A to je ten istý človek, ktorý vie divákov až bláznivo rozosmiať. Jeho humor, ale nie je obyčajný, je to humor zrelého muža, ktorý má srdce na mieste. Postavy, ktoré stvárňuje, majú tiež silný príbeh, aj keď sú to komickí ľudia, ktorí nekonajú vždy správne. Vedia sa dotknúť našich príbehov a to vďaka hercovi Petrovi Sklárovi (41).
V Divadle GUnaGu chystáte novú hru so Slávkou Halčákovou – vraj pôjde o trojuholník?
Ešte o tom nechcem veľa prezrádzať, ale áno – mali by sme tam byť traja. Ja som ten starší muž z trojuholníka.
Už ten starší?
Áno. Veď som vlani oslávil štyridsiatku.
Bolo to smutné?
No náhodou to bola veľmi pekné oslava – ako v amerických filmoch. Mal som štyridsať, na druhý deň sme točili, bolo pred divadelnou premiérou, boli chrípky, veľa roboty a tak sme si povedali, že to oslávime až vo februári a že zatiaľ pôjdeme iba do pizérie na takú tichú drobnú večeru. Napokon sme išli do vinotéky v Šenkviciach, otvorili sa dvere a tam sedelo asi šesťdesiat mojich najbližších kamarátov, o ktorých by som nepredpokladal, že sa môžu dať v jeden večer časopriestorovo dokopy. Boli tam ľudia z SOS, kamarát Karol Vosátko, jednoducho ľudia z rôznych mojich kútov, pracovných aj mimopracovných. To bolo prekvapenie, úžas, lebo som nič netušil. Dostal som aj krásny darček – stal som sa vlastníkom pozemku na Marse.
Takže vy máte kam ísť, keď sa to na Zemi zosype.
To áno, a je to vraj aj dobrý vklad.
Tak ste zabezpečený. Ale viete sa aj uskromniť?
Aj v divadle inklinujem skôr k skromnejším veciam so silným príbehom. Výprava nie je pre mňa až taká dôležité – svetlá, efekty, kostýmy. V Prahe som napríklad videl predstavenie Petra Brooka – na scéne bola len kopa smetia, černoch a černoška z nej vyberali rôzne predmety, ktoré používali ako symboly a rekvizity. Mal som z toho predstavenia oveľa väčší zážitok ako z obrovského muzikálu. Mám rád také predstavenia a rád by som v niečom takom aj hral – napríklad v Geľmanovej Lavičke.
Aké úlohy sú ťažšie – smiešne či vážne?
Smiešne úlohy sú najťažšie. Vyvolať smiech tak, aby to bolo prirodzené a spontánne, aby to ľudia aj tak prijali, to je veľmi ťažké.
Ako sa to robí?
Toto ja neviem… Naozaj neviem, lebo… Je to také…, že to ani nedokážem opísať. Možno by sa to podarilo nejakým teoretikom. Človek jednoducho začne rozmýšľať nad tou postavou, ako by to asi bolo treba robiť, aby to bolo dobré. Ale ono sa to začne formovať až počas skúšok.
Niekedy sa aj bojíte, že nezvládnete, že to zrazu nebudete vedieť urobiť?
Jasné, že sa bojím, pretože u nás je to tak, že človek je taký dobrý, aké dobré je jeho posledné predstavenie, alebo jeho posledné šou. Vždy začíname od začiatku a nanovo, Výhoda je, ak sú herci vyhraní, ak majú viac skúseností, keď už niečo vedia, ale v každom prípade ísť do toho je vždy vzrušujúce. A je tam aj tá obava a je tam aj tá tréma.
Keď cítite, že nie ste vo forme, viete sa zmobilizovať?
To už asi patrí k hereckému remeslu. Niekedy je to veľmi ťažké, ale je to nutné. Pre mňa je zaujímavé zistenie, že niektoré projekty sú ako keby posvätené, ide to ako keby samé. To som zažil v Prahe na DAMU. Ešte ako študent som mal behom dvoch týždňov dve premiéry. Jednu som robil s Janom Schmidom z Ypsilonky /ktorý nás na DAMU učil herectvo, bol to taký náš guru/ a druhú som robil s mojimi spolužiakmi, začínajúcimi režisérmi a hercami z DAMU. Do obidvoch predstavení som išiel naplno, so všetkým, čo som vedel, oba projekty som robil najlepšie, ako som len vládal a predsa – jeden projekt nedopadol dobre a ten druhý, s pánom Schmidom, nám priniesol standing ovations. Bola to hra Franz Kafka ist aus Prag /Franz Kafka je z Prahy/ úžasná divadelná koláž, s ktorou sme potom pochodili Európu a svet. Ešte aj dnes, keď idem do Prahy, vždy sa v Ypsilonke zastavím a keď mám čas, pozriem si predstavenie.
Prečo ste išli študovať do Prahy?
Bol som dvakrát na talentových skúškach na VŠMU a vždy som sa dostal až do záverečných kôl, ale nevzali ma. Neviem či to bolo práve tým, že ma brali ako dabingové, rozhlasové dieťa a to považovali za príťaž. Ja som v tejto brandži naozaj od malička, už mám odpracovaných tridsať rokov, takže, už by som mohol ísť do dôchodku. Vtedy ale prevládol názor, že som tou deckou hereckou skúsenosťou "pokazený“. Taká teória u nás vládla a tak som išiel do Prahy na fakultu alternatívneho herectva, kde ma nikto nepoznal, kde nevedeli, že som pokazený a tam ma vzali na prvý krát.
Kde boli skúšky ťažšie?
Zdalo sa mi to rovnaké – aj tam aj tu sa skúmali základné herecké predpoklady: či je človek citlivý, vnímavý, či vie hrať, či má jazykové vybavenie, či vie spievať, hrať na hudobný nástroj…
Boli ste duševne pripravený, že budete študovať v Prahe?
Bola to veľká pecka! Kým som sa dostal na vysokú školu, mal som už skoro dvadsať rokov a bol som zvyknutý na rodinné teplo a pokojné zázemie. Zrazu som bol hodený do študentského života na internáte. Ale zvykol som si veľmi rýchlo a prispôsobil som sa.
Viete perfektne po česky?
Je to strašne „ošidné“ ako by povedali oni. Môj najväčší úspech bola Shakespearova hra – a tou som vlastne aj absolvoval – Zimná rozprávka. Bol tam jeden kritik, ktorý povedal: "Ten kluk, co dělá prince Mamilia, tak on je z Ostravy, že jo?“ To ma potešilo, lebo ma bral ako človeka z Čiech, len s nárečím v hlase. Čeština je na herectvo veľmi ťažká, lebo oni ináč tvoria t a d a na to všetko myslieť popri ostatnom, to nie je maličkosť. Slováci to mali na škole ťažšie – hodiny driny s češtinou ako s javiskovou rečou.
Kto boli vaši spolužiaci?
Chodil som do ročníka napríklad s Kateřinou Brožovou, s hercom Jakubom Špalkom, s liedrom skupiny Chinasky Mišom Malátnym, s tým sme chodili aj na vojenskú katedru.
Boli ste na DAMU práve v revolučných rokoch. Ako to zmenilo váš študentský život?
Revolúcia rapídne zmenila chod školy. Šéfom katedry sa stal Josef Krofta, výborný režisér európskeho formátu. On učil aj vo Francúzsku, mal svetový prehľad, takže – nároky stúpli. A panovala porevolučná eufória. Ráno sa začínalo o ôsmej výučbou cudzích jazykov, potom boli technické záležitosti /ako javisková reč/, od druhej do šiestej sme mali blok herectva. Po herectve ešte bola akrobatika a podobné veci, takže – my sme boli v tej škole, od ôsmej do deviatej večera. Bolo to super. Krofta si vždy zavolal nejakého guru, nejakého kvalitného človeka, ktorý nám so svojím tímom prednášal. Krofta vedel, že títo ľudia nemôžu učiť stále, nemajú čas, ale na semester sa mu sľúbili a tak nás učil napríklad Martn Dejdar, alebo Arnošt Godlflam a ďalší zaujímaví umelci.
Aj ste počas revolúcie vyhodili nejakého profesora?
Áno, stalo sa, ale nemyslím si, že by to bolo na základe nejakých politických presvedčení, to nie. Človek v hereckom prostredí, ale tiež začal byť jemný egoista: keď vedel, že sú učitelia spevu, ktorí človeka vedia lepšie naučiť spievať a keď si mohol vybrať zo štyroch pedagógov, tak išiel k tomu najlepšiemu, alebo k tomu, s ktorým sa mu dobre robilo. Stalo sa teda aj to, že niekto zostal bez práce, ale neboli tam nejaké brutálne čistky, že ty áno, ty nie. Skôr – aspoň ja som to bral pocitovo a profesionálne.
Neobľúbení učitelia zostali bez žiakov?
Niekedy aj neobľúbený profesor, ktorý vie naučiť, má viac poslucháčov, ako ten kto je strašne obľúbený, ale nenaučí nič.
Dá sa herectvo naučiť?
Dá sa ukázať cesta… Smer hereckého rozmýšľania, náhľad na tú postavu, to sa dá, ale potom už je vždy všetko na tom hercovi. Zlé je, keď od pedagógov vyjde desať ich klonov. Takto to nejde – lebo v tomto našom povolaní musí byť každý originál.
**Aký bol návrat do Bratislavy? **
To sa už začala deliť republika a my sme boli v Čechách "latentní cizinci“. Skončil som školu a potom som bol rok s mojimi spolužiakmi na voľnej nohe. Bol som determinovaný jazykom – z divadelných platov sa vyžiť nedá a rozhlas či dabing boli pre mňa s jazykovým handicapom nedostupné. Musel som ísť na vojnu, ešte bola povinná, a spojil som príjemné s užitočným – i šiel som do divadla LUDUS Tam som robil technika a aj som hral. Kamarát Karol Vosátko ktorý bol režisérom v GUnaGU, ma zoznámil s Viliamom Klimáčkom a začal som tam hrať. V prvej hre som hral hrdinu počítačovej hry. Už je to dvadsať rokov.
Po kom ste zdedili talent?
Mama je profesorka slovenčiny, takže ona ma na to naviedla. Ja som sa chcel stať hercom od šiestich rokov. Chodil som s mamou na recitačné súťaže, ona ma „nakopla“ a potom som už išiel sám. Mama pochádza zo Šenkvíc, teraz učí už jedenásť rokov na univerzite v Poľsku a píše filologické knihy. Otec, stavebný inžinier, bol racionálne zameraný, ale v mladosti tancovali v Šenkviciach vo folklórnom súbore a robili aj ochotnícke diavdlo. Tak sa vlastne rodičia zoznámili.
Mama vás aj kritizuje?
Ona vie dobre skritizovať. Vie ma aj naštartovať, ale už som dospel do štádia, keď, dovolím si tvrdiť, mám svoje skúsenosti a už viem, že každý človek má nejaký názor. Ja už počúvam seba a v divadle režiséra.
Ovládate cudzie reči?
Cudzie jazyky sa na mňa lepia. Chodil som už do nemeckej škôlky, chodil som do jazykovej školy, na gymnáziu som si pridal francúzštinu a svet ma prinútil naučiť sa po anglicky. Mám dve sestry – stredná sestra žije v Madride, je španielska občianka, druhá sestra je profesorka španielčiny a slovenčiny tiež v Poľsku. Takže – naše dievčatá vyrazili do sveta a my s otcom chránime rodinný krb v Šenkviciach. Tieto svetáčky občas do šenkvíc prichádzajú, my s otcom vtedy navaríme, oni nás skritizujú, povedia čo a ako máme spraviť a zasa sa vyberú do sveta. Dávajú idey a my sme výkonní.
Ako sa vyrovnávate s popularitou, ktorú ste získali v SOS a Mafstory?
Keď idem po ulici, stáva sa, že sa ľudia usmejú. Ja a kolegovia máme výhodu, že sme sa nestali populárni za tri mesiace ako rýchlokvasené celebrity. Sme bežci na dlhé trate a museli sme si to vydobiť vlastnou prácou. Pozornosť publika je nám príjemná, ale nepomelie nás to, ako niekoho, kto sa dostane do nejakej vily v nejakej šou.
Veľa sa už písalo o vašom nevydarenom manželstve, o sklamaní v ňom. Ako sa vám to mohlo stať?
Bola to študentská láska, spoznali sme sa v Prahe na internáte a človek, keď je zaľúbený, nevidí to, čo by pri inom páre hneď zbadal. Alebo si myslí, že toho človeka prevychová. Toto je moje poznanie – nikto sa nedá prevychovať. Mám ale dvoch nádherných synov, takže, všetko má svoj zmysel.
Teraz ste si už v láske dobre vybrali?
Dúfam. S priateľkou Monikou sme už štvrtý rok.
Dcéra vašej priateľky je pôvabná blondínka Linda.z reklamy na T mobil. Ste na ňu pyšný?
Linda má 23 rokov je to samostatná dospelá žena. Na jednej starne ma teší, že má taký úspech cez túto reklamu, ale ona má aj iné úspechy – študuje produkciu, má vlastnú castingovú agentúru, je usilovná a pracovitá.
Podobá sa na mamu?
Linda je blondínka a moja partnerka je brunetka. Obe sú krásne ženy, ale nepríde mi, že sú klony.
Hráte doma synom?
So synmi si radi čítame. Majú radi Pána prsteňov a teraz sme si kúpili Stillmarion od Tolkeina, čo ako keby bol predobraz dejov Pána prsteňov. Ja mám rád Umberta Ecca, Miku Waltariho a pánskych autorov – špionážne, ekonomické, politické trilery.
Aký význam má dnes divadlo a kedy sa cítite najužitočnejší?
Najužitočnejší sa cítim, keď urobím svojim synom raňajky alebo obed, keď ich veziem do školy, keď sa o nich postarám, keď sú chorí a keď sa spolu rozprávame, keď vidím, že sa so mnou chcú rozprávať, alebo keď si ležíme v posteli a čítame si. Divadlo je úžasná vec, aj šoubiznis, ale rodina a synovia sú najúžasnejšia vec.
Viete sa na sebe zasmiať?
Viem sa na sebe zasmiať. Mužskú márnomyseľnosť nemám až tak vyvinutú. Keby som sa nevedel na sebe zasmiať, nemohol by som hrať rôzne bizarné postavičky. Bol by som kŕčovitý. Smejem sa zo seba veľmi rád.
Ste odvážny? Máte rád dobrodružstvo? Napríklad výlet do neznáma, noc na cintoríne ?
V toku času sa teda odvaha jemne skresáva. Som odvážny, ale musí tam byť kalkulovateľné riziko. My sme lyžiarska rodina, strašne radi a veľa lyžujeme. Keď som mal dvadsať, lyžoval som agresívnejšie, dnes si už vychutnávam tú jazdu, idem pomalšie, lebo viem, že mám pre koho žiť a o koho sa starať. Ale dobrodružstvo mám rád. Už byť hercom na Slovensku je dnes dobrodružstvo: neviete čo bude zajtra. Môžu byť uzavreté zmluvy, ale príde kríza a herecký život sa môže v sekunde otočiť.
Dotkla sa vás kríza?
Určite, ako každého. Je to tak – ľudia prídu do divadla, ked majú všetko zaplatené, keď majú čo jesť a majú teplo. Vtedy prídu do divadla pobaviť sa. Keď toto nie je, asi aj tých divákov bude menej. Budú si vyberať kam pôjdu a či pôjdu.
Vzrušuje vás politika?
Ako každého chlapa, i keď – je mi jasné, že my, bežní konzumenti, prijímatelia politiky, do nej nevidíme. Nevieme aké sú tam vnútorné prepojenia, výhody, dohody… Toto nevieme a myslím si, že sa nám dostáva len tá vonkajšková strana veci, zostáva nám iba raz za tie štyri roky dobre si zvoliť.
Čo vás vie roznežniť?
Vie ma roznežniť veľa vecí, s emóciami ako herec narábam… Vie ma roznežniť darček, čo mi nakreslili moji chlapci, aj s venovaním, vie ma roznežniť dobrá kniha a, napriek tomu, že viem ako sa tie filmy točia, napriek tomu, že som účastníkom filmového priemyslu, vedia ma dostať filmy Stefana Spielberga. Keď je naozaj tak dobre namiešaný ten koktail emócií, ja, veľký chlap, mám zrazu guču v krku. Alebo – roznežnela ma situácia v Doktorovi Housovi, kde dabujem doktora Wilsona – v jednej často mi vyhŕkli slzy priamo pri dabovaní. To bola teda pecka! Musel som prehltnúť.
V Štúdiu L+S ste účinkujete v hre Najšťastnejší z troch, ktorú režíroval Vladimír Strnisko. Ako sa vám s ním robilo?
Pre mňa to bola výborná škola, lebo on vie úžasne odkrývať charaktery postáv. On nehovorí veľa, ale povie tak trefne, že ten herec potom má šancu si hľadať sám, ale aj tak je to podľa predstáv režiséra. Strašne radi to predstavenie hráme.
Keď sa stretnete s originálnym režisérom, odnesiete si skúsenosť aj do iných projektov?
Určite, to sa tak kumuluje, všetky tie pracovné postupy sa ukladajú, v pamäti, preto sa aj hovorí, že dobrí herci sú tí, ktorí sú „vyhraní“ – majú viac skúseností a hereckých zážitkov za sebou.
Nemáte tendenciu, keď dlhšie hráte nejakú úlohu, prepašovať do nej stále viac tej svojej predstavy? Nestáva sa, že na konci je predstavenie úplne iné ako na začiatku?
Stáva sa to. ale to je väčšinou pri predstaveniach, ktoré sa hrajú dlhé sezóny. Mali sme v GUnaGU predstavenie English is easy, Csaba is dead. Keď som si pozeral záznam z roku 2000 a predstavenie z roku 2006, tak už to bolo síce to isté, ale úplne iné predstavenie. Už si to žilo svojim životom.
Peter Sklár
Herec Peter Sklár sa narodil 25. 1. 1968 v Modre. Už ako dieťa účinkoval v rozhlase, vyštudoval v Prahe DAMU /1988–1992/ , po návrate do Bratislavy hral v rôznych divadlách /Ludus, GUnaGU, A.ha, Štúdio L+S, D-dur/, všeobecne známy sa stal najmä vďaka televíznym projektom SOS a Mafstory.
