Foto: Ivan Majerský, Pravda
Čím si vyslúžil majster pouličnej fotografie Bruce Gilden status svetovej hviezdy?
Jednoduchšie je urobiť fotografiu o utečencoch zachraňovaných z vĺn Stredozemného mora ako o obyčajných ľuďoch križujúcich ulice New Yorku. V druhom prípade predsa nejde i nič dramatické. Svojou poetikou a štýlom tvorby však Gilden dokáže vytiahnuť z anonymných ľudí, ktorých stretne na ulici, emocionálny extrakt. Odkryť spoza masiek, ktoré si nasadzujú, ich vnútorné tváre. Svojimi fotografiami nerozpráva príbehy, ale sústreďuje sa na to, aby hovoril o vnútornom svete človeka ako individuality. Koncentruje sa na psychiku postáv, ktoré iní míňajú, dokáže ich v galérii vytiahnuť pred diváka, ktorý im zrazu začína rozumieť a začne sa o nich zaujímať.
Príde aj na svoju utorňajšiu vernisáž? V rámci Mesiaca fotografie má naplánovaný aj workshop, o ktorý je veľký záujem.
Chcel ubytovanie v päťhviezdičkovom hoteli, letenku do biznis triedy, zaplatiť taxík na letisko… Všetky požiadavky sme mu splnili. Potom písal, že lietadlo bude mať asi dvaapolhodinové meškanie. Odpovedali sme, že to neprekáža. Meškanie napokon let nemal, ale najčerstvejšia informácia hovorí, že z New Yorku vôbec neodletel! Ani sa nepýtajte, ako sa cítim…
Foto: Bruce Gilden
Ďalším headlinerom, ktorého výstavu v utorok v Dome umenia otvoria, je japonský fotograf Nobuyoshi Araki. Názov jeho najnovšieho projektu EroReal vyvoláva zvedavosť.
Kým Gilden obnažuje intimitu vo verejnom svete ulíc, špičkový svetový autor Nobuyoshi Araki zaostruje na obskúrny svet temných uličiek. Nezvyčajné sexuálne praktiky zobrazuje spôsobom, pri ktorom si divák kladie otázku – nedal sa ovplyvniť pornografiou? On však ten obskúrny svet dokázal akoby poľudštiť, niekedy zosmiešniť, ironizovať, ale stále sú jeho fotografie o erotike, sexualite a vitalite pudov. Mimochodom, po prvý raz v histórii nášho festivalu je práve táto výstava prvou, na ktorú neodporúčame vstup deťom do pätnásť rokov.
Výstavu World Press Photo, ktorá bola priveľmi drahá, nahradila časom iná, nemenej zaujímavá Sony World Photography Award. V tohtoročnom programe však chýba.
Dôvodom nie je fakt, že za výstavu, ktorá bola spočiatku zadarmo, začali pýtať sedem tisíc eur. Nemala však až taký divácky efekt, aký som očakával. Vlani na ňu totiž už veľa návštevníkov neprišlo, hoci som mal pocit, že aktuálne udalosti, krajina, zvieratá a vôbec fotografie všetkých súťažných kategórií by ľudí mohli zaujímať. A vzhľadom na klesajúci dopyt sme sa rozhodli, že tentoraz do toho nepôjdeme.
Čím je mimoriadna tvorba španielskeho umeleckého fotografa Maxa de Estebana?
Pochádza z reklamného prostredia a v Španielsku má za sebou veľmi úspešnú dráhu. Tvrdo presadzuje názor, že digitálna fotografia už nie je kópiou reality, ale začiatkom novej éry. Aj keď používa motívy z reality ako tváre, plynové či ropné veže, jeho snahou je väzby čo najviac prerušiť. Zdôrazňuje, že je to len hra. Že podobne, ako sa maliar hrá s farbami a formami na plátne, on sa hrá s nulami a jednotkami. A človek má sledovať vizuálnu hru farieb.
Foto: Nobuyoshi Araki
Každoročne nasvecuje Mesiac fotografie fotoscénu krajín strednej a východnej Európy. Ktorú z tohto okruhu výstav by ste zvlášť zdôraznili?
Vyzdvihol by som bulharskú fotografku Yasenu Popovú. Pri pohľade na názov jej inak výbornej výstavy Mestský hmyz bude človek čakať fotografie ploštíc, švábov, chrobákov a vôbec najrozmanitejšieho hmyzu. A nie, sú to autá, motocykle, proste všetka technika, ktorá sa hýbe po uliciach miest. Ona ju však fotografuje z radikálne odlišného pohľadu – z veľkého nadhľadu alebo podhľadu. Odrazu vidíte auto zospodu a máte pocit, že je to skutočne akýsi čudesný tvor z 22. storočia. Premenila techniku zaplavujúcu ulice miest na čosi povedal by som „chrobákoidné“. A divák len otvára oči a povie si – aj takto sa to dá vnímať.
Súčasnú slovenskú fotografiu reprezentuje Boris Németh s výstavou Homeland, z ktorej jedna fotografia zdobí aj titulku katalógu a bulletinu.
Je to výrazný autor, dokumentarista a reportér, ktorý dokáže skĺbiť portrétnu fotografiu, ktorú robí pre časopis, s novinárskymi témami, ako napríklad s témou radikálnej pravice. Navyše sa ani v dokumente nebojí inscenovať, aby povedal čosi viac. Ide akoby v šľapajach Martina Kollára. Aj v Némethových fotografiách je niečo nadreálne, niekedy až neskutočné, ale má väčší ťah po konkrétnych problémoch. Má talent vystihnúť extrakt situácie, vo svojich prácach kombinuje príbehy so psychológiou. Práve táto kombinácia z neho urobila lídra generácie dnešných tridsiatnikov.
Až na začiatok 20. storočia vracia divákov výstava fínskych fotografických pohľadníc s názvom Mystika montáže.
Tie fotografické pohľadnice sa vo Fínsku vydávali v prvých desaťročiach minulého storočia v státisícových nákladoch. Išlo o absolútne populárne umenie, kurátor Harri Kalha hovorí o protosurrealizme. S odstupom sto rokov vidíme, že aj toto umenie malo svoje hodnoty – bolo metaforické, vtipné a pritom v podstate ľudové. Ľudia si ich posielali, neboli určené pre galérie. V nich už vtedy visel Picasso. Vždy ma zaujímalo a zaujíma rozhranie populárneho a vysokého. Fotografické pohľadnice boli ľudové a populárne, surrealizmus vysoký. Výstava napĺňa našu ambíciu prihovoriť sa širokému publiku, ale súčasne predstavuje zaujímavý fotografický alebo vizuálny jazyk.
Foto: Boris Németh
Kapitolku z histórie fotografie na území dnešného Slovenska nasvieti výstava Ateliér Gusztáv Matz.
Pred dvoma rokmi sme v Stredoeurópskom dome fotografie založili Múzeum fotografie, ktoré sa venuje dejinám. Snažíme sa pripomínať, že najmä v rámci 19. storočia máme aj tu dejiny. V roku 1890 Gusztáv Matz odkúpil od Karola Divadla ml. ateliér v Spišskej Novej Vsi, po jeho smrti ho prevzala vdova a potom aj deti. Zo sklenených negatívov, ktoré sú uložené v Štátnom archíve v Levoči, urobil Peter Župnik kvalitné zväčšeniny, tie fotografie – zväčša portréty – sú nesmierne poetické a približujú stratený svet konca 19. storočia. Výstavu sme do programu zaradili aj preto, aby si ľudia uvedomili, že Múzeum fotografie je potrebné a o dedičstvo sa treba starať.
Novinkou aktuálneho ročníka je Open Call, čo vlastne Otvorená výzva prináša?
Záujem o Portfolio Review, ktoré sme robili dlhých pätnásť rokov, časom klesol. Kedysi prichádzalo do Bratislavy osemdesiat účastníkov, aby dali zhodnotiť svoje portfóliá dvom desiatkam špičkových zahraničných kurátorov a dostali sa tak do sveta galérií, novín, časopisov, múzeí, galérií a zberateľov. Naposledy ich bolo tridsať. Ide o veľmi nákladné podujatie, do ktorého musia aj samotní autori dosť investovať. Skúsili sme to tentoraz inou cestou. Cez internet sme rozposlali správu, že záujemcovia nám môžu posielať svoje súbory fotografií za minimálny poplatok a spomedzi nich vyberieme desiatku najlepších autorov a ich diel, ktoré predstavíme na samostatnej výstave. Prihlásili sa dve stovky mladých talentov z celého sveta a práce vybratej desiatky sú kvalitné a zaujímavé.
