Voda k mlynu neodmysliteľne patrí, v podobe dažďa však dokáže poriadne potrápiť. Práve pre premenlivé piatkové počasie sa Popoludnie nabité poéziou, ako časť programu nazvali organizátori, presunulo z vidieckeho dvora do blízkej stodoly. Na mieste, kde sa kedysi skladovali poľnohospodárske plodiny, sa tentoraz na drevené steny a vysoké trámy posiate pavučinami ukladali čítané verše autorov ako Ján Buzássy, Agda Bavi Pain či Peter Šulej. Priestor bol zaplnený až po vstupné vráta, kto sa však rozhodol dať si pauzu, pokojne mohol odbehnúť vyvetrať sa do záhrady mlyna.
Povinnú prestávku musela napokon absolvovať väčšina osadenstva, a to najmä pre neúnosné naťahovanie programu zo strany moderátora diskusie – filmára Patrika Lančariča, ktorým narušil celú dramaturgiu večera. Kto vyšiel na chvíľku von, narazil na celkom iný druh poézie – verše, ktoré netešia sluch, ale skôr zrak. Slnkom zaliaty areál Schaubmarovho mlyna miestami pripomínal majáles. Výzdoba v podobe pestrofarebných stužiek, hrajúce sa deti, kohút, ktorý „pomeškal“ v budení, vtáčí spev či kačice prelietajúce ponad dvor – to všetko muselo chvíľkami návštevníkom festivalu pripomínať prázdniny u starých rodičov. Ako by napísal Vincent Šikula, každý má v spomienkach nejaké tie Prázdniny so strýcom Rafaelom. A možno práve o to jeho dcére – hlavnej hostiteľke Veronike Šikulovej aj išlo.
Slovenská prozaička a iniciátorka festivalu sa bezprostredne mihala medzi desiatkami ľudí, akoby mala potrebu osobne privítať každého jedného hosťa. Chvíľkami pripomínala mamu, ku ktorej prídu deti skloniť hlavu, inokedy zase bola samopašných dieťaťom ona sama. Neustále v pohybe (okrem ležérneho polihovania na tráve) bola aj počas koncertu brnianskej alternatívnej kapely Budoár staré dámy, ktorý ľuďom na dvore spríjemnili posledné lúče zapadajúce slnka. Mladá kapela však možno doplatila na charakter festivalu, ktorý návštevníkov akoby spomalil a prispôsobil ich pohyby a vyjadrovanie metaforám. Celkom inú atmosféru v podobe živého rozprávania však priniesol ďalší hosť festivalu – český spisovateľ Jáchym Topol.
Aj keď Feliber poetry cieli na poéziu, nechce sa vymedzovať príliš ostro. Aj preto v piatok dostali priestor okrem hudby aj film či fotografia. Večer patril dvom Topolom. Film (Takovej barevnej vocas letící komety) aj fotografia približovali život zosnulého českého undergroundového hudobníka Filipa Topola a jeho kapelu Psí vojáci, jeho brat Jáchym so svojím novým románom Citlivý člověk zase reprezentoval žáner prózy. V knihe hovorí o rodinke kočovných komediantov, ktorí putujú po rôznych festivaloch západnej Európy, no nakoniec sa rozhodnú usadiť na rieke Sázava. Jednu z kľúčových častí románu písal autor aj na festivale Pohoda, kde dostal malý stan hneď vedľa hlavného pódia. Ten večer tam hrala skupina Prodigy.
„Plynie z toho ponaučenie, že spisovatelia a básnici sa nikdy nemôžu vyhovárať. Ja nemôžem písať, ja na to nemám čas, kričia mi tu deti, to predsa nikoho nezaujíma. Čo taký Cervantes, ktorý napísal Dona Quijota, keď mu odsekli ľavú ruku? Alebo Ivan Martin Jirous, ktorý sedel osem rokov vo väzení? Tak som si vravel: Ja sa tu sťažujem, že idem na Pohodu a nemôžem písať. Tak som to teda napísal v malom zelenom stane a Prodigy, to je fakt ,smrťákʻ,“ spomínal úsmevne Topol, ktorý sa blysol ako vynikajúci fabulátor a vtipný rozprávač.
Festival Feliber poetry trval v Pezinku a Modre od 24. do 27. mája. Čo sa týka Schaubmarovho mlyna, piatok mal svojskú príchuť slobody. Niekedy ju však bolo cítiť až príliš a posunutý program do neskorých hodín negatívne vplýval na koncentráciu návštevníkov. Vyvažovalo to však samotné prostredie, ktoré bolo plnohodnotnou súčasťou programu. Dobre si to uvedomujú organizátori aj hostia festivalu, ktorí sa zrejme radi vrátia aj na budúci rok.