Prečo ste sa rozhodli pre detektívny žáner?
Bol som rád, že som tento film nakrútil, lebo predtým mi dva scenáre umelecká rada neprijala. Jeden bol Boxer a smrť, ktorý som nakrútil po štyroch rokoch, a druhý bol prvý Vichtov scenár, ktorý bol výborný, ale tiež sa nenakrútil – volal sa Prv, než sa skončí tento deň. Zámer nakrútiť detektívku vychádzal z môjho priateľstva s pánom Tallom. On mi tento námet ponúkol. Chceli sme urobiť detektívku, ktorá by bola klasická, čiže nemali sme žiadne úmysly ohúriť svet, ani sme na to nemali. A navyše vtedajšie vedenie filmu malo jednu rozkošnú námietku proti tomuto scenáru – že na Slovensku nemožno robiť detektívky, lebo tu každý každého pozná.
Mysleli to vážne?
Vraj to nejde, lebo – aká vraj detektívka na Slovensku? Nemalo to racionálne jadro. Neplánovali totiž robiť detektívku, ale niečo im vypadlo, a tak sa nám ju nakoniec podarilo do plánu dostať.
Pocítili ste pri nakrúcaní aj ideologický tlak?
Ideologický tlak nebol, až úplne na konci, keď sme boli vo výrobe, mi vedúci skupiny oznámil, že je jeden problém. Najvyššie miesta vraj majú takú otázku, že prečo tam nie je niečo ideologické. Pýtal som sa, čo to znamená. Znamenalo to, že vraha treba vo filme označiť ako nepriateľa komunistov. Tak som to tak nakrútil, a potom bol zase problém, že vo filme sa ukazuje, že sa vraždia komunisti. Chceli mať z toho ideologickú zápletku, tak nech sa páči. No potom to takto dopadlo.
Film musel prejsť zrejme procesom schvaľovania…
Áno, filmy sa schvaľovali. Na schvaľovanie chodili najvyšší činitelia, bol tam vtedy aj pán tajomník strany Biľak. Teda pán je v tomto prípade urážka, takže súdruh. A ten sa ku mne v polovici filmu naklonil a zašepkal mi: „Vrahom je ten a ten.“ A mal pravdu. To ma prekvapilo, ale potom som pochopil, že predtým zrejme čítal scenár. Nebolo to až také jasnovidecké.
Prečo ste si do úlohy vyšetrovateľa vybrali českého herca Jaroslava Mareša?
Nemal som s tým problém, či to bude český, alebo slovenský herec. Vo viacerých mojich filmoch hrali veľmi dobrí českí herci, napríklad Štěpánek.
Aj preto, že ste študovali v Prahe?
Áno. Ale plnil som si tým aj detské sny, že som si vyberal tých najlepších, do svojich filmov som oslovil aj pána Högera a Peška.
Aký máte vzťah k detektívkam ako čitateľ?
Mám ich doma habadej a mám ich rád. Ak pán alebo pani, čo príbeh napísali, dodržujú určité zásady. Napríklad v poslednej detektívke, ktorá išla teraz v televízii, sa nedodržala zásada, že sme celý čas nevideli toho, kto to urobil. Až vtedy, keď už ho vyšetrovali. A to nie je fér. Vy musíte vidieť toho, kto sa ukáže ako vrah.
To bolo v Kriminálke Staré Mesto?
Áno. Ak si uvedomíte, že sa objavil až pri vyšetrovaní, tak diváci nemali šancu odhadnúť, kto by mohol byť vrahom. Tí, čo píšu o detektívkach, tvrdia, že vrahom nesmie byť detektív a treba vidieť vraha. Teda musí sa vo filme mihnúť, aby ste mohli prinajmenšom hádať, že to bol ten alebo onen.
Sledujete teda aj súčasné kriminálne seriály?
Veľmi málo. Ale mám napríklad rád Monka. To je jediné, na čo sa pozerám, lebo ten pán herec je zaujímavý a jeho prípady sú spojené s jeho istou ľudskou chybou. Má svoje ľudské problémy a to sa mi páči.
A váš obľúbený autor detektívok?
Mám rád tie drsné detektívky, americké. Neviem teraz rýchlo, koho mám povedať, doma mám asi dvesto detektívok. Aj Agátu Christie som rád čítal, to je klasika.
