeho koncertu cítili slobodne a neobmedzovali sa miestom na sedenie. A tak sa stalo. Nadšený dav hodenú rukavicu zodvihol a mnohí tak koncert ukončili rovno pod pódiom. A stala sa ešte jedna vec. Pokým sa Henry na pódiu rozdával, jeho „funkoví apoštoli“ spisovali celkom nové evanjelium. Stojí tam, že kým existujú jemu podobní hudobníci a fanúšikovia, ktorí ich budú ochotne nasledovať, džez má stále budúcnosť. Ktovie, akú kapitolu napíše multiinštrumentalista Marcus Miller, ktorý v nedeľu 29. októbra vystúpi v bratislavskej Starej tržnici.
